Bohoľubská ikona Božej Matky

IKONOPISECKÉ ŠKOLY (Milan Gábor) Charakteristika ruských ikonopiseckých škôl Vladimírska ikona Božej Matky, o ktorej sme sa zmienili v predchádzajúcom dvojčísle, je úzko spätá s kniežaťom Andrejom Bohoľubským. Nemenej významnou pamiatkou vladimírsko-suzdaľskej školy je ikona Božej Matky zo začiatku druhej polovice 12. storočia, pomenovaná po kniežati Andrejovi Bohoľubskom.
Bola namaľovaná na príkaz vladimírsko-suzdaľského kniežaťa Andreja Jurijeviča Bohoľubského (1110 – 1174), aby sa touto ikonou pripomenulo jeho zázračné videnie Božej Matky. V roku 1157 opustil Kyjev, mesto svojich predkov, aby sa presťahoval na sever do oblasti Suzdale. Vzal so sebou aj známu ikonu Bohorodičky z Vyšgorodu (neskôr známa ako vladimírska), ktorú zamýšľal vystaviť na verejnú úctu v novom sídle v Rostove. Jedenásť kilometrov pred mestom Vladimír kone odmietli pokračovať v ceste. Sprievod sa tým zastavil a pred ikonou Bohorodičky sa pomodlili moleben. Knieža prisľúbil, že na tomto tajomnom mieste, kde sa za zvláštnych okolností zastavil sprievod, dá vybudovať chrám zasvätený Bohorodičke. V tú noc (18. júna 1157) mal knieža Andrej sen, v ktorom videl Božiu Matku s rozvinutým zvitkom v ruke, ktorá mu nariadila, aby ikonu z Vyšgorodu neniesol do Rostova, ale nechal ju v susednom Vladimíre. Zároveň mu prikázala, aby na mieste nocľahu, kde sa neplánovane zastavili, postavil chrám zasvätený jej narodeniu a zároveň pri chráme založil aj monastier. Knieža Andrej počúvol prosby Bohorodičky a na mieste zjavenia, ktoré nazvali podľa kniežaťa Andreja Bohoľubského Bohoľubovo, postavili chrám aj monastier. Zároveň nariadil, aby namaľovali ikonu, ktorá by zobrazovala Božiu Matku tak, ako ju videl v sne. Podľa všeobecnej mienky historikov bola ikona namaľovaná okolo roku 1158.
Podľa kniežaťa Andreja Bohoľubského dostala táto ikona aj pomenovanie bohoľubská, podobne ako monastier ním založený. Niekedy sa nazýva aj Milujúca Boha, po rus. Боголюбивая. Ikona bola umiestnená v monastierskej Cerkvi Narodenia Presvätej Bohorodičky bohoľubského monastiera neďaleko mesta Vladimír. Po zničení monastiera na začiatku 18. storočia bola ikona umiestnená v novom Chráme Narodenia Presvätej Bohorodičky vybudovanom v rokoch 1751 – 1756 na pôvodnom mieste. V roku 1866 bola ikona prenesená do monastierskej cerkvi zasvätenej pamiatke tejto divotvornej ikony. Keď bol v 20. rokoch minulého storočia na základe vládneho nariadenia monastier uzavretý, bola ikona prenesená do farského Chrámu sv. Joachima a Anny v Bohoľubove a potom do Uspenského soboru vo Vladimíre. V roku 1946 na odporúčanie vlády bola ikona umiestnená v múzeu vo Vladimíre. Po desiatich rokoch bola prenesená do Všeruského umeleckého a náučno-reštaurátorského centra I. E. Grabara v Moskve (centrum, ktoré sa sústreďuje na výskum a reštaurovanie prác starého ruského umenia aj ruskej maliarskej a grafickej tvorby do 18. storočia; vzniklo v roku 1918 a meno nesie po svojom zakladateľovi – umeleckom historikovi Igorovi Grabarovi). V tomto centre bola ikona dlhé obdobie reštaurovaná. V roku 1992 bola vrátená Pravoslávnej cirkvi a umiestnená v obnovenom ženskom uspenskom monastieri vo Vladimíre.
