(František Dancák) Narodil sa 1. mája 1930 v Bardejove. Po ukončení ľudovej školy (1936-1941) pokračoval v štúdiu na Štátnom gymnáziu v Bardejove, kde bol žiakom profesora, kňaza – františkána, básnika katolíckej moderny PhDr. Svetoslava F. Veigla. Tu v roku 1949 maturoval s vyznamenaním.
Ešte ako gymnazista Emil Korba skoro denne navštevoval miestny katolícky kruh, ktorý bol miestom kultúrneho i športového vyžitia mládeže. Zásluhou gymnaziálneho profesora ThDr., PhDr. Stanislava Danišoviča vstúpil do Mariánskej kongregácie. Aktívne sa zapojil do Samovzdelávacieho krúžku Ľudovíta Štúra fungujúceho pri Štátnom gymnáziu v Bardejove pod vedením profesora Alfonza Bednára, prozaika, scenáristu, PhDr. Andreja Kostolného, literáta a dramatika, ako i ďalších profesorov slovenského jazyka, ktorí ho zapájali do vedenia krúžku.
Ako nadaný a literárne činný študent už od skorých rokov cítil Pánovo volanie k práci na jeho vinici. Preto po maturite sa hlásil do kňazského seminára v Prešove. Prešovský biskup Peter Pavol Gojdič, OSBM, ho poslal na štúdium posvätnej teológie za prešovskú diecézu na Bohosloveckú fakultu Karlovej univerzity v Prahe, kde v tom čase študovali viacerí naši kandidáti kňazstva.
Na gréckokatolíkov roku 1950 vo vtedajšom Československu prišli ťažké časy. Bohoslovec Emil Korba nemohol už študovať ako gréckokatolík za prešovské biskupstvo. Prihlásil sa do pražskej arcidiecézy, aby v nej mohol pôsobiť ako rímskokatolícky kňaz.

Pôsobenie v Čechách
Po dokončení štúdia na Cyrilometodějskej bohosloveckej fakulte v Litoměřiciach v roku 1953 bol 28. júna 1953 v Chráme sv. Víta vysvätený na kňaza pomocným pražským biskupom, prepoštom metropolitnej kapituly Mons. ThDr. Antonínom Eltschnerom. Primičnú sv. liturgiu mal v ten istý deň podvečer v Chráme svätého Kríža v Dejviciach.
Po ordinácii pôsobil ako odborný asistent katedry katechetiky na CMBF v Prahe-Litoměřiciach (1954-55). v rokoch 1955-59 ako generálny prefekt kňazského seminára, ktorý medzitým premiestnili z&Prahy do Litoměříc, a správca fakultnej knižnice. Keď skončil základnú vojenskú službu, bol začiatkom roku 1959 menovaný za administrátora farností Otročín, Bečov nad Teplou a Krásné Údolí so sídlom v Otročíne, okres Karlove Vary. v januári 1962 prevzal správu farností Stará Boleslav a Skorkov. v roku 1963 bol menovaný za sekretára Kolegiátnej kapituly staroboleslavskej a za arcibiskupského notára.v V roku 1964 dosiahol titul ThLic. Po rigoróznej skúške a obhajobe práce na tému Veľké tajomstvo v netajomnej skutočnosti dneška bol 27. mája 1966 v Litoměřiciach promovaný na doktora posvätnej teológie.
Právo birituovať mu udelila Posvätná Kongregácia pre východné cirkvi dňa 2. decembra 1966.

Návrat na Slovensko
Po povolení činnosti Gréckokatolíckej cirkvi v Československu bol 1. októbra 1969 na vlastnú žiadosť uvoľnený z&pražskej arcidiecézy pre službu v Prešovskom biskupstve. Po príchode na východné Slovensko jeho trvalým bydliskom sa stal rodný Bardejov. Keďže rodný dom bol kvôli novej zástavbe asanovaný, usadil sa v malom domčeku svojej tety Žofie Korbovej. Bolo to jeho obľúbené miesto, kde prežil jeden z&najtvorivejších úsekov svojho života. Tu často pracoval do neskorej noci (rána). Písal stojačky pred stolíkom, fajčievajúc viržinku, ktorú si vedel tak neopakovateľne, obradne zapáliť. Dvere domčeka na Postajku boli vždy a pre každého otvorené. Každého prijal s láskou. Preto stretnutia s ním boli nezabudnuteľné. Postajok si vyvolil aj za svoj pseudonym. Mnohé jeho príspevky, najmä v posledných rokoch, sú podpísané menom Emil Postajok (aj E. Postajok, alebo E. K.).
