Havajčanka v Amerike

V okrese Stropkov sa nachádza malebná rusínska obec, odkiaľ pochádza Viktória Žolnová. Dlhoročná animátorka a bývalá koordinátorka mladých Prešovskej archieparchie odišla za veľkú mláku a tak, ako pracovala pre Gréckokatolícku cirkev na Slovensku, pracuje dnes pre gréckokatolíkov v Amerike.

Viete, že…
sme svetoví? Okrem Havaja máme na Slovensku aj Mexiko. Je to hovorový názov jednej obce na východnom Slovensku. A istotne by ste chceli vedieť ktorej. Tak teda, Mexiko je filiálnou obcou farnosti Stakčín. Aby ste zistili jej oficiálny názov, otvorte si webovú stránku nášho arcibiskupstva a tam ho nájdete. Alebo rovno zavolajte do našej redakcie, kde vám s radosťou prezradíme správnu odpoveď 😊. Dopočutia!

V známej rusínskej piesni Zaleťiv bym na kraj svita sa spomína slovo žiaľ. Tým, že ste zanechali rodinu, priateľov, rodný kraj, prežívate ho aj vy?
Hmm… Neviem, či by som to nazvala žiaľom. Podľa mňa zažívame žiaľ skôr vtedy, keď máme pocit, akoby nám išlo vytrhnúť srdce z hrude, ale ja prežívam skôr prirodzený smútok, a to v zmysle, že mi chýba domov. Nie krajina, ale ľudia, ktorí domov vytvárajú, teda rodina či moji blízki priatelia. Je mi neraz smutno za mamkou, sestrami, neterkou a synovcami alebo blízkymi ľuďmi.

Ako ste sa dostali zo slovenského Havaja do Ameriky?

Ako začať … Dostala som sa tam lietadlom, aj keď môj posledný let do Ameriky nebol ideálny. Mala som ísť z Budapešti do Londýna a tam prestúpiť na let do Pittsburghu. Deň pred odletom som však ochorela. To by ešte nebolo nič. Po štarte lietadla z Londýna nám ohlásili, že lietadlo má nejakú poruchu a pilot nechce riskovať let nad Atlantikom, a tak sme sa museli vrátiť na letisko v Londýne. Vtedy mi nebolo úplne všetko jedno. Čo ak spadneme? Aj som si začala spytovať svedomie. Chvalabohu, všetko dobre dopadlo, ale aj toto bol moment, vďaka ktorému som si uvedomila, že nie všetko je samozrejmé a že treba byť stále pripravený na všetko.

Viktória Žolnová (34) je absolventkou Prešovskej univerzity v odbore manažment. Je slobodná a medzi jej záľuby patrí cestovanie, spoznávanie rôznych krajín a ich kultúry, čítanie duchovnej literatúry, počúvanie hudby, prechádzky v parku a mierna turistika.

Poďme teda poporiadku. Vyrástli ste v Havaji, kde ste zároveň chodili do školy. Ako ste sa dostali k práci animátorky?

Tak ako u iných, aj u mňa sa to začalo tým, že sme chodievali na stretká a na letné stretnutia mládeže na Bystrú. Na týchto akciách človek s údivom pozoruje prácu animátorov. Aj mne sa zapáčila. Pamätám si, že som mala pätnásť rokov a chcela som sa prihlásiť na animátorskú školu. Podmienkou však bolo, aby záujemca dovŕšil šestnásť rokov. Ja som túto podmienku nespĺňala, a tak som musela rok čakať. Po roku som sa prihlásila znova. Veľmi ma priťahovalo spoločenstvo mladých, služba v zmysle robiť dobro pre iných, myšlienka robiť veci spoločne a s radosťou. Až neskôr som spoznala, čo je to skutočne byť animátorom, no prvotným impulzom bola túžba po spoločenstve, radosti a  spoznávaní Krista.

Byť animátorom nie je jednoduché, ale byť hlavným animátorom, ktorým ste neraz boli, so sebou prináša ešte väčšiu zodpovednosť. Máte nejaký návod, ako sa dá na to pripraviť?

Boh si nepovoláva pripravených, ale ochotných. Ani ja som nebola úplne pripravená, ale mala som túžbu a ochotu, ktorú si Boh použil na svoje dielo. Na úlohu vedúceho animátora sa nedá dokonale pripraviť. Samozrejme, za celú akciu, v ktorej ste postavený do čela, sa modlíte, pripravujete program, metodiky, pozývate rôznych hostí, rozmýšľate, čo a ako urobiť, aby z toho mali účastníci radosť a úžitok. Zároveň pozývate ľudí do služby, ak náhodou chýbajú. Je tam veľa vecí, ktoré treba pripraviť, radíte sa so staršími a skúsenejšími, aby bola akcia, za ktorú ste zodpovedný, čo najlepšie pripravená. Ale hovoriť o tom, že sa dá na službu hlavného animátora pripraviť či dokonca vycvičiť, sa úplne nedá. Aj keď ja sama som prešla animátorskou školou, ktorá ma mnohému naučila. Potrebujeme najmä ochotné srdce a, samozrejme, mať aj nejaké vedomosti predpoklady a schopnosti na službu, do ktorej sme pozvaní.

