Modlitba je rozhovor

A čo je rozhovor? Rozhovor nie je monológ. Niekedy môže naša modlitba vyzerať tak, že sme sa ju naučili naspamäť alebo ju prečítali a „odrapotali“, no to ešte nie je modlitba. Môže to byť mantra, tradícia či zvyk, ale nie je to rozhovor s Bohom. Čo je v rozhovore najdôležitejšie? Dva prvky: naše hovorenie a počúvanie.

Najprv chcem hovoriť o počúvaní. My nevieme počúvať. Pozrite sa na svoje rozhovory s inými ľuďmi. Nedokážeme sa dočkať, kým niekto dohovorí, lebo už nás to „trasie“ a chceme povedať svoje. Prečo skáčeme do reči? Nie sme pripravení vypočuť si druhého človeka. Vo všeobecnosti sú naše rozhovory s inými skôr monológmi: chceme sa vyrozprávať, túžime niečo povedať, a zároveň nie sme pripravení počuť, čo nám druhý hovorí. Práve preto je mimoriadne dôležité skúsiť sa pozorovať, najmä si všímať, ako sa rozprávame s inými. A zistíme, že to často nie je rozhovor, ale len snaha niečo povedať, vyrozprávať sa, niekoho presvedčiť. My iných nepočujeme!

Počas bohoslužieb často opakujeme slová: „Vnímajme.“ Znamená to, že musíme byť vnímať, byť veľmi pozorní v tom, ako sa rozprávame s inými, aby sme počuli, čo nám chcú povedať, čo nám hovoria. Keď teda hovoríme o modlitbe, ide tiež o rozhovor – rozhovor s Bohom. V modlitbe je mimoriadne dôležité počúvať, čo nám chce Boh povedať. Nielen mu niečo hovoriť, ale aj ho počúvať.

Predovšetkým, keď pristupujeme k modlitbe, je dôležité jednoducho si sadnúť v tichu pred Boha a uvedomiť si, kým Pán je: všemohúcim Stvoriteľom všetkého viditeľného i neviditeľného, tým, ktorý mi dal bytie a udržiava ma v ňom, tým, ktorý ma doteraz znáša a neprestajne miluje. Môžu sa nám vynárať aj iné myšlienky, no dôležité je zotrvať v tichu a počúvať Pána.

Okrem toho, keď sa modlíme a vyslovujeme slová z modlitebnej knihy – večiereň, utiereň a pod., je dôležité počúvať, pretože Boh nám vždy chce niečo povedať. Boh z veľkej lásky ku každému z nás chce a má čo povedať. Len aby sme boli pripravení ho počuť.

Preto je v modlitbe, v tomto rozhovore s Bohom, veľmi dôležité počúvať Pána, počuť ho. V Starom zákone si pripomíname tie najdôležitejšie slová: „Počuj, Izrael.“ Teda v rozhovoroch s ľuďmi – a tým skôr v rozhovore s Bohom – je nesmierne dôležité počúvať.

No rozhovor je aj príležitosť niečo povedať. Vieme, že sú ľudia, ktorí pri rozhovoroch mlčia. Vtedy sa cítime rozpačito a snažíme sa ich nejako rozhýbať, aby niečo povedali. Myslím si, že aj Boh chce, aby sme mu v modlitbe niečo povedali. Samozrejme, je dôležité čítať rôzne modlitby, pretože ide o skúsenosť s Bohom, ktorú prežili iní. Túto skúsenosť vtlačili a zapísali do modlitieb. Keď ich čítame, môžeme sa k ich skúsenosti s Bohom vracať a osobne ju nadobúdať.

Je však veľmi dôležité povedať Bohu aj niečo vlastnými slovami. Vždy mu môžeme niečo povedať. Podobne ako pri učení sa cudzieho jazyka: najprv vyslovujeme jednotlivé slová, potom ich spájame do viet a tie sa postupne stávajú plynulejšími. Takisto treba povedať niečo Bohu. Niekedy to môže byť len jedno slovo, inokedy môžeme povedať: „Bože, toto ma bolí.“ Môžeme mu povedať, že nás niekto znervózňuje. Alebo môžeme povedať slovami Ježiša Krista: „Otče, vezmi odo mňa tento kalich.“ Tu je dôležité zostať pred Bohom autentický, nehrať žiadnu rolu, lebo hráme ich veľmi veľa. Boh chce počuť, čo mu chcem povedať, čo chcem vysloviť, čo je pre mňa dôležité – či je to požehnanie pre dnešný deň, prosba o Božiu prítomnosť pri dnešných stretnutiach, alebo prosba o Božie svetlo pre konkrétnu životnú situáciu. Ja nemám riešenia ani odpovede na všetko, môžem byť v kríze, ale Boh má riešenia a odpovede na všetko. Preto máme čo Bohu povedať a musíme sa s ním rozprávať.

Teda modlitba je rozhovor s Bohom, v ktorom Pán niečo hovorí mne a ja niečo hovorím jemu.

Zdroj: Aleksijčuk, Benedikt: Škola modlitby. Ľviv: Svičado, 2020