ÚVODNÍK (ThLic. Jozef Matejovský, PhD.) Na hodinách homiletiky nám prednášajúci zdôrazňoval, že v homílii by mali byť dva príklady. Jeden osobný. Ten, kto prednáša, sám má byť svedkom toho, čo hovorí. Druhý príklad môže byť zo života, z počutia, literatúry… Druhý v homílii bezpodmienečne byť nemusí, ale bez prvého homília nebude hodnoverná. Musí byť sám verný tomu, čo ohlasuje.
Príkladnosť a vernosť. Dve cnosti, ktoré Svätý Otec František zaradil do zoznamu cností, ktoré adresoval členom Rímskej kúrie. Katechizmus Katolíckej cirkvi pripomína: „Kresťania majú dávať všetkým ľuďom verejný príklad modlitby, úcty a radosti a obhajovať svoje tradície ako cenný prínos duchovnému životu ľudskej spoločnosti.“ (2188) Pripomína to aj Druhý vatikánsky koncil v dekréte Ad gentes: „…veriaci v Krista , kdekoľvek žijú, sú povinní príkladom života a svedectvom ukázať nového človeka, ktorého si obliekli krstom, a moc Svätého Ducha, ktorý ich posilnil myropomazaním.“ (11)
Viera v Boha nikdy nie je súkromnou vecou, vždy musí ovplyvňovať život človeka. Príliš často počúvame výčitky na spôsob života veriacich ľudí. So zármutkom musíme konať prísne pokánie za chvíle, keď sme neboli príkladom pre ľudí, ktorí ešte Ježiša Krista neobjavili! Z tohto nášho zlého príkladu môže prameniť odmietnutie Boha. Sám Spasiteľ nám to pripomína: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny. Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človeku, skrze ktorého pohoršenie prichádza!“ (Mt 18, 6 – 7) Aby radostná zvesť evanjelia mohla ukázať pred ľuďmi silu pravdy, musí byť podporená svedectvom života kresťanov.
Boh sa nám zjavil ako milosrdný a verný. Nemôže si protirečiť. Nikdy neopúšťa ľud, ktorý nesie jeho meno. Táto Božia vernosť je pre nás záväzkom. Ako Boh neopúšťa nás, ani my ho nesmieme opustiť! Láska a vernosť majú byť odpoveďou na milosť a pravdu, ktoré sme dostali v Kristovi. Pripomína nám to Jánovo evanjelium, ktorého začiatok čítame na Paschu, ale aj ako posledné evanjelium pri sprievode počas chrámového sviatku.
Veľkým príkladom sú dnes pre nás kresťania z Blízkeho východu. V nepredstaviteľných ťažkostiach a problémoch sú vzorom vernosti Bohu a Cirkvi. Zároveň nám akoby dávali otázku, ako by sme sa v ich podmienkach zachovali my.
Gréckokatolícka eparchiálna charita v Košiciach sa cez poskytnutie svojich pracovníkov a dobrovoľníkov aktívne zapojila do projektu Slovenskej katolíckej charity s názvom Rafael. Hlavným cieľom projektu je integrácia cudzincov s udeleným azylom alebo poskytnutou doplnkovou ochranou na území Slovenskej republiky. Zameriava sa na poskytovanie komplexných služieb, ktoré zahŕňajú najmä sociálne poradenstvo, právne poradenstvo, pomoc pri hľadaní vhodného ubytovania, výučbu slovenského jazyka a mnohé iné, ktoré majú prispieť k lepšej informovanosti a orientácii cieľovej skupiny na našom území. Toto poskytovanie služieb bude zbytočné, ak my, ktorí sa hlásime ku Kristovi, nebudeme pre ľudí, ktorí k nám prichádzajú z krajín s odlišnou kultúrou a iným spôsobom života, príkladom a nevydáme im svedectvo vernosti svojmu presvedčeniu.
Kto prednáša homíliu, má mať v nej príklad osobného života. Nech nám Boh pomáha, aby naše životy boli pre ľudí, ktorí k nám prichádzajú, neustálou homíliou, ohlasovaním viery v jediného