Už ste spomenuli animátorskú školu. Skúsme našim čitateľom priblížiť AŠAD. Čo sa skrýva za týmto názvom?

Je to Archieparchiálna škola animátora dobrovoľníka, ktorej cieľom je pripraviť mladého človeka na službu dobrovoľníka na mnohorakú službu v Cirkvi podľa Božieho slova: „Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti.“ (1 Pt 4, 10) Toto dvojročné obdobie sa odohráva počas víkendových stretnutí v GMC Bárka v Juskovej Voli a delí sa na dve časti. V prvom roku je to tzv. Škola učeníka, kde sa kladie dôraz na ľudsko-kresťanské základy. V druhom roku pod názvom Škola služby si mladí môžu vybrať z rôznych odborov, ktoré sú ich srdcu blízke. Nachádza sa tam akreditovaný odbor animátor skupinky, ale sú tam aj ďalšie neakreditované odbory, medzi ktoré patrí mediálny, ikonopisecký, hudobný či evanjelizačný odbor. Keď som chodila na animátorskú školu ja, nebola až taká rozvinutá, ako je dnes. Vtedy sme vedeli, že keď dokončíme animátorskú školu, bude z nás animátor skupinky. Teraz je to pestrejšie a bohatšie v tom, že AŠAD rozvíja aj vďaka týmto odborom osobitné dary každého človeka.

Koľko táborov v Juskovej Voli ste viedli ako hlavná animátorka? Máte to porátané?

Nemám to presne spočítané. Dalo by sa to odhadnúť, ale keďže ako hlavná animátorka som začala asi vo svojich dvadsiatich rokoch, tak ich bolo istotne dosť. Stačí si porátať každý rok jeden turnus v lete, párkrát zimný tábor a mnoho iných víkendových stretnutí či iných podujatí s mladými a animátormi, ale presné číslo povedať naozaj neviem.

Viktória, už ste si niekedy zadali svoje meno do Googlu?

Áno. 😊

Kto si teda vyhľadá vaše meno na internete, dočíta sa aj o akejsi audítorke synody v Ríme. Čo to bolo?

Bola to synoda o mládeži v roku 2018 s názvom Mladí ľudia, viera a rozlišovanie povolania, ktorej však predchádzalo predsynodálne stretnutie, ktoré sa taktiež odohrávalo v Ríme. Bolo tam približne tristo mladých, zástupcovia jednotlivých eparchií a diecéz, ale aj rád pre mládež či iných mládežníckych organizácií. Oslovili ma z našej archieparchie, či by som nemala záujem zúčastniť sa, a tak som šla. O tom, že sa do Ríma vrátim v októbri na riadnu synodu, som ani len neuvažovala. Nevedela som, že je to vôbec laikom možné. Až raz mi v e-mailovej schránke vyskočila správa, že ma z Ríma pozývajú, aby som participovala na synode. Po kladnej odpovedi som dostala oficiálnu pozvánku. Mala som tú milosť, že ma Svätý Otec pozval na toto výnimočné stretnutie. A aby som zodpovedala na otázku, audítor je ten, kto počúva, pozoruje, keď treba, aj hovorí a komentuje, ale najmä zdieľa spoločenstvo s ostatnými, ktorí sú tam prítomní.

Podľa správ, ktoré rovnako nájdeme na internete, ste predniesli vlastný prejav. Nemali ste strach?

Samozrejme, že mala. To, čo som mala pripravené, bolo treba iba prečítať. Ale aj tak, keď sa na vás všetci pozerajú, dokonca aj samotný pápež, nie je vám všetko jedno. Po prednesení príspevku som bola rada, že to mám za sebou, a tak som mohla byť už trocha uvoľnenejšia.

Posuňme sa ďalej; okrem toho, že vás poznám ako dobrú animátorku, pri návšteve Svätého Otca Františka v Prešove ste zohrali ďalšiu zaujímavú úlohu. Môžete nám o tom povedať viac?