Roku 1969 bol ustanovený za správcu farnosti Fulianka.
Ako literátovi sa tu splňuje jeho dávna túžba pracovať v oblasti tlače. Najprv pracuje ako pomocník prvého redaktora nášho vznikajúceho časopisu Slovo o. Ladislava Hučka. Potom sám prebral redakciu, keď 1. októbra 1970 bol menovaný za vedúceho redaktora časopisov Slovo a Blahovistnik a ostatnej neperiodickej gréckokatolíckej tlače pri Spolku sv. Vojtecha v Trnave.
Počas funkčného obdobia Emila Korbu časopis zaznamenáva rozmach. Popri stabilných rubrikách ako je liturgický kalendár, príspevky zo života cirkvi i vo svete sa značné miesto venuje oblasti ekumenizmu a morálky, publikujú sa rozhovory a životopisy svätých, nechýbajú články na duchovné čítanie. v roku 1970 už časopis vychádza na šestnástich stranách.
Popri redaktorskej práci hojne vypomáhal v duchovnej správe. Navštevoval mnohé naše farnosti ako kazateľ pri cirkevných slávnostiach, alebo pri pohrebných obradoch.
Bol menovaný do funkcie promotora justitiae a defensora vinculi pri diecéznom súde.
Za vedenia redakcie gréckokatolíckej tlače ThDr. Emilom Korbom, ktoré trvalo plných 10 rokov, vychádzali okrem časopisov Slovo, Blahovistnik a Kalendára pre gréckokatolíkov, do ktorých prispieval sám mnohými článkami a básňami, aj ostatné vydania pre gréckokatolíkov. Boli to najmä modlitebné knihy a liturgické príručky.

Šéfredaktor Katolíckych novín
Jeho mimoriadne odborné kvality redaktorskej práce boli všeobecne známe a uznávané. Preto z&rozhodnutia Správneho výboru Spolku sv. Vojtecha v Trnave z&dňa 13. mája 1976 bol poverený aj funkciou šéfredaktora týždenníka Katolícke noviny a dňom 1. júna 1976 bol v Bratislave do tejto zodpovednej funkcie úradne uvedený. Tieto úspešne redigoval dva roky. v tomto období bol mimoriadne vyťažený. Cez týždeň pracoval v redakcii Katolíckych novín v Bratislave. Tieto redakčné roky boli preň plné neustáleho cestovania medzi Košicami, Prešovom a Bratislavou. v Prešove sa totiž tlačili gréckokatolícke periodiká. Robil toto všetko rád a keď mal chvíľku času, tak sa vracal do rodného Bardejova, kde si vytváral na Postajku „oázu mieru“ – ako sám vravieval.
Byť redaktorom niektorého náboženského časopisu nebolo v tom čase ľahké. Prežil veľa skúšok, sklamania a neraz bol postavený pred vážne rozhodnutia. Žil a tvoril v období totality, diktatúry, v prostredí plnom falošnosti, pretvárky mocných, i neustálych podrazov. Za takýchto podmienok nebolo ľahké redigovať Katolícke noviny. Anton Hlinka, známy publicista, teológ a filozof, toto obdobie charakterizuje takto: „Šesťstránkový katolícky týždenník je všetko, čo sa z&náboženskej oblasti na Slovensku pre veriacich vydáva. Navyše sa štát dôkladne postaral o to, aby nebol ani usmerňovateľom duchovno-asketického života, ani informátorom o cirkevnom dianí vo svete, a už vôbec nie oporou veriacim v ťažkej dobe útlaku. Muselo a musí sa v ňom písať o tom, tak a toľko, ako to nariadilo Ministerstvo kultúry, alebo čo by asi dovolilo. Ono tiež rozhodlo, ktorí kňazi – laici neprichádzajú do úvahy – smú do katolíckych novín prispievať.
V lete 1978 sa prihodilo čosi, čo by za normálnych okolností dlho zamestnávalo kriminálnu políciu, na „znormalizovanom“ Slovensku sa však rýchlo zmietlo zo stola: prípad šéfredaktora Katolíckych novín Korbu.
