Apokryfy biskupa Cyrila

Napriek tomu som sa obrátila na vladyku Cyrila s otázkou, či sa nebojí, že ostane nepochopený. Že čitatelia ostanú mierne zmätení tak, ako som bola po prvom čítaní zmätená ja. Zasmial sa protiotázkou: „Tak povedzte, čo zmiatlo vás, aby som vedel, čo môžem očakávať.“

Že ste na Devíne nestretli sv. Metoda ani v Ríme sv. Petra, je jasné, čo však s ostatnými „faktami“? Čomu vo vašej knihe smieme veriť a čomu nie? Opäť sa šibalsky zasmeje: „A ktoré sa vám zdali uveriteľné?“ Musím priznať, že jeho účasť na stužkovej, sobáš dcéry talianskych priateľov či príbeh cerkovníčky som vnímala ako možné, ale spokojne by som uverila aj prednáške o oslici. Rozosmeje sa. „Tak dobre, môžete veriť všetkému, čo je obsahom a posolstvom, ale všetko to, čo je akoby rámcom, je literárna fikcia. Keď uvádzam historické fakty, tak sa držím veľmi presne historických reálií, údajov, čísel, zákonov a tak ďalej. Ale potom je tam aj dosť mojej irónie a pokusu o nenápadný humor alebo ako napríklad v príbehu o sv. Jurajovi transpozícia legendy do dnešných čias. Viacerí mi povedali, že to mám vraj nejako v úvode vysvetliť, aby každý vedel, že biskup neklame, aj keď hovorí v prvej osobe. Tak to teda berme ako čisto literárne dielo. Veď aj Karl May písal o divokom západe, a pritom nikdy v Amerike nebol.“

Rada si veci kategorizujem. Toto je dobré, toto zlé, toto pekné, toto škaredé, toto vtipné, toto smutné… Vo vašej knihe sú hneď za drastickými príbehmi úmrtia biskupa Romžu či mexických mučeníkov veselé dialógy Santa Klausa, Mikuláša a Deda Mráza. Na mňa radikálny obrat. Ako si mám zadeliť toto?

Jednotlivé príbehy sú radené chronologicky, pretože som ich pôvodne písal pre portál vždy k nejakému dátumu, k nejakému kalendárnemu výročiu. Takže po Romžovi, ktorý je v novembri, je v decembri svätý Mikuláš. Vnútorná logika je teda priebeh kalendárneho či liturgického roka. Ak mám byť úprimný, bol som postavený aj pred možnosť poprehadzovať poradie tak, aby vytváralo nejaké bloky svätých, bloky mučeníkov, zábavné bloky, bloky čistej fikcie atď. Možno by to čitateľovi pomohlo, ale bolo by to nudné. Zatiaľ čo toto je pele-mele. Tak ako aj môj pokus striedať prostredia, pokúsiť sa o variabilitu štýlov, nedať tomu vždy jednoznačnú schému, do ktorej sa už len podokladajú jednotlivé prvky. Niekedy je téma vážna a vyžaduje vážnosť. Iste, keď budem hovoriť o vražde Romžu alebo o mexických mučeníkoch, nebudem hýriť vtipom. No keď sa budem rozprávať s Vinetuom o Komančoch, tam sa dá aj popri presných faktoch vtipkovať. A pri Mikulášovi sa to priam núkalo.

Vaše apokryfy vznikali ako formát na sociálne siete. Tam však boli komentáre vypnuté, spätnú väzbu ste nedostávali. Akého čitateľa predpokladáte pri ich knižnom vydaní?

Takého, čo sa chce zabaviť aj poučiť. Možno po vydaní bude zaujímavé sledovať, kto tomu rozumie alebo komu sa to páči. Alebo kto povie: „Čo je to za blbosť?“ 😊 Rád si vypočujem názor – o to viac, ak je príjemný –, pretože hoci ináč si nerobím problémy s verejným vystupovaním či odbornými prednáškami, alebo kázňami, pri tejto literárnej prvotine som tak ako každý autor trošku márnomyseľno-citlivo zvedavý na reakciu publika.

Nebojíte sa, že si niektorí – možno starší – čitatelia pomyslia, že je to dielo nehodné dôstojnosti arcibiskupa?

Áno, je to riziko podnikania a beriem to riziko na seba. Ale hádam sa vyváži tými, ktorí si povedia, že aj biskup sa môže zabávať sám na sebe. Lebo sú aj časti, kde si uťahujem i z vlastnej dôstojnosti. Podobné formáty však už v minulosti boli. Ak by som hľadal paralelu, tak napríklad pápež, vtedajší benátsky patriarcha Albino Luciani písal do Týždenníka sv. Antona v Padove Listy včerajším, v ktorých sa prihováral Márii Terézii, Charlesovi Dickensovi a ďalším a rozoberal morálne témy, ktoré vyšperkoval do nejakého duchovného odkazu. Apokryfy – aj biblické – písal trebárs aj Karel Čapek, je to ľahká forma, ktorá umožňuje elastickú prácu s materiálom. A zase nerobím si veľké ilúzie o svojich literárnych schopnostiach, ja viem, že mám „intelektualoidné“ spôsoby vyjadrovania, že píšem dlhé vety, prekladám ich vysvetľovacím naratívom, že niekedy tam dávam príliš veľa technicky presných údajov a rozbíjam príbeh, že morálny odkaz na konci vysvetľujem veľmi polopatisticky, čo by skutočný spisovateľ asi nechal viac doznieť v čitateľovi. A možno používam veľa náznakov, narážok či nepriamych citácií – literárnych či filmových, ktoré zodpovedajú mojej vekovej kategórii. A nie som si istý, či ich každý čitateľ hneď pochopí.

Čo teda od vydania knihy apokryfov očakávate?

