NÁVRAT (Peter Fudaly) V minulosti bolo bežné, že rodičia, deti a starí rodičia žili spolu v jednom dome či na jednom dvore. Rodičia sa prevažne starali o živobytie a na výchove detí sa podieľali aj starí rodičia. Dnes sa mladí ľudia snažia osamostatniť a niesť plnú zodpovednosť aj za výchovu svojich detí. Niekedy je však dobré, ak sú starí rodičia nablízku. Do akej miery ich ale nechať vstupovať do našej rodičovskej výchovy?
Tak ako by oni nemali priamo zasahovať do našich výchovných postupov či výchovných situácií, ani my rodičia by sme nemali vstupovať do vzťahov medzi našimi deťmi a starými rodičmi. Prečo?
Starí rodičia majú pre dieťa veľký význam. Keďže nenesú zodpovednosť za jeho výchovu, respektíve ju neprežívajú tak intenzívne ako my a vďaka životným skúsenostiam sú aj „nad vecou“, dokážu svoje vnúčatá oveľa jednoduchšie milovať bez podmienok. Kým my rodičia popri výchovných problémoch riešime aj materiálne potreby rodiny a počas hry s dieťaťom sme mysľou pri našich starostiach, starí rodičia si chvíle s vnúčatami jednoducho užívajú. Skôr dokážu dať bokom svoje starosti a plne im venovať svoju pozornosť.
V takejto atmosfére sa dieťa cíti dobre, slobodnejšie, menej kontrolované a necíti ťarchu povinností či pravidiel, ktoré sú naň kladené doma zo strany rodičov. Dokáže sa ľahšie a bezprostrednejšie zdôveriť so svojimi problémami, tajomstvami i radosťami. U starých rodičov môže často robiť a niekedy aj prvýkrát vyskúšať veci či činnosti, s ktorými rodičia nie vždy súhlasia. Oni sú zároveň aj sprostredkovateľmi hodnôt a tradícií, ktoré formujú jeho osobnosť.
Stáva sa, že „náš pocit“, že nám naši rodičia „kazia“ výchovu, či prípadné osobné problémy vo vzťahu s našimi rodičmi prenášané z detstva nás môžu viesť k tomu, že sa snažíme obmedzovať vzájomné stretnutia starých rodičov a vnúčat. Nedovoliť im stretávať sa spolu nie je dobré ani pre deti, ani pre starých rodičov. Je to ich právo, a preto by sme ich vzájomný vzťah mali rešpektovať a nezasahovať doň.
Ak sa chceme vyhnúť rodinným konfliktom, je dobré spoločne si stanoviť hranice toho, čo sme a čo nie sme schopní akceptovať (napr. prepchávanie sladkosťami, dávanie peňazí, ponocovanie…). V našej prítomnosti nech má rodičovská autorita prioritu, ale mimo nás v dôvere ponechajme slobodu vzťahu medzi starými rodičmi a deťmi. Svojim deťom tak dáme možnosť zažiť chvíle, na ktoré sa len tak ľahko nezabúda.