SVEDECTVO (Ivana) Na Otcovo srdce ma pozvala priateľka, ktorá tam už bola a veľmi ma povzbudzovala, aby som neváhala a využila túto príležitosť. Prihlásila som sa, no čím bližšie bol termín seminára, tým viac som mala pocit, že naň nie je správny čas, pretože som sa vnútorne vôbec necítila na to, aby som sa na päť dní „odstrihla“ od zvyčajných povinností. O dva týždne ma čakal farský detský tábor, ktorého prípravy boli v tom čase vo finále, a ja (jeden z hlavných organizátorov) som mala obavu o to, ako si poradia naši mladí animátori pri príprave bezo mňa, navyše som sa snažila postíhať všetko, čo bolo treba vybaviť v práci, a už vôbec nehovorím o tom, že doma bola dosť napätá situácia. Aby toho nebolo málo, v deň začiatku seminára som ochorela, fyzicky som sa cítila dosť zle a na prednášky sa mi absolútne nechcelo ísť.
Prvá prednáška bola naplánovaná na piatkový večer. Hoci som medzi zúčastnenými videla aj zopár známych tvárí, nechcelo sa mi púšťať sa do debát, takže som ten večer prežila v akejsi izolovanosti. Na začiatku druhého dňa som sa cítila oveľa horšie a v obave z toho, aby mi nebolo ešte horšie, bolo mojou prioritou chrániť sa pred klímou, ktorá sa neúprosne snažila vychladiť malú presklenú miestnosť, v ktorej nás bolo dosť veľa. Mysľou som bola stále v práci, jednou nohou v tábore a druhou doma. Po prvom prednáškovom okne nás čakala dvojhodinová obedná pauza. Po obede sa všetci kamsi rozpŕchli a ja som zrazu ostala sama bez možnosti tiež niekam odbehnúť a bez kohokoľvek, koho by som poznala. Hlavou mi stále behali výčitky, prečo som neprišla autom alebo sa s niekým nedohodla na stretnutí, alebo prečo som si aspoň nevzala so sebou svoj pracovný laptop. Skúsila som čas vyplniť telefonátmi, no takmer nikto mi v sobotu poobede nebral. Napokon som na pohovke nachvíľku privrela oči a zaspala som. Keď som sa zobudila, pocity osamelosti a premárneného času boli stále so mnou. Našťastie sa pomaličky začali schádzať ostatní účastníci a blížil sa začiatok poobedného prednáškového okna. Ako som tak čakala, pristavila sa pri mne pani, ktorú som z videnia poznala, no nikdy sme sa spolu nezhovárali. Jej priateľskosť a záujem o mňa (musela som vyzerať asi tak, ako som sa cítila) ma povzbudili k tomu, aby som sa jej zverila so svojimi pocitmi osamelosti. Dala sa so mnou do rozhovoru, ktorý trval dosť dlho a „zaťal“ do živého. Nebeský Otec ním začal lámať putá hriechu a mojich zranení. Od tej chvíle som si začala uvedomovať, že načasovanie (dátum i časový rozvrh jednotlivých dní) tohto seminára nie je zlé, práve naopak, nadľudsky dokonalé – čo bolo dôkazom, že tento čas si pre mňa vysníval Boh. Pochopila som, že Otec nemal inú možnosť, iba všetko zariadiť tak, aby som spomalila tempo, stíšila sa a strávila čas sama so sebou a so svojimi myšlienkami. Ak by to bol nechal v mojej réžii, skončila by som na nejakom stretnutí s mobilom na uchu, poznámkovým blokom a perom vo vrecku, počítačom na kolenách a moje duchovné vnímanie by bolo znovu kdesi v úzadí a zo seminára by som možno odchádzala s pocitom, že ma nič z toho, čo som počula, neoslovilo…
(pokračovanie v nasledujúcom čísle)