Rozsievač vyšiel rozsievať semeno. Ako sial, jedno zrno padlo na kraj cesty. Tam ho pošliapali a nebeské vtáky pozobali. (Lk 8, 5)

(Mikuláš Jančuš) Pri tomto podobenstve si vždy spomeniem na svoje detstvo. Okrem družstevného poľa, na ktorom sme sadili zemiaky, sme vlastnili aj záhradu, ako u nás doma hovorilo, „nad valalom“. Bola to neveľká záhrada v miernom kopci. Ale jednou jej časťou prechádzal podzemný prameň vody do blízkej studne. V tom mieste bola pôda taká mokrá, že sa tam skoro nikdy nič neurodilo. Môj dedko tam vykopal veľmi hlbokú jamu, do ktorej nahádzal jelšové drevo a uložil v nej odvodňovacie trubky. Stálo ho to veľmi veľa námahy, ale výraznejšie to nepomohlo. No dedko tam nikdy neprestal siať. Rovnako sial zrnka obilia tam, kde sa dala čakať úroda, i tam, kde bola pôda neúrodná a samé bahno.
Ako vysvetľuje sám Pán Ježiš svojim učeníkom, semenom z dnešného podobenstva je Božie slovo. Ponúknuté je všetkým v rovnakej miere. Podobenstvo nehovorí nič o tom, že si rozsievač dával pozor, kam seje svoje zrno. Božie slovo je tu pre dobrých i zlých, pre spravodlivých i hriešnikov. Božie slovo sa neohlasuje podľa kategórií poslucháčov, je vždy rovnaké a aktuálne pre všetkých. Božie slovo je tu v hojnosti i pre nás. Som ochotný stať sa pre neho dobrou pôdou?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *