(Vladimír Sekera-Mikluš) Raz mi niekto povedal: „Neviem prečo, ale život, ktorý žijem, ma vôbec nenapĺňa. Mám všetko, čo potrebujem. Dokonca aj dobrú ženu a vychované deti. Ale čosi tomu chýba. Nemá to šmrnc.” Človek je pozvaný smerovať k Bohu, ktorý dáva tú silu. V dnešný deň Božieho ticha môže človek objaviť seba samého. Je to práve ten okamih, ktorý človeku pripomína, aký je ľudský život prázdny bez prítomného a živého Boha. Keď si uvedomí prázdne túlanie sa po svete bez akéhokoľvek cieľa. Je to pocit, s ktorým sa ženy vyberajú k hrobu. Je to pocit človeka, ktorý si zrazu pripomenie hmlisté spomienky na zvyky, ktorým ho učila babka. Vyberá sa k hrobu, k miestu spomienok a pozostatkov, ako ženy náhliace sa vo veľkonočné ráno, dúfajúc, že aspoň plač nad mŕtvym dá nejaké uspokojenie. Ale nič nie je také, aké bolo predtým. Prichádzajúc k hrobu nájdu neočakávané. Dokonca to, v čo sa ani neodvážili dúfať. Je to niečo, čo znovu prebudí ich hlad po plnosti života. Nasýti ich prázdnotu, ktorá zostala po minulosti. Ale nie je to len akási náhrada, náplasť či útecha. Je to reálna prítomnosť toho, kto bol doteraz s nimi, a na chvíľu sa odmlčal. Toto je tajomstvo noci, ktorá prebúdza človeka zo sna prázdnoty k plnosti života. A tak každý z nás stojí pred otázkou: Čo hľadám vo svojom živote a kde to hľadám?