Ikone sa začala vzdávať úcta už v 12. storočí, krátko po jej namaľovaní. To súviselo s kultom Presvätej Bohorodičky Ochrankyne, v tom čase rozšírenom na Rusi. Jej prvé kópie sa začínajú objavovať najskôr v 14. storočí. Treba zdôrazniť, že tak prvotná ikona, ako aj niektoré jej kópie boli divotvorné. Zázraky učinené na základe vrúcnych modlitieb pred týmito ikonami sa dotýkali tak uzdravení z chorôb, ako aj vykynoženia epidémií. Jeden z mnohých zázrakov sa udial v roku 1771, keď vo Vladimíre a jeho okolí prepukla epidémia, od ktorej bol zázračne uchránený len bohoľubský monastier s priľahlým okolím. V tom čase prišli z Vladimíra vyslanci do bohoľubského monastiera s prosbou, aby zobrali do mesta divotovornú ikonu Bohorodičky. Po procesii s ikonou nákaza v meste a okolí ustala. Na pamiatku tejto zázračnej udalosti sa každoročne od 21. mája do 16. júna organizuje procesia s bohoľubskou ikonou Božej Matky z Bohoľubova do Vladimíra.

Charakteristika a popis ikony
Bohoľubská ikona Bohorodičky patrí do ikonografického typu chalkopratia – hagiosoritissa. Pomenovanie tejto ikony sa spája s Konštantínopolom, kde v 4. storočí v centre tohto mesta, v tesnej blízkosti Chrámu svätej Sofie, bolo námestie, kde sa nachádzal trh s meďou, ktorý sa po gr. volal Chalkopratia (chalkos – meď, pratia – trh). Toto miesto dalo meno malému chrámu alebo kaplnke, postavenej okolo roku 450, kde sa uctievala svätá pokladnica (z gr. Hé agia soros – z čoho pochádza aj pomenovanie hagiosoritissa), jeden z klenotov mesta. V nej bola uložená jedna z najuctievanejších relikvií Bohorodičky – jej svätý pás. Bola prinesená z Jeruzalema za vlády Arkádia (395 – 408) spoločne aj s maforiom. V chráme v Chalkopratii sa uctievali aj relikvie sv. apoštola Jakuba, Simona a Zachariáša. Chrám vlastnil aj ikonu považovanú za divotvornú, ktorá mala dve mená: Chalkopratia, podľa názvu chrámu a Hagiosoritissa, Madona zo svätej pokladnice. Táto ikona sa nezachovala, ale o jej pomenovaní sa dozvedáme na olovených pečatiach siahajúcich do obdobia 10. – 13. storočia. Ak chceme dokázať existenciu Hagiosoritissy v Chalkopratii, treba porovnať zobrazenia z tohto obdobia. Najstaršie zobrazenie sa nachádza v Topografii od Kozmu Indigopleusta na jednom z vatikánskych rukopisov zo 7. storočia. Niektoré ikony sú v rímskych kostoloch: v Chráme sv. Márie na Via Latina, v Chráme sv. Alexeja, v Aracoeli či v Chráme sv. Dominika a Sixta. Najstaršia ikona tohto typu sa nachádzala v Chráme sv. Demetra v Solúne. Ide o mozaiku zo 6. storočia, ktorú však v roku 1917 zničil požiar. Keďže všetky zachované diela pochádzajú zo skoršieho obdobia ako kaplnka pokladnice v Blachernách, z povedaného vyplýva, že ikona Hagiosoritissa sa nachádzala priamo v Chalkopratii a aj pod týmto menom. Podľa J. Charkiewicza bol tento typ rozšírený v Byzancii v 11. – 12. storočí. Všetky ikony tohto typu majú rovnakú schému: Bohorodička je bez dieťaťa zobrazená v celej postave. Je pootočená doľava a jemne skláňa hruď, akoby niesla ťarchu, bremeno utrpenia a hriechu. Obe ruky má v modlitebnom geste príhovoru – pravú ruku vpredu a ľavú pozdvihnutú na znak toho, že sa prihovára za tých, čo majú nádej jedine v nej. Ale motív prosby je oveľa viac zvýraznený v dielach, kde Božia Matka drží v ľavej ruke rozvinutý zvitok s textom modlitby, čo je aj prípad bohoľubskej ikony. Ikona zobrazuje Bohorodičku v celej postave z profilu s pozdvihnutými rukami v geste modlitby. V pravej ruke drží rozvinutý zvitok s modlitbou, pričom pozdvihnutou ľavicou ukazuje na Krista v pravom hornom rohu ikony. Kristus je zobrazený po pás so žehnajúcou pravicou a v ľavici s rozvinutým zvitkom, na ktorom je text odpovede na modlitby Matky. Bohoľubská ikona Bohorodičky sa od ostatných ikon tohto typu líši aj tým, že tu Bohorodička neupiera svoj zrak nahor ku Kristovi, ale zamyslene sa díva pred seba. Ikona, ktorá bola namaľovaná na lipovej doske s rozmermi 105 x 185 cm, je pravdepodobne dielom byzantského umelca. V súčasnosti sa nachádza v múzeu vo Vladimíre.
Od pôvodnej koncepcie bohoľubskej ikony Bohorodičky bolo v priebehu dejín vytvorených mnoho ikonografických variantov, kde v prípade niektorých z nich je evidentná veľká odchýlka od prvotnej ikony. Na jednom z variantov tejto ikony je doplnená postava kniežaťa Andreja Bohoľubského, ktorý kľačí pri nohách Božej Matky. Iný námet predstavuje ikona, kde sú vedľa kniežaťa Andreja zobrazení moskovskí svätí – biskupi, mnísi či svetskí ľudia, ktorí sa v modlitebných gestách obracajú k Bohorodičke. Tento motív sa zvykne nazývať Modlitba za ľud. V inej verzii je Bohorodička predstavená, ako stojí na oblaku a s pozmenených textom na rozvinutom zvitku v ruke. Jestvujú kompozície, kde sa v pozadí nachádza krajina a v spodnej časti ikony bohoľubský monastier alebo panoráma Moskvy s hradbami a kupolami Kremľa. Veľké množstvo kópií ikon, ktoré sa v niektorých prípadoch zreteľne líšia od originálu, sa objavuje najmä od obdobia 17. – 19. storočia. Tieto zmeny sa dotýkajú najmä prítomnosti krajiny či rozmanitých textov na rozvinutých zvitkoch v ruke Bohorodičky. Jedna z takých ikon – ikona namaľovaná na začiatku 19. storočia pre neznámy chrám – sa v súčasnosti nachádza v Štátnom múzeu výtvarných umení A. S. Puškina v Moskve.
Prvotná ikona bola niekoľkokrát renovovaná, kvôli čomu sa menila aj jej pôvodná koncepcia. Už koncom 12. storočia v hornej časti ikony pribudlo päť postáv radu deésis (Kristus, po jeho pravici Bohorodička, za ňou archanjel Michal a po ľavici Krista sv. Ján Krstiteľ a archanjel Gabriel). Pravdepodobne na prelome 13. – 14. storočia sa na mieste pôvodného zobrazenia žehnajúcej ruky Krista objavuje jeho postava zobrazená po pás a v ruke Bohorodičky rozvinutý zvitok. V tom čase starú kovovú výzdobu pokrývajúcu ikonu, okrem tváre rúk a nôh (rus. оклад, риза), nahradila nová vyhotovená zo striebra. V roku 1820 obyvatelia mesta Vladimír darovali ikone nový strieborný оклад, na ktorom v druhej polovici 19. storočia pribudlo v pravom dolnom rohu zobrazenie bohoľubského monastiera. V období 20. storočia bola ikona niekoľkokrát reštaurovaná.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *