Kresťanstvo v srdci Veľkej stepi

Archeologické nálezy dokazujú, že už v 3. – 4. storočí stál na predmestí starovekého Mervu (dnešné Turkménsko) nestoriánsky kresťanský chrám. To znamená, že kresťanská tradícia prenikla do tohto regiónu takmer súčasne s jej šírením v Rímskej ríši.

Počas archeologických vykopávok v meste Taraz v roku 1938 sa našla malá hlinená nádoba so sýrskym nápisom, ktorú vedci pripísali jakobitským kresťanom. Je známe, že v 7. storočí existovali jakobitské metropolie v mestách Herát a Seistán. Odtiaľ kresťania prichádzali aj na územie súčasného Kazachstanu.

Ešte pred sformovaním stredovekých štátov na území Kazašskej stepi tu teda znela liturgická sýrčina.

V roku 1007 (alebo 1009) prijali nestoriánske kresťanstvo Kerejovia, kmeň žijúci medzi jazerami Balchaš a Zajsan vo východnom Kazachstane. Pokrstiť sa dal aj ich chán Marguz (pri krste prijal meno Marek). V súčasnosti sú Kerejovia ako súčasť kazašského etnika zväčša moslimovia, no z historického hľadiska bolo ich obrátenie na kresťanstvo pre tento región mimoriadne významnou udalosťou.

V 12. – 13. storočí zohrávali nestoriánski kresťania v ríši Džingischána významnú úlohu. Nestoriánka Sorkachtani Beki – manželka Toluj-chána, najmladšieho syna Džingischána – bola matkou veľkých chánov Möngkeho a Kublaja. Kresťanstvo v tých časoch koexistovalo na území Kazachstanu s budhizmom, islamom a tradičnými vierami v obdivuhodnej atmosfére náboženskej tolerancie, ktorú si Kazachstan zachoval a zdedil až do dnešných dní.

V 13. storočí začal katolícky svet nadväzovať aktívny dialóg s mongolskými panovníkmi.

V roku 1245 vyslal pápež Inocent IV. františkána Jána Carpiniho (Giovanni da Pian del Carpine) na misiu k mongolskému chánovi. Jeho cesta trvala viac ako dva roky a viedla cez Chórezm, Sedemriečie (Žetysu), Tarbagataj a ďalej do Karakorumu. V roku 1246 sa stretol s chánom Batuom, zakladateľom Zlatej hordy, ktorej priamym nástupcom je moderná Kazašská republika.

V rokoch 1253 – 1255 prekonal františkán Viliam z Rubruku (Guillaume de Rubrouck) viac ako 16-tisíc kilometrov z Konštantínopolu do Karakorumu. Prevažná časť jeho trasy viedla cez územie dnešného Kazachstanu – cez Taraz, pohorie Alatau a ďalšie regióny. Rubruk urobil na chána Batua dobrý dojem a jeho misia prispela k obráteniu Batuovho syna Sartaka na kresťanstvo (1254). Existujú aj svedectvá o krste Batuovho druhého syna, Möngkeho, v Arménsku v roku 1255.

Paralelne pôsobili aj dominikáni – dobre známa je napríklad misia Andrého de Longjumeau (1249).

V roku 1278 pápež Mikuláš III. poveril františkána Gerarda z Prata (Gerardo da Prato) misionárskou prácou medzi Mongolmi. Hoci sú jej výsledky pomerne neznáme, už v roku 1292 boli zriadené dva vikariáty – Tataria Aquilonaris a Tataria Orientalis. Františkáni prichádzajúci na územie Kazašskej stepi získavali od našich chánov značné privilégiá: oslobodenie od vojenskej služby a daní, ako aj záruku ochrany ich chrámov.

Osobitný význam mala misia Giovanniho z Montecorvina (Giovanni da Montecorvino, 1292 – 1293). V roku 1307 zriadil pápež Klement V. arcidiecézu v Chanbalyku. Časom bolo v Ázii až 31 katolíckych diecéz. Tieto štruktúry pretrvali až do 15. storočia.

V roku 1328 vznikla v rámci chanbalyckej metropolie Almalycká katolícka diecéza (juhovýchodný Kazachstan). Jej prvým biskupom sa stal Carlino de‘ Grassi. Jeho nástupca, Richard Burgundský, podstúpil mučenícku smrť v roku 1339 (alebo 1342).

