V meste

PRÍBEH (Marta Gromošová) Horší čas na presťahovanie si už dnes ani neviem predstaviť. Dakedy v zime sme sa boli zapísať do prvej triedy dedinskej školy, otec dal kolaudačnej komisii, ktorú tvoril pán s koženou aktovkou, fľašu sladkého ríbezľového vína a dvadsať korún československých, a sťahovali sme sa. Dom bol neomietnutý a išlo sa k nemu popod trolejbusové drôty, aké som dovtedy ešte nikdy nevidela. Zadná stena nebola tak celkom dokončená, do budúcej detskej izby viedla naklonená rovina na prevážanie stavebného materiálu do neuzavretej stavby. Dnes si uvedomujem dobrodružnosť povahy našich rodičov, lebo prístup do domu bol ešte dlho voľný. Okná, dvere, kuchynský stôl a stoličky nám vyrobil dedko a slúžia s malými vylepšeniami nášho tvorivého otca dodnes, v kuchyni sme mali kachľovú pec horčicovej farby, ktorá sa mi vôbec nepáčila, lebo kachľovec u babky bol belasý ako Macíčkova miska z Tolstého rozprávky O troch medveďoch. U babky na dedine ostal diván, stolárska dielňa, mačka, krava, prasiatka, kury, stará hus, moruša, drevená škatuľa slivkového lekváru, pažítka pri stodole, kone, ktoré od krčmy každý večer šoférovali samy, Valika, Marienka, Emil, Marta a ich staršie sestry, ktoré sa s nami aj tak nehrali.
Aj do školy sa išlo inak. Pol kilometra po ulici, o ktorej sa nedalo povedať, či vôbec vedie na vyšný koniec. Bola dlhá, bez nevábnej vône a pary stúpajúcej z kôpky, ktorá nekontrolovane padala na zem spod kravského chvosta. Bolo treba ísť do dlhokánskeho kopca na kratučkých nôžkach v bielych kožených topánkach na šnúrky, aké deti v meste nenosili. Do módy už prichádzali pre dievčatá poltopánočky na čiernej nízkej podrážke, kým tie moje boli bielou verziou chlapčenských topánok s dlhými šnúrkami, ktoré sa dosť ľahko vystrapkali, a ktorým síce bolo možno pár týždňov pomáhať tým, že ste ich skrútili, naslinili a potom nešikovnými prstami skúšali komplikovane poprevliekať cez spevnené dierky, ale po čase bolo treba kúpiť nové šnúrky alebo tie staré povyvliekať a čakať, kým otec spevní konce kovovým plieškom.
Stále som verila, že sa na dedinu vrátime. Deti mi neboli nijako zvlášť sympatické. Verné kamarátky boli spolu takmer neustále, no o moju spoločnosť neprejavovali ani najmenší záujem, preto som si ich iba obzerala. Väčšina bola ostrihaná tak, ako strihávali deti niektorí otcovia, keď si vypili… „Na misečku“, ako hovorievala naša babka. Chlapci si nos utierali do rukáva, mali špinavé ruky, boli pehaví a všetci boli s niekým rodina. Pravé kamarátstva a priateľstvá mi priniesol až čitateľský preukaz do miestnej pobočky okresnej knižnice. Literárne charaktery sa nevysmievali z mojej fantázie a dobrých známok ani z toho, že sa učím po nemecky, neprekážalo im, že nemám chudé nohy a bojím sa visieť dolu hlavou na preliezačkách v záhrade materskej školy, že je naša mama zlá gazdiná, lebo nechová kury. Najviac ma mrzelo, že pri nás po kostole nikto nezastane, že tu nikoho nepoznáme, že tu nie sú ockovi či mamini krásni, mocní bratanci, že tu nemáme babku ani dedka, že ráno nesmiem zabudnúť kľúče od toho velikánskeho domu.
Povedzme si to rovno – s príchodom novej rodiny prichádza do dediny, mesta či len na vašu ulicu nový genetický materiál, a možno nejako podvedome dúfa, že obohatí genofond práve tej vašej „svorky“. Alebo skôr svokry?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *