Modlitba a každodenný život

Samozrejme, cieľ svojho života musíme dobre poznať a chápať. Všeobecný prístup by bol až príliš jednoduchý: ak existuje večnosť, nebeské kráľovstvo, posmrtný život, potom by cieľ mal byť tam – a nie iba tu.

Zdá sa, že to všetci dobre vieme, všetci si to uvedomujeme a viac či menej sa v určitých obdobiach života snažíme smerovať k týmto cieľom. Chápeme, že všetko, čo je v našom živote, je nástrojom, ktorý nás vedie k tomuto cieľu – k Pánovi, k večnému životu a k nebeskému kráľovstvu.

Na prvý pohľad by sa zdalo, že nič väčšie netreba: pozeraj na nebo, hľadaj Boha, hľadaj nebeské kráľovstvo, rob kroky tým smerom – je to jednoduché, jasné a konkrétne. No zostáva poznámka: „Aj tak treba niečo robiť.“ Samozrejme, že treba. Už neraz som zdôrazňoval, že máme robiť to, čo od nás vyžadujú okolnosti. A bez pochybnosti veriť, že vec, ktorú vykonávame, je to, čo od nás Boh potrebuje.

Bolo by veľkou chybou myslieť si, že Pán potrebuje nejaké výnimočné skutky. Vôbec nie. Pán chce, aby sme žili podľa evanjelia a podľa Pánových prikázaní. A čím viac premýšľame nad tým, „čo robiť, aby sme sa zachránili“, tým viac sa nám myšlienky zamotávajú a dostávame sa do slepej uličky.

Najlepšie je s pokorou a vďačnosťou prijať to, čo nám Pán posiela cez okolnosti, odovzdať sa do Božích rúk a modliť sa, aby Pán zariadil všetko tak, ako to On vidí pre nás najlepšie. Aby sme pri plnení svojich povinností chápali, že aj tú najmenšiu drobnosť máme robiť akoby pre samotného Boha.

Neexistujú väčšie alebo menšie veci – všetky úlohy a povinnosti sú pre Pána dôležité. Šírka a výška našich skutkov sa nemeria podľa toho, aké „osobitné“ poslanie či povinnosť nám bola zverená, ale meria ju náš vnútorný postoj a prístup k tomu, čo nám bolo zverené – keď každú vec vnímame ako Bohu milú. Máme byť presvedčení, že práve to, čo robíme, od nás Pán potrebuje.

Nič neprichádza náhodou, nijaká okolnosť sa nedeje sama od seba. Za všetkým, čo do nášho života prichádza, stojí Pán. Každú udalosť, ktorá sa v našom živote stane, Boh dopúšťa. V každej udalosti prichádza k nám On. A keď sa v tomto presvedčení upevníme, potom nám každá chvíľa, každá práca a každá povinnosť prinesie pokoj, lebo budeme mať pevné pochopenie: každým skutkom môžeme z jednej strany poslúžiť Bohu a z druhej strany sa v každej veci môžeme stretnúť s Pánom.

Zvyčajne sme všeobecne pripravení prijať Boha, Božiu vôľu, zahrnúť modlitbou celý svet, starať sa a zaujímať o všetko. No v takomto „veľkom“ pohľade na svet je veľká bieda: nevidíme a neprijímame to, čo máme priamo pred očami. Treba sa pozerať na to, čo nám posiela život. Keď to zoberieme vážne, budeme vedieť aj kráčať. Lebo cez svoje „široké videnie“ sa nevieme stretnúť s realitou, ktorá prichádza do nášho života. Neustále žijeme niečím.

Výskumníci robili prieskum a hľadali odpoveď na zaujímavú otázku: „Cíti sa človek šťastný?“ Aké bolo prekvapenie, keď na konci prieskumu sa väčšina ľudí rozdelila na dve skupiny. Jedna tvrdila, že kedysi bola šťastná, druhá si myslí, že raz bude šťastná. Ako si myslíte – kto boli ľudia z tej prvej skupiny: muži, ženy, mnísi, mníšky, laici? Na tom nezáleží.

Starší ľudia obyčajne rozprávajú, ako kedysi bolo všetko dobré a takmer ideálne, aké boli kedysi poriadky, ako sa kedysi ľahko žilo… Mladší zasa často očakávajú, ako raz bude krásne, keď sa skončí všetko zlé, čo je teraz, keď už prídu „požehnané časy“, keď sa všetko zmení. A každý si po svojom predstavuje, čo sa má zmeniť. Problém mnohých ľudí je v tom, že sa nenaučili žiť realitou. Žijú buď tým, čo bolo, alebo tým, čo sa má stať.

Keď hovoríme o našom živote a našich povinnostiach, musíme sa učiť robiť všetko zodpovedne tak, aby práce, úlohy a starosti, ktoré prichádzajú do nášho života, neboli pre nás iba bremenom, ako ich často vnímame, ani starosťami, ktoré musíme odtrpieť. Dôležité je, aby sa stali nástrojom a príležitosťou na naše posvätenie a na naše stretnutie s Bohom.

Základom toho – znovu to zdôrazním – má byť vedomie, že nikdy a nič sa nedeje bez Božej vôle. Ani vlas z hlavy nepadne bez vôle Otca. Všetko je z Božej lásky. Všetko v našom živote sa deje podľa veľkej Božej prozreteľnosti a plánu, ktorý spočíva v posvätení a spáse každého z nás.

Neviem, či niekto z vás videl, ako ľudia pracujú na páse. Nezáleží, kde to je – či montujú elektrické zariadenia, alebo drevené veci – každý stojí a robí svoju operáciu. Každý vyrába jeden diel. Tak je to aj s naším životom: je to obrovský pás, na ktorom nás Pán vedie cez rôzne okolnosti. V jedných okolnostiach nás treba trochu „pripiecť“, v iných trochu „zmraziť“, inde „poprášiť“, inde „roztiahnuť“, a inokedy „pripliesknuť“. Je to ako s drahokamom, ktorý ešte nie je opracovaný – napríklad keď sa diamant pri opracovaní stáva briliantom. Každý z nás je diamant – to je pravda. Ale aby sa stal briliantom, treba ho obrúsiť z rôznych strán. A viete, že diamant sa brúsi iba diamantom – tvrdým, silným a neľahkým. Každý z nás je diamant a aby sme sa ním stali aj v skutočnosti, musíme sa dosť „obtrieť“ o druhých a o život. To je ten pás nášho života, kde každý plní svoju malú úlohu.

Nech plníme akékoľvek povinnosti, nech robíme čokoľvek – vždy si musíme pamätať, že všetko nám dal Boh. A že všetko, čo máme od Boha, nie je „len tak“, ako sa nám často zdá, ale je nám to dané na naše posvätenie. Máme vidieť Boha aj v našich každodenných povinnostiach – že je za nimi prítomný. Máme sa naučiť uvedomiť si, že cez každú udalosť nás Boh chce posvätiť. Každá osoba a každá udalosť je nástrojom, cez ktorý Boh pôsobí naše posvätenie. A preto neexistujú na svete ani okolnosti, ani ľudia, cez ktorých by Boh nemohol posvätiť.

Dosť často sa stáva, že ľudia a okolnosti – aj keď si to sami celkom neuvedomujú – pôsobia spolu. Boh cez nich koná. Spomeňte si na Starý zákon: keď izraelský národ nebol Bohu verný, povstal akýsi „Boží bič“. Boh ich tak musel priviesť k rozumu, aby sa zastavili nad svojím životom. A teda nejde o to, kto čo hovorí, kto čo robí, kto ako koná, ale o to, že cez tú udalosť, cez tú vec, cez toho človeka Boh chce posvätiť mňa. Musíme pochopiť, prečo sa cez naše každodenné veci a povinnosti neposväcujeme.

Prišiel raz – ako to býva na Východe – mladý učeník k starcovi. Chcel dosiahnuť život v Bohu, chcel zvíťaziť nad vášňami a chybami. Mal svoje problémy, ale bol veľmi horlivý a stále sa starca pýtal… Starcovi záležalo na ľuďoch, rád pomáhal mladým, rozprával sa s nimi… A ani si nevšimli, ako sa rozprávali celý večer a celú noc. Úbohý učeník sa ráno spamätal, zľakol sa, lebo len rozprávali a rozprávali. Povedal si: „Malo sa viac modliť, nie rozprávať.“ A s touto myšlienkou – že aj tak už príliš veľa hovoril, odrecitoval celé modlitebné pravidlo, vyrušil starca a vraví: „Otče, nemohli by sme sa teraz aspoň trošku pomodliť?“ A starec odpovedal: „A čo sme robili celú noc?“

Spýtajme sa teda: „Ako prijímame to, čo nám posiela život?“ Lebo často sa neposväcujeme cez bežné veci práve preto, že ich nevieme prijať ako dobrý a dôstojný nástroj posvätenia. Nevieme ich prijať. Skôr nás „zmaterializujú“, keď sa nimi zaoberáme iba na fyzickej úrovni, keď sa trápime len nimi a zabúdame, že za nimi stojí Pán. A ak za nimi stojí Pán, majú aj duchovný zmysel. Nevieme úplne prijať, že naša práca a povinnosti sú nám Bohom poslané na posvätenie. Akékoľvek veci a povinnosti vnímame ako bremeno, ktoré musíme niesť, a nie ako príležitosť na spásu.

Jeden mních nechcel byť predstaveným spoločenstva. Nechcelo sa mu riadiť iných mníchov, lebo to nie je jednoduché. A povedal svojmu duchovnému otcovi: „Kto chce, nech riadi, mne sa už nechce.“ Duchovný otec sa naňho pozrel a povedal: „Vieš, ak budeš iba jeromonachom, to nebude miesto tvojej spásy – Boh ťa tam nespasí. Boh ťa spasí na mieste predstaveného.“ Vtedy mních povedal: „Bože, ak ma takto chceš spasiť, prijímam to.“

Ak dokážeme povedať, že niekde Boh nie je, potom sme bezbožníci, lebo ak niekde nie je náš Boh, je tam iný boh. A ak je iný boh, sú aj iní bohovia. Je mimoriadne dôležité, aby sme sa učili prijímať všetko, čo nám život prináša, a neodmietať to. Lebo keď to odmietame, často odmietame Božiu príležitosť na posvätenie.

Znovu pripomeniem, prečo ľudia žijú minulosťou alebo budúcnosťou, hoci v skutočnosti môžu žiť len prítomnosťou. Iba v aktuálnom čase sa môžeme stretnúť s Bohom. A v každej chvíli môjho života – či je príjemná alebo nepríjemná – práve v tejto chvíli, v tejto udalosti, v týchto povinnostiach, či už pri mystickej skúsenosti, alebo v kríze, ku mne prichádza Boh.

A keď si uvedomíme svoje problémy, pády a slabosti, ale uvidíme za tým všetkým Boha, ako som už povedal, nevyhnutne nás naplní pokoj, radosť a ticho vnútra. Preto máme s láskou prijímať a vykonávať svoje povinnosti. Lebo keď ich prijímame z lásky ako od Boha, prijímame samotného Boha s Jeho vôľou. Keď ich neprijímame, neprijímame Boha – vzďaľujeme sa od Neho, lebo vidíme len to, čo nás tlačí.

Chápete, prečo nás mnohé veci prenikajú, dráždia, súdime ich, neprijímame, kritizujeme? Lebo vidíme veci oddelene, povinnosti oddelene, okolnosti oddelene. Vidíme ich samy o sebe, no nevidíme za nimi Boha. A znovu poviem: nič sa nedeje samo od seba – vo všetkom k nám prichádza Pán.

Často hovoríme o láske – o láske k Bohu a k blížnemu. Priznajme si úprimne, ako často túto lásku nemáme. Niekedy ju chceme zo seba „vytlačiť“, nútime sa – a nejde to. Lebo skôr než niekoho objímeme svojou láskou, musíme sa zbaviť odsudzovania a predsudku, ktoré voči tej osobe máme.

Prečo cítime nedostatok lásky aj k sebe? Lebo nie sme pripravení prijať seba takých, akí sme. Prijať neznamená súhlasiť, ale prijať realitu, uznať plusy aj mínusy. Keď prijímame seba alebo niekoho iného, budujeme dôležitý základ, aby sme mohli prejaviť lásku – k sebe alebo k druhým. Bez prijatia nehovorme o láske. Najprv treba jednoducho prijať, akoby „akceptovať“ osobu v jej okolnostiach.

Pán hovorí, že nijaká ustarostenosť nie je dobrá. Pán hovorí, že stačí nám starosť dnešného dňa (porov. Mt 6, 25–34). To znamená, že máme žiť každou chvíľou života. Boh koná dokonale, lebo je dokonalý v každej chvíli nášho života. Preto sa s Ním môžeme dokonale stretnúť v akýchkoľvek okolnostiach. A Boh sa vždy prejavuje svojou láskou.

Neutekajme pred Božou láskou ani do minulosti, ani do budúcnosti. Keď nie sme verní v plnení povinností, často nás nepribližujú k Bohu, lebo si neuvedomujeme, že ich robíme pre Neho. Potom čokoľvek robíme, je to márne a prázdne.

No Pán chce v akýchkoľvek okolnostiach prísť k nám a byť s nami. On je – a prichádza. Preto prijmite svoje miesto, seba aj okolnosti okolo seba ako najlepšie, aké vám Boh mohol dať na vaše posvätenie a spásu. Miesto, kde sa teraz nachádzame, je miestom, kde nás Boh chce spasiť. A robme všetko tak, akoby nám to zveril sám Boh. A keď to budeme robiť s chvením, úctou a bázňou Božou, bude to stále držať našu pozornosť pri Bohu, ktorý je všade prítomný a všetko napĺňa.

Zdroj: Aleksijčuk, Benedikt: Škola modlitby. Ľviv: Svičado, 2020