Od Atén nad Torysou až pod Tatry

Keď vycestovať nestačí 🙂

Výjazd redakcie Slova do farností alebo na veľké odpustové slávnosti sa nezačína presunom na danú akciu, ale najskôr si treba všetko poctivo pripraviť. A tak som sa vybral v sobotu večer nachystať si všetko potrebné. Stan, stoly, stoličky, propagačné materiály, časopisy, knihy či balóny, to všetko patrí do výbavy, ktorú berieme so sebou. Vďaka dobrote Arcibiskupského úradu v Prešove nemusíme zvážať všetky tieto veci na svojich osobných autách (je toho skutočne dosť 😊), ale môžeme si požičať veľké auto, ktoré nám poslúžilo aj na cestu pod Tatry.

Ráno sme vyrazili niečo po siedmej. „Načo ideme tak skoro, keď je liturgia až o desiatej?“ Aj to bola jedna z otázok, ktorú sme medzi sebou riešili pri príprave na tento deň. Ale viete, vždy je lepšie prísť skôr, ako meškať. Cesta bola dobrá. Zaliata slnkom a rozhovormi prejde vždy o čosi rýchlejšie a radostnejšie. Posledné júnové dni boli horúce, a tak sa človek tešil pod Tatry, že tam bude chladnejšie. Realita bola iná. 😊 Kvapky potu naznačovali, že teplota bude vysoká aj tu. Po rýchlom rozložení vecí som sa šiel pripojiť k modlitbe utierne, po ktorej nasledovala svätá liturgia.

Tvoje z tvojho tebe prinášame …

Hlavným slúžiteľom svätej liturgie bol otec Peter Koršňak, správca farnosti v Juskovej Voli, ktorý tu bol kedysi kaplánom. V homílii sa prihovoril farár a dekan popradskej rímskokatolíckej farnosti otec Ondrej Borsík, ktorý poukázal na osobách svätých Petra a Pavla, že ani im možno v živote všetko nevyšlo. Peter vedel, čo je hriech, čo je zrada. Pavol vedel, čo znamená prenasledovať kresťanov. Boli si vedomí, že ich hriech je veľký, ale Božia láska je ešte väčšia ako ich hriech. Zdôraznil, že sme vyzvaní k neustálemu obráteniu. Slávenie vyvrcholilo myrovaním a sprievodom okolo chrámu s čítaniami svätých evanjelií. Eucharistické slávenie sa síce skončilo, no slávnosť pokračovala – nasledovalo agapé.

Keď sa farský deň podarí(l)

Okolo popradského chrámu je nádherný priestor, ktorý sa v tento deň využil na spoločné posedenie, aktivity, zhrnul by som to do dvoch slov – rodinnú oslavu. Doslova.

Pripravený veľký stan, pod ním stoly a lavičky. Po eucharistickej hostine nasledovala hostina telesná. Ani my sme neostali bokom. Pred svätou liturgiou sme si rozložili redakčný stan vedľa chrámu. Ostatné veci sme si plánovali pod ním rozložiť až po svätej liturgii. Ako dobre, že sme to urobili. Poslúžili sme tak ostatným (aj sebe). Náš stan sa využil ako výdajné miesto guľášu a my sme nemuseli po guľáš ďaleko.😊 Po rýchlej dávke extrémne dobrého pokrmu som sa vybral po predlžovačku a fúkací prístroj. Nie na oživovanie, ale na fúkanie balónov. Tie idú skutočne na dračku, hlavne tam, kde sú deti, a o tie v Poprade nebola núdza.

Viete však, čo sa stane, ak máte vysoké teploty, čerstvo pokosenú trávu, ktorej končeky sú vyschnuté, a nafúknutý balón…  Pecka. Jedná, druhá, tretia. Praskalo to. Ale na takom veľkom priestore to až tak neprekážalo.

Okrem praskania balónov sme počuli aj hasičské sirény. Nebojte sa, nehorelo. To iba hasiči prišli ukázať svoju techniku. Súčasťou farského dňa boli aj rôzne aktivity a súťaže. Jedna ma skutočne zaujala. Trojčlenné tímy mali zabehnúť jedno kolečko okolo kužele, napojiť hadicu a prúdom vody zhodiť ďalšie kužele. Na tom by možno nebolo nič nezvyčajné, keby som nevidel, ako to robí mladý muž Janko so svojím otcom. Janko pre zdravotné znevýhodnenie potrebuje invalidný vozík. Súťaž je súťaž a Janka ani jeho otca to neodradilo. Janko na vozíku, ktorý tlačil jeho otec, išiel ako víchor. Klobúk dole pred láskou, ktorú sme mali pred očami.

Taktiež som sa stretol so svojím spolužiakom zo základnej školy Róbertom. Býva hneď pri chráme. Cez plot sme prehodili zopár slov. Potešilo ma to, že i napriek odchodu zo svojho rodiska si spolužiak našiel cestu do chrámu tam, kde žije so svojou rodinou. Taktiež bolo veľmi milé vidieť družne debatujúcich ľudí, ktorí sa nevyhli ani našej kamere. Taká pani Žofia, tá bola skvelá, na našom facebooku si môžete pozrieť krásny rozhovor, ktorý sme mali. To, čo sme tam videli, sa dá opísať slovami, no najlepšie je to zažiť na vlastnej koži.

Na záver …

Tento názov vyzerá ako nejaká diplomová či seminárna práca, však? 😊 No predsa mám túžbu to tak napísať. Na záver chcem Bohu ďakovať za ľudí, ktorých sme mohli stretnúť. Za Janka a jeho rodičov, ktorí nám ukázali, že aj s hendikepom sa žiť oplatí, za môjho spolužiaka Róberta. Za milé a usmievavé deti, za každého, kto akýmkoľvek spôsobom priložil ruku k tomu, že sa farský deň v Poprade skutočne vydaril. Bohu vďaka za vás, milí popradskí veriaci.