MINIROZHOVOR (Juraj Gradoš) Otec, čo s odstupom času hodnotíte ako najdôležitejšie v kňazskej pastorácii?
Modlitbu a slávenie liturgie. Každé povolanie pochádza od Boha a rodí sa skrze Cirkev. Kňaz je povolaný slúžiť Božiemu ľudu, má obrovskú zodpovednosť za duše zverených veriacich. Do svojho povolania musí vložiť seba samého, darovať sa. Hlavne má využívať všetky dary, aby bol dobrým pastierom, nestratil ani jednu ovečku, ale naopak, aby čím viac ich utekalo za ním. Boh miluje človeka, a preto má pre neho pripravenú najlepšiu cestu. Každého z nás volá práve tam, kde nám bude najlepšie, preto by sme nemali prepočuť jeho hlas. Kristus nepovoláva kňazov preto, že sme lepší ako ostatní veriaci, ale je to tajomný plán Boha, aby sme my ako prví povedali: „Pane, tu som, som ti k dispozícii.“

Život s veriacimi prináša radosti i starosti.
Spomínam si na totalitný režim, keď sa nám spolu s veriacimi napriek rôznym zákazom podarilo postaviť novú farskú budovu, opraviť chrám, postaviť novú zvonicu. Silnými okamihmi bol rok 1989, keď došlo k oživeniu cirkevného života, a návšteva sv. Jána Pavla II. v Prešove či vyhlásenie Petra Pavla Gojdiča, Vasiľa Hopka a Dominika Metoda Trčku za blahoslavených.

Naša cirkev teraz prežíva čas výročí. Čo by ste pri tejto príležitosti zapriali všetkým nám?
Cirkev sa nachádza v neľahkých časoch. Čelí kritike, pretože svet rád kritizuje všetko spojené s Cirkvou alebo duchovnom. Viac ako kedykoľvek predtým je nevyhnutná evanjelizácia a predstavovanie pravého Boha Otca. A moje prianie? Cirkev spĺňa svoje poslanie vtedy, keď každého veriaceho vedie k objaveniu vlastného povolania, jeho prežívaniu v slobode a zavŕšeniu v láske. Každému teda treba pomáhať prijať dar určený práve jemu ako jedinečnej a neopakovateľnej osobe. Cirkev musí každý deň prijímať naliehavú výzvu Ježiša: „Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9, 38).