Bolo to v roku 2021, keď som bola zodpovedná za koordináciu dobrovoľníkov spoločne s otcom Matúšom Verbom. Som Pánu Bohu vďačná, že som na to nebola sama. Aj napriek mnohým skúsenostiam s prácou s dobrovoľníkmi som s takouto veľkou skupinou ešte nepracovala. Išlo o koordináciu približne osemsto dobrovoľníkov na jednom podujatí. Naša práca súvisela s náborom dobrovoľníkov, to znamená, že bolo treba kontaktovať široké spektrum ľudí, spoločenstiev či farností, pozvať ich a poprosiť o pomoc. Ďalej sme pracovali s prerozdelením prihlásených dobrovoľníkov do jednotlivých tímov podľa zamerania služby v deň podujatia, bolo treba nájsť tzv. teamlídrov, ktorí boli zodpovední za prácu v jednotlivých tímoch, dobrovoľníkov pred podujatím o všetkom informovať a vyškoliť, zabezpečiť, aby mali kde spať a čo jesť, atď. Tej práce bolo skutočne veľa, ale tak ako som ja dostala pozvanie od Svätého Otca a mohla som byť v Ríme, taktiež som túžila, aby sa aj Svätý Otec cítil u nás dobre. A práve s celým tímom dobrovoľníkov sme sa to snažili naplniť.

Životopis máte skutočne bohatý. Kedy prišiel vo vašom živote zlom a rozhodnutie prejsť zo Slovenska za veľkú mláku?

Rástlo to vo mne akosi postupne. Prvá túžba zaznela vo mne vtedy, keď som študovala angličtinu v rakúskom Gamingu. Bolo to v rokoch 2016 – 2018. Tam som našla ľudí z amerického prostredia, ktorí boli pre mňa skutočným obohatením. Tam kdesi som začala uvažovať o tom, že by som raz chcela Spojené štáty navštíviť. A keďže som už v tom čase bola aktívna v práci s mládežou, možno ísť tam na pár mesiacov a prepojiť prácu s mladými našej Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku s tou v USA, nadobudnúť kontakty a inšpirácie na prácu s mládežou, ktoré by som po návrate zúročila u nás na Slovensku. To sa mi aj čiastočne prednedávnom podarilo. Neuvažovala som však o tom, že by som tam mohla pracovať a žiť dlhodobejšie.
Okrem iného som v GMC Bárka v Juskovej Voli viedla turnusy, ktoré boli v anglickom jazyku za prítomnosti mladých z USA. Veľmi ma to napĺňalo a tešila som sa, že i tu som mohla využiť kontakty, ktoré som nadobudla v zahraničí. Cítila som, že po viac ako desiatich rokoch služby a práce v našej cirkvi na Slovensku sa chcem posunúť ďalej, že potrebujem čosi nové, čo by bolo pre mňa výzvou a dovolilo mi rozvíjať moje dary a talenty plnšie. Aj vďaka medzinárodným skúsenostiam a spoločenstvu, ktoré som si obľúbila, som cítila, že moje srdce túži po takejto zmene a potrebuje ju.

V Amerike ste sa asi neocitli len tak z večera do rána. Ako došlo k tomu, že ste sa tam dostali, a ako dlho ste tam?

Môj terajší život v Amerike súvisí so synodou v Ríme v roku 2018. Vtedy som bola ako audítorka v pracovnej skupinke, kde bol aj gréckokatolícky pittsburský metropolita arcibiskup William Skurla. Nemyslela som si, že by sme sa ešte niekedy niekde mohli stretnúť. Predsa však k stretnutiu došlo. Bolo to o pár rokov neskôr, na dvoch akciách v USA, ktoré boli v krátkom časovom období. Myslela som si, že si ma vladyka William nebude pamätať a že nebudem mať možnosť stretnúť sa s ním. Ale opak bol pravdou. Akosi sme sa stretli a on ma oslovil s tým, že si ma pamätá z Ríma. Nečakala som to. Samozrejme, dali sme sa do reči, rozprávali sa o rôznych veciach. Naša debata sa skončila. Po istom čase, uvedomujúc si skutočnosť, že chcem a potrebujem urobiť niečo pre seba a svoju budúcnosť, som sa odhodlala vladykovi Williamovi napísať, či by nemal pre mňa v Amerike nejakú prácu. Tým, že som mala skúsenosť s prácou v Cirkvi, ktorá mi dávala zmysel, vedela som anglický jazyk, práca v medzinárodnom prostredí ma napĺňala a bola pre mňa výzvou. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad. Veď za opýtanie nič nedám, a ak to nevyjde, je to pre ma odpoveď, že tadiaľ cesta nevedie. A vyšlo to! Veľmi krátko po tom, čo som vladykovi Williamovi odoslala e-mail, sa mi ozval späť s tým, že pre mňa prácu má a že sa modlil za niekoho, kto by koordinoval prácu s mladými v archieparchii v Pittsburghu. A tak sme začali vybavovať víza a všetko potrebné, aby som mohla pracovať v USA, kde som od polovice septembra 2024.

