Moja misia v Lesote

SVEDECTVO (Mária Medvecová) Lesoto je malým kráľovstvom v Južnej Afrike s viac ako dvoma miliónmi obyvateľov. Po Svazijsku je druhé v poradí s najvyšším výskytom HIV pozitívnych ľudí vzhľadom na počet obyvateľov. Čo v realite znamená, že takmer každý štvrtý dospelý obyvateľ Lesota je HIV pozitívny. Krajina je značne chudobná, závislá od zahraničných sponzorov.
Každý rok v Lesote umrie na AIDS niekoľko tisíc ľudí. Práve táto choroba je hlavným dôvodom výskytu osirelých detí, o ktoré sa príbuzní nedokážu postarať, pretože nemajú dostatok prostriedkov. V súčasnosti je tam viac ako 150 000 osirelých detí. Štátne detské domovy často nespĺňajú normy, a preto ich neskôr zatvárajú. Šťastie majú deti, ktoré sú zaradené do súkromných detských domovov sponzorovaných zahraničnými sponzormi. Práve jednému z takýchto domovov v roku 2009 poskytol záštitu prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc. a s pomocou Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety tam vytvoril projekt na pomoc osirelým deťom, ktorých rodičia umreli na AIDS. Pravidelne sa tam posielajú dobrovoľníci a logisti zo Slovenska, ktorí sú podporovaní Slovenskou agentúrou pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu. Túto možnosť som získala aj ja a od začiatku februára do konca júla 2016 som tam pracovala ako logistka. Mojou povinnosťou bolo zabezpečiť každodenný chod sirotinca.
lesotho_mountain_village_5285775857Dnes žije v detskom domove takmer 48 detí vo veku od jedného do devätnásť rokov. Sirotinec umožňuje aj ďalšie štúdium jeho bývalým chovancom, poprípade im poskytuje niekoľkodňovú záštitu v krízovom prípade. Deti k nám prichádzali z rôznych príčin. Smrť rodičov nebola jediným dôvodom. Veľmi často sa vyskytovali prípady detí, ktorých rodičia zanechali osamotené v prázdnych domovoch bez jedla alebo v lepšom prípade u príbuzných, utiekli za prácou do JAR a viac sa neukázali. Niektoré deti z domu utiekli samy, aby sa vyhli domácemu násiliu. Spomínam si na veľmi smutný prípad jednej z našich zverenkýň, ktorá k nám prišla po tom, ako ju znásilnil vlastný brat so svojimi kamarátmi. O najmladších deťoch predškolského veku sme nevedeli takmer nič, boli k nám dovezené políciou po tom, čo ich našli osamotené na neznámom mieste, na lúke alebo pri hraniciach. Osobne sa ma dotkla skúsenosť s dvojročným chlapčekom, ktorého nám doviezla polícia s veľmi silne rozšíreným vírusom. Nadviazala som s ním slabý kontakt, malý nepatrný náznak záujmu, aký chlapec podľa jeho reakcie už dlho nezažil. Nasledujúce dní ma túžobne očakával a snažil sa získať priazeň v mojom náručí. O tú sa ale snažili všetky deti. Uvedomila som si, že im veľmi chýbal náznak citu, malé pohladenie či povzbudenie. Priazeň dospelého človeka, takej nedbanlivej veci u detí, ktoré vyrastajú so svojimi rodičmi, bola pre ne raritou.
(pokračovanie v nasledujúcom čísle)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *