PRÍBEH (Marta Gromošová) Jednou z najťažších skúšok spolužitia s občanmi v pubertálnom veku je pokus o nákup nového oblečenia v značkových obchodoch počas kampaní neodolateľných, často takmer stopercentných zliav – teda nadobúdanie ďalších károvaných košieľ, od ktorých si jedna z našich dcér vybudovala závislosť.
Do obchodno-zábavného centra je neobozretný rodič vylákaný, odvlečený, ba často si to aj sám odšoféruje pod zámienkou sezónnej obnovy šatníka. Vstup do nemenovaného kolosu býva spojený s nechuťou opustiť bezpečie bytu alebo domu a výčitkami svedomia, že sa tomu takmer dvojmetrovému úbožiatku nemá kedy venovať. Vo svojej naivite si pridá niekoľko kvapiek kvalitného parfumu, trocha mladistvejšie sa oblečie, aby náležite reprezentoval, a vyrážame. Býva chybou, ak sa vyberiete s prázdnym žalúdkom. Namiesto útoku na koše so zľavnenými výrobkami (ktoré takmer všetky vyrábajú negramotné, vykorisťované a podvyživené deti z rozvojových krajín, ktoré nemajú zďaleka také nádherné detstvo, aké my pripravujeme našim dedičom), osvedčilo sa použiť obrátený postup: deťom najprv kúpiť ako dôkaz neskonalej rodičovskej lásky nejaké mimoriadne nezdravé jedlo, ktoré doma zvyčajne nekonzumujeme, a sebe dožičiť šáločku vynikajúcej, kvalitnej kávičky alebo čaju. Počas nenútenej konverzácie však môže dôjsť k pokusu proces urýchliť a rodiča pripraviť o posledné ilúzie kontroly svojho bankového konta.
V okamihu vyrovnania účtu za telesné pokrmy a lahôdky mládež vystrelí ako v čase amerických výpredajov, ktorých sú plné televízne správy vždy po Vianociach. Dovtedy nadpriemerne inteligentná ľudská bytosť sa mení na zurvalca a trhá iným, vcelku tiež rozumným mládežníkom odevy spred nosa alebo priamo z rúk. O chvíľu máte ako hlavný sponzor plnú náruč všeličoho, čo by ste si dnes neobliekli, ale pred takými dvadsiatimi kilami by ste zdieľali rovnaké nadšenie ako všetky tieto krehké, no cieľavedomé bytosti okolo vás: už spomenutá kockovaná flanelka v mimoriadne vydarenom odtieni parížskej modrej, rifle, akoby obhryzené od hlodavcov, kabát so striebornými gombíkmi, ktoré bude treba hneď pri pokladni prešiť zadným stehom, aby nevypadli z firemnej tašky pri prehrabávaní nepreberného množstva ponožtičiek s pandami a iným zvieratstvom. Ešte rady pred kabínkou, niekoľko selekcií šatstva, vešiačiky s vecičkami späť na stojan… Úsmev sa pomaly preklápa opačným smerom, z nádherného „u“ sa stáva podkovička, na čele sa začína tvoriť vráska, ktorú bude treba o pár rokov ošetriť spoľahlivým vyhladzovačom botoxom.
Nasleduje niekoľko dní trvajúci hnev, bezmocnosť a neschopnosť vysvetliť, že hromadenie ďalších a ďalších harabúrd nikam nevedie. Že všetky tie zľavy a výhodné nákupy nás oberajú nielen o peniaze, ale aj o pokoj, čas a radosť z očakávania. Že keď si kúpim o desať percent väčší jogurt, že sa to isto prejaví na tých najviac viditeľných miestach môjho tela. A že keď sa budem obúvať, vezmem si len jediný pár topánok a že si na seba oblečiem len jedno tričko. Rada si spomínam na všetky naše babky, ktoré dokázali z ničoho navariť nedeľný obed, na „dobré gazdiné, čo pre pierko aj cez plot skočili“, na druhý život vecí, čo už v domácnosti dosluhovali. Je to moja nostalgia alebo si začínam uvedomovať zodpovednosť voči našim deťom a vnukom?