Stretnutie dvoch osôb

Aby sme pochopili, ako by sme mali prichádzať na stretnutie s Bohom, musíme si uvedomiť stav, v ktorom sa nachádzame po dedičnom hriechu. Treba chápať, že máme hriešnu prirodzenosť, hriešnu povahu, a že Boh je náš Vládca, pretože nás vykúpil z otroctva hriechu, že je náš Pán, náš hospodár, náš vládca – a my sme jeho sluhovia, hriešnici, ktorí ho hľadajú a takto k nemu prichádzajú. Často sa stáva, že nie sme pripravení, nie sme schopní hľadať Boha, nedokážeme spoznať jeho vôľu ani ju uskutočniť. No najdôležitejšia vec je, aby sme po tom túžili. Pretože keď je túžba a snaha, všetko ostatné sa dá dosiahnuť. Boh nám podľa našej túžby bezodkladne dáva to, čo potrebujeme, ak je to pre nás skutočne dobré.

Modlitba nemôže byť len jednou z ďalších položiek v dennom programe. V skutočnosti je to pre nás zásadná vec. Keď prichádzame k Pánovi, musíme mať pevné presvedčenie, že Boh nás prijme v takom stave, v akom sme. Pravdepodobne nikto z nás nezažil, že by niekto prišiel na spoveď a kňaz by mu povedal: „Tebe nemožno odpustiť hriechy. Si taký veľký hriešnik, že Boh už vyčerpal svoje odpustenie voči tebe.“ Keď pristupujeme k sviatosti pokánia, vždy sme presvedčení, že Boh nám odpustí.

A či nám musí odpustiť – to je rečnícka otázka. Poviem viac: samozrejme, že nemusí. Odpúšťa ten, kto sa na niekoho nahneval, ale Boh nás vždy miluje, a preto nemôže odpúšťať v tom zmysle, že by najprv prestal milovať. On totiž nikdy neprestal milovať. Pozrime sa však, ako pristupujeme k modlitbe. Sme si istí, že nás Boh vypočuje a dá nám to, o čo ho prosíme? Skôr sa stáva, že keď sa s niečím obraciame na Boha, prichádzame so svojimi slabosťami, chybami, hriechmi a pádmi a už vopred máme pripravenú argumentáciu, prečo nám nepomôže. Lenže Boh nás nepožiadal, aby sme ho ospravedlňovali. Nepotrebuje advokátov, ktorí by ho obhajovali. Boh jednoducho čaká na našu vieru. V evanjeliu sme neraz čítali o ľuďoch, ktorí si uvedomovali svoj hriešny stav a spoliehali sa výlučne na Božie milosrdenstvo. A napokon – v modlitbách sa najčastejšie obraciame na Pána s rôznymi prosbami. Dá sa povedať, že sme žobráci: stále niečo od Boha prosíme, niečo od neho očakávame.

Chcem upozorniť aj na to, že veľmi často rastieme a formujeme sa ako osobnosti v zložitých a náročných životných situáciách. A nie je podstatné, odkiaľ tieto skúšky prichádzajú – či zvonka, z okolností, od ľudí, alebo ide o vnútorné ťažkosti, krízy, zlomy, znechutenia. Každý z nás zažil stavy, keď sa nemohol o nič oprieť. A práve to je veľmi dobrý stav pre náš duchovný rast. Vtedy si totiž začíname uvedomovať a chápať, že sa nemôžeme spoliehať na nikoho iného ani na seba, iba na Boha. Všetky naše predchádzajúce úspechy, skúsenosti, osobné prístupy či modlitebné pravidlá, ktoré nám kedysi pomáhali v duchovnom živote, sa zrazu ukazujú ako bezmocné. Nepomáha nič – ani spoveď, ani ruženec, ani ležanie v tvare kríža, ani nič, čo predtým pomáhalo. No práve v takých obdobiach nám Boh pomáha mimoriadne silno, aby sme nimi dokázali prejsť. Rovnakú skúsenosť vidíme aj v živote svätých. Je to takzvaná temná noc. Boh ju dáva len veľmi zriedkavo, no určité zatmenie pripúšťa. A prečo? Práve preto, lebo aj svätí boli ľuďmi. Aj oni si museli uvedomiť svoju bezmocnosť a slabosť a hľadať oporu v Bohu. Preto, keď do vášho života prichádzajú problémy, ťažkosti, neúspechy a pády, buďte Bohu za ne veľmi vďační. Sú veľkým Božím požehnaním, veľkou milosťou a prejavom Pánovej lásky k vám – Boh vám dáva dobrú príležitosť znovu si uvedomiť, kým sme my a kým je Pán.