Karol Homola (Generálny riaditeľ Sekretariátu pre cirkevné veci Ministerstva kultúry SSR) priniesol v júli do redakcie Katolíckych novín svoj článok so žiadosťou – a či rozkazom – aby ho Korba publikoval pod vlastným menom. Korba napriek členstvu v Pacem in terris mal toľko charakteru, že odmietol. To ho stálo miesto. 13. augusta sa objavilo jeho meno v Katolíckych novinách naposledy…
PhDr. Svetoslav F. Veigl, OFM, básnik, jeho bývalý profesor, ho v liste z&dňa 20. októbra 1978 takto potešuje: „Škoda, že si odišiel z&Bratislavy, mal si plány redakčne pekné a obsažné. Ale lepšie takto, ako by si zmenil svoju tvár… Všetko je na niečo dobré, a Tebe je to na česť, že si zostal svoj…
Tento nútený odchod z&Katolíckych novín ThDr. Emil Korba znášal veľmi ťažko. Túto bolesť nosil hlboko vo svojom srdci, žil utiahnutým životom až do náhlej smrti 27. októbra 1978.

Publicistická tvorba
Jeho publicistická činnosť je veľmi rozsiahla. Literárne začal pracovať už ako študent. Už ako 16-ročný uverejnil príspevok v Hlase ľudu pod názvom Starobylá knižnica bardejovského múzea dnes.
Hĺbku jeho duše nám približujú aj niektoré jeho básne. Básnicky debutoval r. 1946. Medzi prvé básne z&roku 1946 patrí báseň Súboj, ktorú uverejnil Hlas ľudu a Nič svetu nenechám… Uverejnil ju časopis Pútnik cyrilometodejský. Ide o krátku štvorstrofovú báseň o hľadaní zmyslu života.
V nasledujúcich rokoch začali jeho príspevky uverejňovať katolícke časopisy – Plameň, Cyril a Metod. Poviedky uverejňoval v Slobode. R. 1968 vyšiel v Prahe výber z&jeho dovtedajšej básnickej tvorby pod názvom Spev ruží. Prvá básnická zbierka z&Prahy a domova mu vyšla v Bardejove r. 1972. Väčšina jeho básní je však roztrúsená po rozličných časopisoch.
Širší a hlbší rozmer dostala jeho publicistika počas vysokoškolských štúdií. Ako seminarista začal prispievať do prílohy Duchovní pastýř – Hlídka bohoslovců ř. k. cyrilometodějské bohoslovecké fakulty v Praze. Boli to krátke pojednania o filmoch, ktoré si pozrel, recenzie o básnických zbierkach V. Nezvala, P. Nerudu, zamyslenia nad udalosťami, bilancovanie činnosti bohoslovcov a iné.
Ak by sme chceli určiť najpríznačnejšie a najcharakteristickejšie motívy, ktoré sprevádzali celú jeho literárnu tvorbu, neodmysliteľne k nim patria motívy detstva, domova, rodného mesta, Vianoc, Štedrého večera. Tieto ho fascinovali a evokovali k spracovaniu myšlienok, javov, pocitov, s ktorými bol obzvlášť spojený a ku ktorým sa v myšlienkach rád vracal. Tak vznikli cykly básní Malé elégie za matkou, Sviatok spomienok na detstvo.
Jeho práca Bardejovské profily (1952) zahrňuje portréty významných osobností pôsobiacich v Bardejove, akými boli napríklad osvetový pracovník a spisovateľ Ján Andraščík, hudobný skladateľ a dirigent Vojtech Kéler, pedagóg, spisovateľ a prekladateľ Juraj Kello-Petruškin. Okrem toho napísal aj ďalšie práce, ktoré sú cenným príspevkom ku kultúrnym dejinám Bardejova a Šariša.
V Novom živote (1953, č. 6 a 12) publikoval dve zabudnuté a nedocenené listy A. Jiráska písané r. 1926 do Bardejova. v poľskom časopise Kužnica kaplańska (Varšava) uverejnil (1954, č. 5 a 11) tri obsiahle príspevky z&dejín čs. poľských vzťahov. Ako dopisovateľ spolupracoval s maďarským týždenníkom Új ember v rokoch 1967-1968.
Jeho publicistická činnosť je veľmi bohatá. Z pera Dr. E. Korbu vyšlo veľa básní, myšlienok, článkov, redakčných úvah, polemík, názorov, postrehov, správ, recenzii, pod ktoré sa nepodpísal. Dnes je ťažké posúdiť, ktoré sám napísal. Písal do rôznych novín a časopisov. Veľké množstvo materiálu po nebohom ThDr. Emilovi Korbovi čaká na svoje odhalenie v Šarišskom múzeu v Bardejove. Hŕba časopisov, v ktorých publikoval svoje básne a články, uchovaná homiletická tvorba a bohatá korešpondencia si žiada čas na preštudovanie.