Aká je teda vaša úloha a práca v Amerike?

Toto sa ma pýta každý. Musíme si uvedomiť, že v Amerike nemôžeme očakávať pastoráciu mládeže tak, ako ju poznáme v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Na Slovensku máme určité zázemie, štruktúru, máme GMC Bárka, GMPC v Prešove, UNIPAS v Košiciach, centrum pre mladých v Dvoriankach, máme animátorskú školu, rôzne programy a aktivity pre gréckokatolíckych mladých i mnoho dobrovoľníkov, laikov, kňazov, ktorí sú formovaní v oblasti práce s mládežou. Gréckokatolíckej cirkvi v Amerike toto všetko chýba. Tam vo všeobecnosti nie je veľa gréckokatolíckych veriacich. A mladých v Cirkvi v porovnaní so Slovenskom tiež nie. I tí, ktorí tam sú, majú ponuku od rímskokatolíckych spoločenstiev, lebo tie sú tam lepšie rozbehnuté. O protestantských denomináciách ani nehovorím. A tak mojou úlohou je hľadať možnosti, spôsoby, ako to celé rozbehnúť v Gréckokatolíckej cirkvi v USA, aby nám mladí neodchádzali inam, ale aby ostali a cítili, že Gréckokatolícka cirkev je tu pre nich a že ich potrebuje. Mojou víziou je, aby sme aj v Amerike mohli dobre pracovať s mladými, ale ako sa mi to bude dariť, ukáže až čas.

Máte okrem pracovného času aj čas na seba? Sú tam iné možnosti ako na Slovensku?

Čas vo všeobecnosti plynie veľmi rýchlo a v USA mám pocit, že dvakrát rýchlejšie. Sme uponáhľaní. Vzdialenosti v USA sú väčšie a ľudia cestujú do práce niekedy aj hodinu. Mne to tak dlho netrvá, ale aj tak veľa času strávim v aute cestovaním do práce, do chrámu, do obchodu. Samotné nakupovanie potravín a iných vecí niekedy zaberie aj hodinu alebo dve. Pittsburgh je veľké mesto a možností na využitie voľného času je tam veľa. Sama som ich ešte všetky neobjavila. Je tam veľa parkov, kam sa rada chodím prechádzať, veľa možností vzdelávať sa, veľa múzeí a miest, kde možno tancovať, a tak som začala tancovať bulharské tance, aby som mala nejaký pohyb, rada si zájdem do kina alebo navštívim známych.

Je veľmi zaujímavé, že miesto v Amerike ponúkli Slovenke. Cítite podporu zo strany vedenia miestnej cirkvi v Amerike?

Jednoznačne. Ak by som ju necítila, pracovalo by sa mi ťažko a utekala by som domov. Uvediem to len na malom príklade. Ak je nejaké školenie alebo konferencia, ktorá môže pomôcť mojej práci a službe pre miestnu cirkev, nie je problém s tým, aby som tam išla v rámci pracovného času a aby mi boli pokryté všetky náklady na cestu či ubytovanie. Ak potrebujeme predplatiť členstvo v organizácii poskytujúcej podporu pracovníkom mládeže, nie je s tým problém. Jeden človek raz v rámci svojej prednášky o tom, ako budovať pastoráciu mladých, ktorá bude dlhodobá, povedal, že potrebujeme investovať viac do ľudí ako do tvorby podujatí. Ja to tam zažívam. Ak by nemali záujem o moju prácu a službu, podporovali by ma takýmto spôsobom? Som vďačná Bohu, že tam môžem byť a pracovať.

Čo ste tam našli, aká je tam Cirkev, respektíve aké rozdiely vnímate medzi Cirkvou na Slovensku a v Amerike?

Som tam dosť krátko na to, aby som to mohla porovnávať. No musím povedať, že som tam našla dobrých a priateľských ľudí. Ale ako som spomenula, gréckokatolíkov je tam málo. Ak pôjdete na bohoslužbu cez týždeň, veľa ľudí tam nestretnete, z čoho mi je neraz smutno. Dokonca i na každodennú svätú liturgiu môžete zabudnúť. Ak je liturgia vo farnosti každý deň, je to výnimočné. Život je tam iný, napríklad aj v oblasti financovania cirkví. Tu sme zvyknutí, že štát s financovaním pomáha, v Amerike je to iné, tam sa musí farnosť sama starať o to, aby finančne prežila. Ale aby sme neskĺzli do finančnej oblasti. Na prvom mieste je vždy Pán Boh a on je tu i tam, preto pracovať na šírení Božieho kráľovstva treba všade.

Vrátite sa niekedy na rodnú hrudu?

To ukáže až čas a sama uvidím, čo život prinesie, ale som si vedomá toho, že môj domov je stále na Slovensku.