Jeden mních – a mnísi vždy po niečom túžia – sa veľmi túžil naučiť dokonalej modlitbe. Chodil za rôznymi starcami, všetkých sa pýtal na radu a prosil ich, aby mu rozpovedali svoju skúsenosť s modlitbou. Úprimne počúval slová otcov, no akosi sa ho nedotýkali, neoslovovali jeho srdce. Raz sa vracal od jedného pustovníka, ktorý žil v lese. Bolo už veľmi neskoro a hoci váhal, či sa má vrátiť alebo nie, rozhodol sa ísť do svojho kláštora. Lenže noc ho zastihla na ceste. Neviem, či niekto z vás zažil les večer alebo v noci – vyvoláva to dosť nepríjemné pocity: tma, niekde zašuští lístie, niekde zaspieva vták, zahúka sova, zavyje vlk, zapraská strom – až mráz prejde po chrbte. V noci les najviac ožíva, zvieratá sa dávajú do pohybu. Ten úbožiak sa bál tak, že vyliezol na strom a myslel si, že tam prečká noc a určite ho nikto nenájde. Vyšplhal sa až na samotný vrchol, kým si uvedomil, že vyššie sa už nedá ísť. Do neba sa nedostane, strom nie je taký vysoký, a hýbať sa je nebezpečné, aby sa vrchol nezlomil. Sedel tam a triasol sa od strachu hodinu, dve… Človeku však omrzí robiť stále to isté, aj sa triasť, a tak treba urobiť niečo iné. A les čoraz viac ožíval až do polnoci – kam sa len pozrel, všetko sa hýbalo. Vtedy si uvedomil: „Musím si nejako pomôcť. Veď som mních, mám Pána, svojho zástancu, môžem sa modliť, aby som ten strach prekonal.“ A začal sa modliť. Modlil sa tak vrúcne, že o mnoho rokov neskôr, keď sa sám stal starcom a prichádzali k nemu mladí mnísi, a pýtali sa ho, ako sa naučil modliť, rozprával im, že to bol strach v nočnom lese, ktorý ho naučil modlitbe. Možno aj k nám prišli ťažkosti a starosti – no netrápme sa: ony nás naučia modliť sa, pretože sami od seba nie sme vždy veľmi ochotní k modlitbe.

Keď v modlitbe pristupujeme k Bohu, máme k nemu prichádzať postupne, s bázňou a chvením. Niekedy totiž prichádzame k Bohu príliš ľahko a staviame sa na modlitbu bez náležitej úcty. Treba teda prichádzať s vedomím, kým som ja a pred kým stojím. Už toto nás začína meniť. A zároveň musíme vrúcne prosiť Boha, aby nás menil. V modlitbe sa stávame súčasťou Boha. Dnes by som povedal ešte viac: každé naše stretnutie s Bohom je prijímaním. Ako sa hovorí: „Chuť prichádza až pri jedle.“ Rovnako aj chuť modlitby prichádza až vtedy, keď ju začneme „ochutnávať“. Vidíte, prečo Cirkev uctieva prvých mučeníkov – boli prví, ktorých Cirkev vyhlásila za svätých, pretože tak ochutnali život s Bohom, že už nič iné nechceli. Ani za nohy, ani za ruky, nijako ich už od Boha neodtiahnete, hoci by im sťali hlavu. Tak ochutnali Boha, že sa ho nevzdali. A tak je to aj s nami: keď ochutnáme, čo je modlitba, nebude nás treba k nej nútiť ani hnať. Náš problém je v tom, že denne v osobných či spoločných modlitbách vyslovujeme slová, ktoré hovoria o našej hriešnosti a slabosti, ale ani si neuvedomujeme, čo hovoríme – a to celé roky. Preto je dôležité zamýšľať sa nad textami modlitieb. Aj keď sa ich modlíme dlho, treba sa k nim znovu vracať, znovu ich čítať a rozjímať nad nimi vo voľnej chvíli.

Keď pristupujeme k modlitbe, musíme cítiť, kým sme my a kým je Boh – našu hriešnosť a Božiu velebnosť. Pripomeňme si tu slová Ježiša Krista, ktoré povedal apoštolovi Pavlovi: „Moja sila sa prejavuje v slabosti“ (porov. 2 Kor 12, 9). Čo to znamená? Neznamená to, že sme slabí a Boh si dokazuje silu na našej slabosti a hriešnosti. O to nejde. Nie všetci sme to videli, ale vieme si predstaviť, ako pláva plachetnica. Samotná plachta je pomerne krehká, z poddajnej látky. Keď ju však naplní vietor, dokáže rozhýbať celý veľký koráb. Dnes ich je už málo, no kedysi mali plachty takmer všetky lode. Predstavte si tie malé, krehké plachty na sťažňoch a ten obrovský koráb. Tak aj Pán, keď hovorí o ľudskej slabosti, myslí tým, že máme byť ako poddajné plachty, ktoré Boh môže slobodne uvádzať do pohybu.

Jeden askéta hovoril: „Buď ako socha: kam ťa postavia, tam stoj.“ Iný zas: „Buď ako vec: kam ťa položia, tam lež.“ Ja by som povedal: „Buď ako lopta: kam ťa kopnú, tam leť.“ Nie je príjemné, keď nás niekto „odkopáva“. Všetci sme veľmi slabí, krehkí a bezmocní, ale vďaka Božej sile, dychu Svätého Ducha, sme schopní veľkých vecí.

Ďalšia naša ťažkosť v modlitbe spočíva v tom, že na začiatkoch duchovného života sme chceli – povedzme to tak – akoby nasilu ovládnuť Boha. Nútili sme sa, dávali sme si rôzne predsavzatia, pravidlá, naberali sme si množstvo modlitebných úmyslov. Keď nás však tieto predsavzatia omrzeli a keď sa nám pokusy opakovane nedarili, často sme upadli do znechutenia: koľko sa už dá tú modlitbu stále tlačiť dopredu? Preto si musíme znovu uvedomiť: sme hriešnici, ktorí potrebujú Božiu pomoc.

Dnes by som povedal ešte raz: každé stretnutie s Bohom je prijímaním. V modlitbe sa stávame súčasťou Boha, prijímame ho. Samozrejme, ako sme už hovorili, osobitným spôsobom prijímame telo a krv, ale prijímame ho aj v Božom slove.

Zdroj: Aleksijčuk, Benedikt: Škola modlitby. Ľviv: Svičado, 2020