ThDr. Emil Korba nebol len básnikom a publicistom. Bol hlavne kňazom. Toto náročné povolanie si dobre uvedomoval. Cítil sa zodpovedným za svojich veriacich, ktorých chcel priviesť bližšie k Bohu. A to nielen cez svoje konanie, ale tiež cez šírenie Božieho slova. Živým dôkazom sú zachované jeho homílie, ktoré si pripravoval písomne.
Veľmi zaujímavá a starostlivo uchovaná je aj jeho korešpondencia. Je aj veľmi bohatá. Nielen preto, že pôsobil na viacerých miestach, ale aj kvôli spolupráci a láske k svojim veriacim, či priateľom. A keďže literárne tvoril, spolupracoval a rozvinul vzťahy s ostatnými umelcami a literátmi. Dokladom toho je bohatá a samostatne vydelená korešpondencia s nimi.
ThDr. Emil Korba mal zmysel pre poriadok nielen vo svojich osobných veciach, ale aj pri homíliách. Pri korešpondencii je to zvlášť viditeľné. Pre lepšiu prehľadnosť si zostavil presný zoznam, na ktorom je uvedené poradové číslo, dátum prijatia, odosielateľ a jeho obsah.
Obsah korešpondencie tvoria aj ďakovné listy, pozvánky na primície, svadbu, blahoželania k novému roku, správy o úmrtí, oznámenia o narodení a množstvo súkromných listov. Veľmi vzácnu časť obsahuje korešpondenciu s umelcami, literátmi a redakciou. Tretiu samostatne vydelenú časť tvorí korešpondencia s biskupmi, s cirkevnými úradmi a osobami. Väčšina korešpondencie je písaná úhľadne na stroji a jej množstvo svedčí o jeho priateľskej povahe a dobrom srdci. Korešpondencia je uchovaná v Šarišskom múzeu v Bardejove – Fond pozostalosť ThDr. Emila Korbu.
Pre úplnosť treba dodať, že ThDr. Emil Korba sa počas svojho života stretával s rôznymi osobnosťami. Ich vzťah k nemu môžeme vidieť v zachovaných dokumentoch vo forme prianí, poďakovaní, citácií a spomienok. Dokumenty sú uchované v pamätníku (Zlatá kniha), ktorý si dal ThDr. E. Korba vyhotoviť ešte v čase svojho života. Pamätník je viazaný v koži. Pre veľké množstvo týchto venovaní vyberáme aspoň niekoľko mien: Kardinál František Tomášek, biskup Pavol Gojdič, biskup Vasiľ Hopko, biskup Ján Vojtaššák, biskup Jozef Čársky, biskup Josef Vrána, ordinár Ján Hirka, akad. mal. Mikuláš Rogovský, Jozef Búda, Ľudovít Fulla, Anton Bagin, Svetloslav Veigl, Julo Zborovjan, Vojtech Mihálik, Maroš Madačov (M. Števček), Bartolomej Krpelec, P. G. Hlbina, Emil a Dana Zátopkoví, Janka Gúzová, Ján Kákoš, a i.
Ako redaktor gréckokatolíckej tlače zredigoval aj niekoľko modlitebných knižiek a publikácii.
Na dokreslenie jeho profilu je tu potrebné uviesť aj nasledujúce údaje. Absolvoval niekoľko zahraničných ciest v rámci zájazdov s Čedokom (MĽR, RĽR, NDR, ZSSR). Okrem toho ho pozval náhodný návštevník Starej Boleslavy dr. Fitzgerald, veľký ctiteľ sv. Václava, z&mesta Wilmslow v Anglicku, na týždennú návštevu k sebe (október 1968). Z týchto ciest uverejnil niekoľko reportáží.

Posledná vôľa a smrť
V roku 1971 rozhodol sa napísať svoj testament. Testament, s dátumom 30. novembra 1971, ktorý má názov Moja posledná vôľa, začína slovami: „Neznajúc okamžik svojho skonu, chcem byť vždy pripravený na rozlúčku so svojím životom a svetom, nech by prišla kedykoľvek a v akejkoľvek forme. I keď tieto riadky nesprevádza žiadna predpojatá obava pred chvíľou, ktorej neujde žiadny človek, pri triezvej úvahe a plnom vedomí vyjadrujem týmto svoju poslednú vôľu s prosbou, aby bola dôsledne splnená…“
S plnou zodpovednosťou sa postaral o svoj osobný majetok. Nebol bohatý. Jeho osobný majetok bol v obrazoch, ktoré viseli na stenách jednej izby v domčeku jeho tety Žofie na Postajku, a v knihách, ktoré si kúpil alebo dostal do daru. Toto je predmetom prvého bodu jeho poslednej vôle:
„Všetok svoj osobný majetok odkazujem svojim súrodencom, prípadne ich deťom. Z knižnice, ktorú som s toľkou láskou vytváral od chlapeckých rokov, prosím, aby časom boli bardejovskému múzeu odovzdané dedikáty od autorov, Pamätná kniha z&r. 1947, zbierky uverejnených básní a článkov, tiež rukopisy a korešpondencia pokiaľ sa zachová a pokiaľ som ju odkladal.“
V druhom bode svojej poslednej vôle výslovne žiada, aby bol pochovaný v obyčajnej rakve, len v reverende a štóle – ako odznaku kňazskej moci. Nežiada žiadne zamurovanie, kryptu, žiadne vence. Na hrob chce prostý kameň, pevne zasadený k hlave a s doskou, na ktorej má byť pripojený text epitáfu, ktorý si sám napísal roku 1968, a ktorý v roku 1971 upravil. Jeho telo nech nie je uložené v chráme, či v dome. Pohrebné obrady nech nie sú okázalé, ale skromné. Podľa možnosti s vylúčením verejnosti, s vykonávateľom testamentu a s jedným kňazom.
Zomrel náhle a nečakane v Bardejove 27. októbra 1978 v 49. roku života a 26. roku kňazstva. Zomrel v plnom pracovnom zanietení. Našli ho mŕtveho ráno 27. októbra v rodnom dome na Kacvinského ulici č. 3 (v ktorom už nikto nebýval) – pri telefonovaní. Bol to posledný hovor so sestrou Alžbetou. Čo bolo nedopovedané, keď bol hovor náhlou srdcovou príhodou prerušený? Dojemne to vyjadril Andrej Jura v básni pri 10. výročí jeho smrti: „Prečo zostal verš bez rýmu a články nezredigované a telefonát nenačatý, rozlúčky nevypovedané?!… Bože, len ty to vieš!“
Aj keď si želal, aby jeho telo bolo uložené „tíško a nenápadne“, bolo pochované síce skromne, ale so všetkou úctou. Telesné ostatky boli vystavené na cintoríne v malom kostolíku sv. Michala v Bardejove. Zádušná sv. liturgia za zosnulého bola v utorok dňa 31. októbra 1978 v gréckokatolíckom Chráme sv. apoštolov Petra a Pavla v Bardejove, ktorú slúžil vtedajší prešovský ordinár Mons. Ján Hirka. Pohrebné obrady v kostolíku sv. Michala vykonal prešovský apoštolský administrátor Ján Hirka, za spoluúčasti Štefana Onderku košického kapitulárneho vikára, veľprepošta Kolomana Štefku, riaditeľa SSV, kanonika Štefana Benköho z&Bardejova, kanonika ThDr. Jozefa Šestáka zo Zborova, za účasti kňazov oboch obradov a veľkého množstva veriacich. Slová rozlúčky povedali obaja otcovia ordinári a nad hrobom za Spolok sv. Vojtecha riaditeľ a veľprepošt Koloman Štefko a spolužiaci nebohého.
Jeho telesné ostatky odpočívajú na cintoríne sv. Michala v Bardejove do dňa budúceho slávneho vzkriesenia. Odpočívajú v jednoduchom hrobe, tak, ako si želal: „Na hrob mi dajte prostý kameň, pevne zasadený k mojej hlave a s doskou, ktorá nech neobsahuje nič iného než vlastný epitaf, podľa pripojeného textu!“

Ja odišiel vy zostali ste
A po nás prídu iní…
Raz každý prestúpi prah domova
Z kameňa a hliny…
Položiac život na váhy
Žiadam si len hrdosť odvahy
Že celkom neklesnú
Pre mieru nepresnú
Pre diaľku nesplnených ciest…

ThDr. Emil Korba
* 1. 5. 1930 Bardejov
ord. 28. 6. 1953 Praha
† 27. 10. 1978 Bardejov

R. I. P.