(Teodor Maroš Kosť OSBM) Ide o jeden z najzrozumiteľnejších príkladov, ktorý vychádzajú z úst nášho Spasiteľa. Zmysel príkladu je istotne každému jasný: Boh nás bude súdiť podľa nášho vzťahu k potrebám iných ľudí. Nebude nás súdiť podľa množstva nášho poznania, podľa titulov, ktoré sme za života získali, ani podľa svetskej slávy, ktorej sa nám dostávalo, ani podľa majetku, ktorý sme nazbierali, no jedine podľa toho, koľko pomoci sme poskytli druhému. Tieto slová nás učia i tomu, ako by mala vyzerať pomoc, ktorú sme povinní preukazovať. V prvom rade máme pomáhať v obyčajných a jednoduchých veciach. To, o čo nás žiada Ježiš: dať hladnému najesť, smädnému napiť…, môže urobiť každý jeden človek. Nepotrebujeme na to ani veľa peňazí, ani zvláštne schopnosti, stačí jednoducho pomôcť druhému človeku v jeho každodenných potrebách. Niet podobných slov, ktoré by tak jasne ukazovali obyčajnému človeku takú priamu cestu k sláve a svätosti. V druhom rade naša pomoc by nemala byť založená na vypočítavosti (to rodí len sklamanie), dokonca ani na zbieraní akýchsi zásluh u Boha (to rodí často pýchu). Jednoduchý veriaci pomáha svojmu blížnemu jednoducho preto, lebo nemôže existovať inak. Pomôcť niekomu bez nejakej vypočítavosti je bytostná, inštinktívna reakcia milujúceho srdca.