Taký trocha Pavlov ostrov

Malta je fascinujúci mix. Na jednej strane vidíte typické londýnske červené telefónne búdky, jazdíte vľavo a počúvate angličtinu, hlavný úradný jazyk v krajine, na druhej strane vo vzduchu vonia arabské korenie, domy pripomínajú ležérnu stredozemnú architektúru plnú výklenkov so soškami svätých a malými balkónmi a v autobusoch sa cítite takmer ako v Indii. Z vyše 160-ročnej nadvlády Britov (ako bývalá britská kolónia získala nezávislosť až v roku 1964) totiž nezostalo v Malťanoch z anglickej distingvovanosti takmer nič – Malta pôsobí prepchato, živelne, hlučne a radostne. Uprostred mesta sa v nepokosenej tráve prechádza sliepka s kuriatkami a večer vidíte spať celé slepačie rodinky aj s kikiríkajúcim kohútom vysoko v konároch stromu. A ak vám internet hlási, že autobus pôjde o šiestej, na stanici je napísané, že ide o pol siedmej, pričom príde o štvrť na osem a má úplne iné číslo, ako ste čakali, nič si z toho nerobte. Stále totiž nie je isté, že sa ním aj naozaj odveziete. Šofér vám totiž môže zavrieť dvere rovno pred nosom a nevezme vás, pretože je plný, hoci vy ste presvedčení, že na Slovensku by sa doň vošlo ešte tridsať ľudí 😊.
Autobus je však na Malte vaša záchrana, my sme vďaka nemu precestovali veľmi lacno ostrov skrz-naskrz. Aj keď niektorí cestovatelia varujú pred ich nespoľahlivosťou a preplnenosťou, pre nás boli úplne v pohode. Pravda, boli sme tam v apríli. Neviem si predstaviť Maltu uprostred hlavnej turistickej sezóny od mája do októbra. Ostrov je veľmi husto osídlený – to si neprečítate na internete, to zažijete na vlastnej koži – a keď sa zaplní ešte aj turistami, musí to byť hotové mravenisko.

Napriek všetkému Malta stojí zato. Aj keď je malinká, nájdete tu kadečo – farebné rybárske loďky v prístave Marsaxlokk, ktoré vyzerajú úplne pohľadnicovo, starobylé mestá Mdina a Rabat, v ktorých sa akoby zastavil čas, krásne pláže a útesy nad morom, úžasnú cestu loďou do tzv. three cities – nádherných malých mestečiek oproti vallettskému prístavu s úzkymi uličkami plnými kvetov, úchvatný pohľad na otvorené more v najsevernejšom meste ostrova Cirkewwa, ohňostroje vo Vallette, ktoré sa vraj na Malte nikdy nekončia, pretože Malťania fiesty a oslavy milujú. Len tak, hocikedy. Dokonca tu nájdete aj komplet vybudované mestečko Pepka námorníka, čo tu ostalo po amerických filmároch, ktorí tu v roku 1980 točili jeho filmovú verziu, a dodnes funguje ako vyhľadávaná miestna atrakcia.

Maltské pevnosti pôsobia monumentálne a človek pri nich ľahko pochopí, prečo bola miniatúrna Malta dlhé roky strategickým bodom Stredomoria. Masívne hradby, strážne bašty a mohutné fortizy dodnes pripomínajú časy maltézskych rytierov, ktorí bránili ostrov pred Osmanskou ríšou. Stále vyzerajú veľmi pevne a vôbec nepôsobia pochmúrne. Malta akoby vedela aj dramatické dejiny premeniť na niečo pokojné a krásne.

Prirodzene a autenticky tu pôsobí aj náboženský život. Malta je kresťanská krajina a 99 % obyvateľov vyznáva katolícku vieru. Katolicizmus je dokonca zakotvený aj v ústave a hrá dôležitú úlohu v spoločenskom aj politickom živote krajiny. Viera tu nepôsobí ako múzejný exponát ani povinná tradícia. Je jednoducho súčasťou života. Obrovská katedrála vo Vallette je aj v sobotu zaplnená do posledného miestečka. Malta je totiž jedným z mála miest v Európe, ktoré môže povedať, že ju navštívil skutočný apoštol. Nie symbolicky. Nie podľa legendy vzniknutej o stáročia neskôr. Podľa Skutkov apoštolov (Sk 28, 1 – 12) totiž svätý Pavol stroskotal so svojou loďou počas cesty do Ríma práve pri maltských brehoch. Tento moment bol pre Maltu zlomový.

Ak by mal samotný Pavol v roku 60 po Kristovi napísať recenziu na svoju plavbu do Ríma, asi by vyzerala poriadne dramaticky. Loď stroskotala, posádka sa zachránila, ale Pavla hneď po príchode uhryzla zmija. Miestni boli presvedčení o tom, že opuchne a umrie, ale Pavol len striasol hada do ohňa a bez ujmy žil ďalej. Niektorí biblisti síce tento fakt spochybňujú, pretože na Malte sa nijaký druh jedovatého hada nevyskytuje, čo však neznamená, že tam jedovaté hady nemohli byť pred dvetisíc rokmi. Aj samotní Malťania dodnes tvrdia, že vretenice zmizli z ostrova práve na príhovor svätého Pavla.
Pavol tu strávil tri mesiace, uzdravil otca rímskeho miestodržiteľa Publia (ktorý sa stal prvým maltským biskupom) a zasial semienko viery, ktoré zapustilo neskutočne hlboké korene. Keď si predstavíte, že prídete na neznámy ostrov ako stroskotanec a odchádzate z neho ako duchovný otec národa, ktorý je dodnes jednou z najkatolíckejších krajín sveta, musíte uznať, že táto Pavlova misia bola azda najúspešnejšou PR kampaňou v dejinách kresťanstva 😊.

Vďaka tomu sa Malta považuje za prvú krajinu, ktorá prijala kresťanstvo ako oficiálne štátne náboženstvo. Dnes je na celom maltskom súostroví vrátane ostrova Gozo 365 kostolov – na každý deň v roku jeden – od veľkých katedrál vo Vallette a Mdine (bývalom hlavnom meste) až po kaplnky pri cestách. Dá sa povedať, že svätý Pavol je tu celebrita číslo jeden. My sme navštívili rímske katakomby pod mestom Rabat, ktoré dostali po ňom meno, ale nájdete po ňom pomenované aj zálivy, ostrovy, kostoly, jaskyne i koláče. A zaujímavosťou, ktorú som dosiaľ videla len na Malte (a v Poprade😊), je, že budovy tu majú mená – a San Paolo patrí na Malte medzi najpopulárnejšie.

Miestni ľudia sú veľmi pohostinní. Presne tak, ako o nich písal svätý Lukáš v Skutkoch apoštolov, keď poznamenal, že domorodci sa k nim správali „neobyčajne ľudsky“. Táto črta im zostala dodnes. A keď stojíte na miestach spojených s pobytom sv. apoštola, trocha tušíte, prečo je tu kresťanstvo tak nejako automatické. Nešírilo sa totiž mečom ani politickou mocou. Prišlo sem s človekom, ktorý sám potreboval pomoc po stroskotaní. A možno práve preto sa tu tak hlboko ujalo.