Škola modlitby

Vertikálny rozmer sú vzťahy s Bohom, predovšetkým modlitba – osobná aj spoločná. Horizontálny rozmer je to, čo označujeme slovom „synodalita“ – predovšetkým spoločná modlitba, ale aj spoločná práca a rôzna aktívna činnosť vo farnosti. Chcem upriamiť pozornosť na vertikálnu rovinu, ktorú považujem za najzásadnejšiu.

Vo svojom živote si neuvedomujeme dôležitosť a hodnotu modlitby. Keď hovoríme o modlitbe, musíme si úprimne priznať, že v tejto oblasti máme určité ťažkosti. Veľmi často v nás nesprávna predstava o Bohu vyvoláva strach zo stretnutia s ním – obavu, že Pán bude od nás niečo požadovať alebo nám niečo vezme. Často sa nechceme modliť, lebo modlitba je stretnutie s Bohom – je ako zrkadlo, v ktorom sa bojíme vidieť seba a svoj skutočný stav. Je to podobné chorému, ktorý nechce ísť k lekárovi, aby sa nedozvedel pravý stav svojho zdravia. Hovorí sa: „Čo oči nevidia, to srdce nebolí.“

Skúsenosť ukazuje, že určité veci vieme analyzovať a „zmerať“. Podobne je to aj s modlitbou. Môžeme skúsiť spočítať, koľko času jej venujeme. Máme 24 hodín denne, sedem dní v týždni – spolu 168 hodín. Priemerný farník strávi v nedeľu v chráme asi 1,5 hodiny; daj, Bože, aby sa každý deň modlil 5 – 7 minút ráno a večer – to je ďalšia približne 1,5 hodina. Spolu by to ideálne boli tri hodiny. Ale je to naozaj tak? Aj keby bolo, svedčí to o smutnom fakte: Bohu venujeme menej než 2 % svojho času a 98 % vkladáme do pozemských vecí, ktoré skôr či neskôr aj tak opustíme.

Veriaci protestantských cirkví či spoločenstiev strávi vo svojej modlitebni štyri hodiny, a to nehovoríme o súkromnej modlitbe. Nám sa už zdá, že nedeľná božská liturgia, ktorá trvá viac než hodinu, je príliš dlhá. Veriaci Žid sa modlí pol hodiny ráno a pol hodiny večer a okrem toho strávi šesť hodín v sobotu v synagóge. Väčšina moslimov sa modlí päť- až sedemkrát denne. Koľkokrát a ako dlho sa modlíme my? Mimochodom, túto modlitebnú prax moslimovia prevzali od kresťanov. Zachováva sa aj v niektorých našich kláštoroch, kde sa na modlitbách stretávajú sedem – až deväťkrát denne.

Investujeme svoj čas správne? Keby išlo o osobný biznis, nik z nás by to tak nerobil – žiadny rozumný človek neinvestuje peniaze do nerentabilnej výroby. A predsa vkladáme takmer celý svoj život, svoj čas do niečoho, čo nemá perspektívu. Je to smutné, ale štatistika je neúprosná a ukazuje, že v skutočnosti nás v živote nezaujíma Pán ani pobyt s ním, ale pozemské bytie.

Z toho je jasné, že nás veľmi neláka byť s Bohom už tu na zemi. Ako to potom bude vo večnosti, kde s Pánom treba „byť 24 hodín denne a všetkých 168 hodín týždenne“ – a to po celú večnosť? Práve preto, aby sme Boha milovali viac, musíme menej milovať pozemské, venovať mu menej času a viac sa obracať k večnému. Čo máme urobiť? Nájsť si čas na Boha – teda na modlitbu, spoločnú aj osobnú.

Boh je živý. Keď sa s ním budeme stretávať (a modlitba je stretnutie), budú živé naše farnosti, eparchie aj kláštory. Keď sa budeme modliť, všetko u nás ožije: katechéza, misijná práca, farnosti, skutočná sociálna a charitatívna služba. Zdôrazňujem: živé budú len vtedy, keď budeme mať trvalý vzťah a stretnutia s prameňom života. Lebo Pán je živý a len on môže všetko oživiť.

Možno to poviem veľmi kategoricky, ale ak nebude osobná modlitba a modlitba v našich farnostiach, neurobíme nič dobré. Nech by sme mali akékoľvek plány, rozhodnutia či stratégie – všetko bude mŕtve. Tu si treba pripomenúť slová, ktoré často opakoval patriarcha Ľubomír Huzar: „Konaj tak, akoby všetko záviselo len od teba, a modli sa tak, akoby všetko záviselo od Boha.“

Počítač offline veľa nezmôže; auto, hoci aj drahé, bez paliva nikam nepôjde; telefón, hoci najnovší, bez nabíjania dlho nevydrží. Podobne je to s človekom, ktorý je „offline“ voči Bohu – veľa skutočne dobrého nedokáže urobiť. Podľa mňa svätí boli tí, ktorí boli stále „online“ s Bohom. Často bez vonkajšej pomoci, bez financií a vplyvu dokázali veľké veci, ktoré by inak vyžadovali miliónové rozpočty. Prečo? Lebo boli skutočne v Bohu – „chudobní“.

Náš mozog je príliš malý na to, aby vždy robil dobré a múdre rozhodnutia. Čo dokáže telefón či počítač bez internetu? Preto sa musíme spájať s Bohom v modlitbe, aby sme od neho čerpali silu a energiu.

Podľa môjho skromného názoru Európa aj Amerika ešte chvíľu fungujú na „akumulátoroch“, ktoré sa formovali počas storočí vďaka kresťanstvu. Ale nebude to trvať dlho. Ak sa stratí jednota s Bohom, prídu rôzne ideológie – dejiny už poznajú príklady: nacizmus, komunizmus a iné. Znaky toho vidíme aj dnes. Ak neveríme v živého Boha, vytvoríme si iných, vlastných bohov.

Naše farnosti, eparchie a celá Cirkev musia byť stále „online“ s Pánom. Každý z nás sa musí „dobíjať“ modlitbou, neustále čerpať energiu – milosť – od Boha. Len na vlastných nápadoch, plánoch a stratégiách ďaleko nezájdeme; naše batérie sa rýchlo vybijú. Adam a Eva chceli existovať bez Boha – a to viedlo k strate. Preto prišiel Ježiš Kristus, aby nás priviedol späť k stratenej jednote. Boh sa stal človekom, aby sme sa stali účastnými na Božom živote.

Moje presvedčenie je teda jednoduché: ak chceme živú Cirkev a živé farnosti, musíme sa začať modliť. Každý z nás: laici, ja ako biskup, všetci kňazi a diakoni. Keď modlitba a bohoslužby dostanú svoje miesto, všetko ostatné si nájde to svoje.

Keď sa chcem zohriať na ulici, postavím sa oproti slnku. Ak je medzi mnou a slnkom prekážka, lúče ku mne nedôjdu. Slnko vždy svieti – len ho niekedy zakrývajú oblaky. Ako povedal svätý Augustín: „Boh už urobil všetko pre nás a pre našu spásu.“

Treba si teda nájsť čas na pobyt s Pánom v modlitbe. V modlitbe sa mu otváram – a Božie svetlo ma osvecuje. Vtedy viem, čo mám robiť, ako žiť, akú stratégiu zvoliť, kde hovoriť a kde mlčať, kde byť zásadový a kde s láskou reagovať na nedokonalosti iných.

V modlitbe zakúšame Boha – máme osobnú, priamu skúsenosť. Boh má poznanie a odpovede na všetko: čo, ako a kedy robiť – a čo nerobiť. V modlitbe nezískavame len poznanie, ale nový zážitok Boha. Čím viac sa modlíme, tým hlbšie je naše bytie s Bohom.

V modlitbe nielen osobne spoznávame, čo robiť, ale spolu sa formujeme ako farnosť či eparchia. Keď sa každý z nás obracia k tomu istému Bohu, on hovorí to isté každému z nás a ukazuje, čo je skutočným dobrom pre každého zvlášť i pre nás všetkých spolu.

(Zdroj: Aleksijčuk, Benedikt: Škola modlitby. Ľviv: Svičado, 2020)