Posledná liturgia

Dobytie Konštantínopolu z 28. na 29. mája 1453 patrí k historickým udalostiam svetových dejín. Približne 80 tisícová armáda osmanského sultána Mehmeda II. obliehala niekoľko dní hlavné mesto vtedajšej Východorímskej ríše, Konštantínopol. Obranu mesta mal na starosti cisár Konštantín XI. so 7 až 10 tisícovou armádou.

Na oboch stranách hradieb sa stretli ríše s úplne odlišnou situáciou. Osmanská ríša ako vzrastajúca mocnosť postupne dobíjala Malú Áziu a časť Európy. Vo vnútri hradieb sa nachádzalo sídlo ríše s takmer tisíc ročnou históriou. Vo svojom rozkvete od polovice 7. do začiatku 13. storočia malo mesto až 500 tisíc obyvateľov.

V priebehu dejín bol Konštantínopol viackrát neúspešne obliehaný. Počas Štvrtej križiackej výpravy v 1204 sa mesto dostalo do franských rúk. Predstavitelia Východorímskej ríše ho dobyli naspäť v roku 1261, no nepodarilo sa im obnoviť ho ako kedysi. Už o niekoľko desaťročí, bolo stále viac ohrozované rozpínajúcou sa Osmanskou ríšou.

Predstavitelia Východorímskej ríše, vtedy už oddelenej od Ríma, hľadali spojenectvá s inými kresťanskými mocnosťami, aby zabránili ďalšej strate území. Nakoľko nebola vyriešená otázka cirkevnej únie medzi západom a východom aj pre malý záujem predstaviteľov západnej Európy, tieto spojenectvá zlyhali. V čase dobytia mal Konštantínopol len 40 tisíc obyvateľov a ríša sa skladala už len z hlavného mesta, jeho širšieho okolia a niekoľkých ostrovov v severnom Egejskom mori.

Konštantínopol bránilo približne 6 tisíc Grékov a 3 tisíc cudzincov, najmä z talianskych miest. Mesto s približne 21 kilometrovými hradbami bolo jedným z najlepšie opevnených svojej doby. Počet obrancov bol ale na toto rozsiahle opevnenie nedostatočný. Obyvatelia mesta dúfali, že ak vydržia obliehanie dostatočne dlho, dostanú pomoc zvonku. Z Benátok na podnet pápeža vyplávali lode na pomoc, no dorazili až dva týždne po páde mesta.

Posledné dni pred dobytím obyvatelia Konštantínopolu čoraz častejšie vnímali znamenia blížiaceho sa zániku. Počas mariánskeho sprievodu mestom 24. mája sa ikona zošmykla z nosidiel a ľuďom, ktorí sa ju pokúšali zodvihnúť sa zdala ťažká ako olovo. Neskôr sprievod zasiahlo silné krupobitie a dážď a sprievod prerušili. V ten istý deň sa v meste zdvihla hmla, čo bolo na to obdobie roka nezvyčajné. Počas nasledujúcej noci videli na oboch stranách hradieb podivuhodné svetlo, ktoré krúžilo okolo vrcholu kupoly Hagie Sofie. Dobové správy z týchto dní ponúkajú ponurú atmosféru.

Posledná verejná liturgia v Hagii Sofii bola v noci z 28. na 29. mája, niekoľko hodín pred dobytím mesta. Išlo o mimoriadnu spoločnú bohoslužbu východných a západných kresťanov, na ktorej mal byť účastný aj posledný východorímsky cisár Konštantín XI. Od dobytia Konštantínopolu hľadali východní kresťania s Rímom obnovenie jednoty viackrát. Užhorodská únia z roku 1646 pretrvala až dodnes. Hlási sa k nej aj Gréckokatolícka cirkev na Slovensku.