(V. Juríčková) Nachádzame sa v publicistickom spravodajskom priestore, ktorého cieľom je pravdivo informovať, oznámiť niečo nové a aktuálne. Nie je ním umelecký zážitok (ten ponúka umelecký štýl). Ak chceš napríklad niekoho nasýtiť, dáš mu chlieb a ani ti nenapadne zdobiť ho mašličkami či flitrami. Ale ak šiješ kostým na karneval, flitre a mašle sú v poriadku. Pri písaní správy informuješ o tom, čo sa stalo (sýtiš hladného po informáciách). Estetické prvky, ktoré sú žiadané pri básni a príbehu, sú v správe neopodstatnené. Ide o výrazy typu „po nádhernom programe; zboristi oblečení v krásnych šatách; po dojemnom príhovore vypadla nejedna slza; pripravili skromné pohostenie; tíško a ľahučko sa priblížil deň osláv“ a pod. To všetko sú „mašličky a flitre na chlebe“ a nielenže nespĺňajú svoj účel, ale skôr od čítania odradia.
Ďalšími funkciami správy sú vecnosť, stručnosť a zrozumiteľnosť. Po príklad siahneme do oblasti nakupovania. Predavačovi v obchode zvykneme jednoducho oznámiť, čo si želáme. Nerozprávame v rýmoch či metaforách ani nehovoríme, čo sme zažili cestou k obchodu, ani mu nevyrozprávame historický vývoj žiadaného výrobku. V obchode normálne a jasne povieme, čo chceme. V prípade správy postupujeme podobne – jednoducho, zrozumiteľne, vecne a bez množstva nepodstatných slov oznámime, čo sa stalo. V správe o rokovaní výboru teda nebudeme vymenovávať všetkých účastníkov. V správe o dni otvorených dverí školy nenapíšeme: škola otvorila svoje dvere rodičom, priateľom školy a širokej verejnosti (to je jasné už zo samotnej akcie a komu ešte by ich mala otvoriť?), v programe sa striedala hudba, tanec, scénky a hovorené slovo (čo iné by v programe malo byť?), odpustovú slávnosť sme ukončili myrovaním, sprievodom okolo chrámu. Na záver zaznelo mnoholitstvie… (takéto ukončenie je štandardné; chceli ste ho azda vynechať a informujete o opaku?). Teda nepíšeme o tom, čo je samozrejmosť a čo neprináša žiadnu informáciu. Neuvádzame ani to, čo sa udalosti priamo netýka. Ak informujeme o návšteve v cirkevnej škole, nezačneme dejinami školy a už vôbec nie dejinami cirkevného školstva na Slovensku. Správu o charitatívnej akcii nemôžeme začať päťriadkovou úvahou o kresťanskej láske a pri správe o krste nebudeme citovať kánony cirkevného práva týkajúce sa tejto sviatosti.
Ako teda napísať dobrú správu?
Začíname tým, čo je najdôležitejšie, a postupujeme k menej dôležitým faktom. Všetko podstatné by malo zaznieť hneď v prvej vete. Tá by mala obsahovať odpovede na otázky: Kto? Čo? Kde? Kedy? (prípadne Prečo?). Pri redakčnom skracovaní potom stačí vynechať poslednú vetu, prípadne aj predposlednú.
Dopísaním posledného slova sa práca nekončí. Najprv skontrolujeme úplnosť správy a jej pravdivosť (dátumy, mená, tituly). Potom sa sústredíme na vyškrtanie toho, čo je v texte zbytočné – emocionálne výrazy, samozrejmosti, úvahy a všetko, čo priamo so správou nesúvisí. Text je dobrý až vtedy, keď sa z neho nedá vyhodiť ani jedno slovo. Ak sa niečo vyhodiť dá a správa aj tak oznámi jadro toho, čo sa stalo, určite to vyhoďme. Nakoniec overme, či vety nie sú pridlhé a komplikované, či použité slová sú jasné a nedajú sa povedať výstižnejšie. Stručnosť a citová neutralita neznamená, že vyjadrovanie nemá byť svieže a invenčné. Možno nám bude ľúto nenapísať všetko, čo by sme chceli. Ale potom si zvoľme iný žáner (napríklad reportáž). Cieľom správy nie je predviesť kvantitu našej slovnej zásoby, ale jej kvalitu – teda schopnosť vyjadriť čo najstručnejšie dôležité veci tak, aby informovali, zaujali a potešili čitateľa svojou výstižnou účelnosťou.