PRÍBEH (Marta Gromošová) Tak mi dnes napadlo, či by sme nemali našu slovnú zásobu rozšíriť o slovesný neurčitok ctrlovať. Začiatok slova je mimoriadne krkolomný, ťažko lezie cez hovoridlá. Ale zvykli by sme si, veď veľmi presne opisuje činnosti, ktorým sa mnohí denne venujeme.
Dnešné školopovinné, inovatívne a zreformovane vzdelávané deti už čo-to začuli o slabikotvorných spoluhláskach r a l, vedia aj o ŕ a ĺ. Spomeňte si na tretiacku domácu úlohu s dopĺňaním nežnej riekanočky:
„Pri potoku stojí vŕba,
hrá sa pod ňou detí hŕba.“
Rýmovo veľmi, veľmi slabučké, priam literárne nevhodné klišé, primitívne a trápne, ale výchovne, spoločensky, pedagogicky skvostné dielko, povzbudzujúce žiaka modernej, humanisticky orientovanej školy k spoločnej didaktickej činnosti výchovno-edukačného charakteru, ktorá je mimoriadne vhodná pre deti už od najútlejšieho veku. Komenský si to predstavoval presne takto, keď hovoril o škole hrou.
Ale nie o tom som chcela. Neologizmus, teda novotvar, v úvode by nám dovoľoval robiť to, čo vlastne mnohí a často robievame a čo je podľa mňa na pokraji zákonnosti. Že totiž kopírujeme, čiže ctrljujeme. Po úspešnom ctrlc nasleduje krásne ctrlv, na prázdny hárok dokumentu uvoľní kurzor čierne písmenká. Všetci svorne kompilujeme, smolíme nové texty, kradneme, stávame sa plagiátormi alebo si to nazvite, ako chcete, brúsime po nete a vytvárame obraz o nás samých. Tu vetička, tam slovné spojenie, tu odsek, tam hneď celá strana – ej, či mi len pasuje na zaplnenie tých dvadsiatich strán dokumentu, ktorým sa aj tak nik nebude zaťažovať, len ma obral o čas. Zvýšil mi tlak krvi tak, že ešte jedna manželova vtipná poznámočka a začne mi prekvapkávať cez uši adrenalín. Ako učitelia by sme deťom zadávali úlohy so znením: „Z googlu si nactrlujte poznámočky o rovnomernom zrýchlenom pohybe, ďalej textík o rakúsko-uhorskej cisárovnej Márii Terézii a jej sobášnej politike, ktorou zabezpečila Európe na dlhé roky mier, veď kto by si dovolil tiahnuť s vojskom proti najdrahšej svokričke, ktorá je nielen bohatá, ale stravuje sa v tých najlepších viedenských podnikoch a spolu s Adamom Františkom Kollárom pripravuje reformu (!) školstva, ktorá bude inšpiráciou pre zástupy ministrov jednej malej krajinky pod Tatrami…“
Keď som v škole písavala slohy, na každý som si nechala celý týždeň. Papier som si skladala na polovicu a niekoľko dní som žila iba zbieraním materiálu. Niekedy kresbička, obrázok v knižke či časopise, spomienka, bizarná situácia či nezvyčajné slovné spojenie viedli k originálnemu spracovaniu témy. Bolo pod moju úroveň ukradnúť myšlienku kamarátke, aj keď ma dodnes mrzí, že som na obraz kvitnúcej hrušky ako kytice neprišla ja, ale moja spolužiačka Ľubka. Neznášam vytváranie dokumentov, papierov len preto, aby si niekto urobil kvačku, že splnená úloha. Z duše sú mi protivné nič nehovoriace lajstrá a dokumenty najrôznejšieho významu, obsahu, formátu… Aha, veď aj tento text som písala celkom sama, na virtuálny papier. Vyďobkala som si ho ľavým a pravým ukazováčikom celkom samostatne ako wordovský dokument na čiernej klávesnici nášho počítača, o ktorom už pár rokov naše deti nehovoria veľmi pekne. Nepoužila som ani jedinú textovú skratku! Neveríte? Fakt! Nech mi ruka odpadne, keď klamem!