Nečakám nič, len dúfam, že sa ich predá čo najviac, lebo potrebujem podporiť Kolégium sv. sedmopočetníkov. Ja aj priamo, explicitne hovorím, že potrebujem čo najviac zarobiť 😊, lebo peniažky pôjdu na podporu tohto kolégia.

Slovo apokryf v mnohých ľuďoch vyvoláva pocit tajomna, niečoho zakázaného alebo priam heretického. Ako by ste laickému čitateľovi vysvetlili, čo to apokryfy vlastne sú a prečo ich Cirkev v minulosti nezaradila do oficiálneho biblického kánonu?

Rozlišujeme apokryfy, ktoré nazývame biblické, pretože sú nábožné, ale sú výplodom ľudovej zbožnosti. A potom existujú apokryfy z neskoršieho obdobia, povedzme zo 4. storočia, ktoré boli skôr z oblasti gnostickej herézy a snažili sa prerozprávať evanjeliové texty tak, že do nich vkladali svoje heretické učenia. Existujú apokryfy, ktoré sú dokonca súčasťou Tradície, veď napríklad aj Jakubovo evanjelium je apokryfné, pretože nebolo považované za natoľko inšpirovaný text, aby bolo vnímané od začiatku ako súčasť kánonu, ale na druhej strane je dostatočne vierohodné a starobylé. Viaže sa k prvému jeruzalemskému biskupovi Jakubovi a hovorí o narodení Panny Márie aj o samotnom narodení Ježiša Krista. Osol a vôl pri jasliach sa nespomínajú nikde inde, len v apokryfoch. Sú to teda apokryfy, ktoré Cirkev vníma ako doplňujúcu súčasť Tradície mimo oficiálnych textov. Hovoríme, že v Cirkvi sa viažeme na Písmo a Tradíciu. Cirkev má prvky tradície, ktorým dáva vysokú vážnosť. Nie sú súčasťou viery v dogmatickom zmysle, ale sú súčasťou akéhosi odkazu, ktorý sa podáva ďalej. To máte ako v rodine – môžete mať rodinné dokumenty, krstný list, sobášny list, závet, dedičské konanie… a potom máte rozprávanie starej mamy, ktoré zodpovedá tomu, čo sa v tej rodine o nejakej udalosti hovorilo.
Ale okrem toho existujú apokryfy, ktoré sú vymyslené a niekedy aj zavádzajúce. Sú to väčšinou tie neskoršie, ktoré sa snažili vkladať Kristovi a apoštolom do úst slová, ktoré chceli niektoré kresťanské smery, či dokonca sekty spraviť súčasťou učenia.
A potom sa slovo apokryf dá použiť aj tak, ako som ho použil ja – v zmysle príbeh, poviedka, bájka, v ktorom ide jasne o fikciu s určitým morálno-duchovným odkazom.

Ktorý z apokryfných príbehov vás osobne najviac fascinuje, či už svojou literárnou kvalitou, alebo teologickou bizarnosťou?

Nie som až taký odborník. Mám ich všetky doma, vyšli v češtine, ale nemám ich všetky prečítané. Niektoré sú veľmi nezrozumiteľné, lebo sú v nich naozaj až pseudofilozofické úvahy vkladané do úst trebárs Márii Magdaléne, niektoré sú len útržkovité, iné vyslovene fantazmagorické. Všetky sú však dôležité z hľadiska historického poznania vývoja kresťanského učenia aj vývoja falošných učení. Podobne fungujú aj legendy. Poznáme napríklad sv. Františka, poznáme niektoré udalosti z jeho života – aj také, ktoré mali charakter čiastočného zázraku alebo divu – a na tie sa potom nabalili tzv. kvetinky. Tie kvetinky sú literárne krásne, sú plné ľudovej nábožnosti a odzrkadľujú akoby ducha františkánstva. A je úplne jedno, či sa tá udalosť stala presne takto alebo inak, ale je pravdivá v tom svojom odkaze.
O niektorých svätých vieme veľmi málo. Napríklad svätý Juraj. Historicky o ňom vieme možno tri riadky. A zvyšok je legenda. Ale tá legenda má svoj zmysel, má svoj kontext a má svoj odkaz. A čo je dôležité? Že existoval nejaký drak, že ho Juraj priviazal na šnúrku a že ho nejaká dievčina doniesla do mesta? To vôbec nie je dôležité. A pravdepodobne to tak ani nebolo. Niekto povedal: „No tak možno zabil nejakého krokodíla.“ Dobre. Ale otázka je, čo mi tá legenda hovorí. No predsa, že proti zlu sa dá bojovať, že sa dá nad ním zvíťaziť, že sa dá skrotiť, že to možno robiť v Božom mene a tak ďalej, a tak ďalej. Toto je odkaz legendy. A potom je už úplne jedno, či ten Juraj bude zabíjať draka, oslobodzovať princeznú alebo vyženie spoza košických hradieb nejakých násilníkov, ktorí obťažujú našu animátorku.

Proti čomu bojuje sv. Juraj dnes?

Proti drakovi. Šikany, kyberšikany, násilia, drog… Toto sú dnešní draci mládeže. Tak fajn. Tak im proste ukážme frajera na motorke s vojenskou helmou a koženými čižmami, ako tam naháňa niekoho len tým, že zatúruje motorku, všetci sa splašia a ujdú. Takýto Juraj je možno ľuďom bližší ako ten, čo zabil draka. Lebo si ho na tých košických hradbách vedia živšie predstaviť.

Ďakujem za príjemné rozprávanie. Nemáte nápad, ako tento rozhovor uvedieme, aký nadpis mu dáme? 😊

Po chvíľke rozmýšľania sa vladyka usmeje: „Toto by som od biskupa nečakal.“ 😊