Pápežský legát Giovanni de‘ Marignolli spomínal na svoj príchod do Almalyku v roku 1338: postavili tam kostol, kúpili pozemky, slúžili sväté omše a krstili – a to napriek tomu, že len rok predtým tam biskup a šiesti minoriti utrpeli mučenícku smrť.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je jasné, prečo sa kresťanstvo vo všeobecnosti a katolicizmus obzvlášť v Kazachstane nikdy nevnímali ako niečo cudzorodé. Kresťanská teologická a etická tradícia predstavuje hlbokú historickú vrstvu stredoázijských dejín, ktorej korene siahajú do prvých storočí nášho letopočtu. Je to príbeh nestoriánskych chrámov, františkánskych misií, almalyckých mučeníkov, stepných chánov prijímajúcich krst i súčasných fór medzináboženského dialógu.

Po boľševickej revolúcii v roku 1917 prešiel tradičný model spoločenského života v Kazachstane, ktorý sa formoval stáročia, ťažkými skúškami. Sovietska moc, ktorá hlásala budovanie spoločnosti bez náboženstva, dôsledne uplatňovala politiku vytláčania viery z verejného priestoru. Vzťahy medzi štátom a katolíckou cirkvou sa prudko zhoršili, čo vychádzalo z marxistického princípu odluky cirkvi od štátu a aktívnej protináboženskej kampane. Zatvárali sa chrámy, duchovní boli prenasledovaní a počas veľkého teroru mnohých z nich zastrelili alebo poslali do pracovných táborov.

Práve v tomto období však v dejinách Kazachstanu nastal paradoxný obrat. V 30. a 40. rokoch 20. storočia boli do krajiny deportované stovky tisíc ľudí – Poliakov, Nemcov, Ukrajincov a príslušníkov iných národov, z ktorých významná časť vyznávala katolícku vieru. Len počas štyroch vĺn deportácií v rokoch 1940 – 1941 bolo do Kazachstanu, na Sibír a Ďaleký východ presídlených vyše 320-tisíc Poliakov. V rokoch 1941 – 1942 nasledovala masová deportácia Nemcov, z ktorých asi 110-tisíc poslali práve do Kazachstanu.

Napriek ťažkým podmienkam a represiám si deportovaní veriaci so sebou priniesli modlitebné knižky, liturgické texty a ikony, pričom si vieru uchovali ako zdroj vnútornej sily. Kňaz Tadeusz Fedorowicz dobrovoľne odišiel so svojimi farníkmi do Kazachstanu a hoci mal v roku 1942 možnosť krajinu opustiť, zostal slúžiť veriacim. Ich oddanosť viere sa stala integrálnou súčasťou duchovných dejín Kazachstanu.

Masové deportácie výrazne zmenili konfesionálny profil krajiny. Katolícke komunity – predovšetkým nemecká a poľská – sa stali dôležitou súčasťou mnohonárodnostnej kazašskej spoločnosti. Už v období „odmäku“ v roku 1956 sa v meste Karaganda otvorili modlitebne pre nemeckú, poľskú a gréckokatolícku komunitu. V roku 1957 ich však orgány KGB všetky tri opäť zatvorili.

Zásadné zmeny nastali na prelome 80. a 90. rokov. Pápež Ján Pavol II. zriadil 13. apríla 1991 Apoštolskú administratúru pre Kazachstan a Strednú Áziu a za jej prvého administrátora vymenoval Jana Pawla Lengu. Krátko nato, 16. decembra 1991, Kazašská republika vyhlásila nezávislosť.

Dňa 3. októbra 1994 boli nadviazané diplomatické vzťahy medzi Kazachstanom a Svätou stolicou a 24. septembra 1998 bola podpísaná Dohoda o spolupráci. Kazachstan sa stal prvou z postsovietskych republík, ktorá s Vatikánom takúto zmluvu uzavrela.

Historickou udalosťou bola apoštolská návšteva pápeža Jána Pavla II. v Kazachstane v dňoch 22. – 25. septembra 2001. Táto cesta sa stala symbolom duchovnej obnovy a medzináboženského dialógu v krajine. Následne, 16. decembra 2001, bola v Kazachstane oficiálne otvorená Apoštolská nunciatúra.

Druhá apoštolská návšteva hlavy katolíckej cirkvi v Kazachstane sa uskutočnila od 13. do 15. septembra 2022, keď krajinu navštívil pápež František. V rámci svojej cesty sa pontifex zúčastnil na Kongrese lídrov svetových a tradičných náboženstiev a v Astane odslúžil svätú omšu pre všetkých katolíckych veriacich žijúcich v regióne Strednej Ázie.