Stretnutie s Božím milosrdenstvom

Verím, Pane, a vyznávam, že ty si naozaj Kristus, Syn živého Boha, ktorý prišiel na svet zachrániť hriešnikov, z ktorých prvý (prvá) som ja. (z modlitby pred svätým prijímaním)

Často hovoríme o osobitnej dôležitosti modlitby v našom živote – osobnej aj spoločnej. Najprv je dôležité upozorniť, aby sme si uvedomovali, že modlitba je stretnutie dvoch osôb. Stretnutie, ku ktorému nemožno násilne prinútiť ani jedného z nás. Ani Boha. Ak budeme spravodliví a pozrieme sa na naše vzťahy s Pánom práve takto – ako na vzájomné –, potom uvidíme, že Boh má oveľa viac dôvodov mať „výhrady“ voči každému z nás, než aby sme sa my sťažovali na neho.

Aby sme mali túžbu modliť sa, musíme si byť vedomí práve týchto vzťahov, ktoré majú byť medzi Pánom a nami. Musíme chápať, že on je Boh, že on je Kráľ. A my by sme mali aspoň hľadať jeho vôľu, aj keď ju zatiaľ nie sme schopní naplniť.

Boh nás vždy očakáva. Ale očakáva nás preto, aby sme ho osobne hľadali. Preto modlitba – a napokon aj naše stretnutie s Bohom – nemôže byť len jednou z ďalších udalostí v našom živote. Ak sa chceme modliť, musíme si uvedomiť, že sme hriešnici, ktorí potrebujú od Boha pomoc, že bez neho nemôžeme existovať. Jediné, čo mu môžeme priniesť, je naše želanie, aby nás Boh prijal v našom pokání. Prijal nás s milosrdenstvom a láskou.

Už len keď sa zamyslíme nad slovami Evanjelia podľa Matúša, môžeme vidieť mnohé prípady, keď si jednotlivé osoby uvedomovali svoj hriešny stav a spoliehali sa iba na Božie milosrdenstvo. Najprv je to uzdravenie malomocného (Mt 8, 1 – 4). Príklad kanaánkej ženy, ktorá „kričala“: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov!“ (Mt 15, 21 – 28) Uzdravenie dvoch slepcov (Mt 9, 27 – 31), ktorí – ako znovu čítame – „kričali“: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ Ďalší sú dvaja slepci pri Jerichu (Mt 20, 29 – 34), ktorí, keď uvideli Ježiša, znovu vykríkli: „Pane, syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ Práve ich príklad dal základ Ježišovej modlitbe, lebo keď kresťan hovorí: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym“, na jednej strane si uvedomuje, že stojí pred Bohom, a na druhej strane to, že je hriešnik.

Keď sa pozrieme na obsah modlitieb v našich modlitebníkoch, a ešte viac na život každého z nás, všetci si hneď všimneme, že sme istým spôsobom „prosiaci“, lebo sa neustále s niečím obraciame na Pána, niečo od neho vyprosujeme.

Treba si všimnúť aj to, že naše osobnostné dozrievanie a formovanie sa najviac deje v čase rozličných ťažkostí a skúšok – vtedy, keď sa už celkom nemôžeme oprieť o niečo alebo o niekoho. Práve vtedy si uvedomíme, že nám zostáva spoliehať sa a dúfať iba v Boha. Preto sú tieto životné problémy a ťažkosti pre nás skutočnou Božou milosťou a požehnaním: máme príležitosť znovu si uvedomiť, kto sme my a kto je pre nás Pán.

V modlitbe sa môžeme k Bohu približovať len postupne. Je to čas, keď sa krok za krokom obraciame k nemu. Všetko, čo môžeme urobiť, je obrátiť sa k Pánovi s úctou a s bázňou natoľko, nakoľko sme toho schopní – a volať k nemu, aby nás premenil. Práve modlitba nám umožňuje stretávať sa s Pánom. Keď sa s ním stretávame, stávame sa účastníkmi jeho kráľovstva. Preto nám modlitba umožňuje ochutnať Božie kráľovstvo. A až keď ho ochutnáme, začneme ho naozaj hľadať a túžiť po ňom, lebo nemôžeme hľadať a túžiť po niečom, čo sme „neochutnali“.

V každodennom živote máme zvyčajne svoje plány, želania, presvedčenia, a preto nie sme vždy pripravení zveriť sa do Božích rúk. Treba byť ako akýkoľvek predmet: kam ho pán položí, tam bude ležať. Treba sa odovzdať do Božích rúk, dovoliť, aby nás Pán viedol, aby mohol slobodne pôsobiť cez každého z nás. Preto je to jedna z najdôležitejších vecí, ktoré si musíme uvedomiť a ktoré sa máme naučiť: poddajnosť a úplné odovzdanie sa do Pánových rúk.

Ťažkosti našej modlitby spočívajú v tom, že sme na začiatku chceli určitým spôsobom „násilne“ ovládnuť Boha svojimi osobnými predsavzatiami, úsilím a snahou. Keď sa nám tieto pokusy znovu nepodarili, časom nás ovládlo znechutenie – aj v osobnej modlitbe. Kým nepochopíme svoju slabosť a bezmocnosť a nebudeme mať vedomé porozumenie, že sme naozaj hriešnici, ktorí potrebujú Božiu pomoc, dovtedy nebudeme môcť robiť kroky v modlitbe. Lebo inak – akékoľvek napomenutia či povzbudenia, akékoľvek ďalšie osobné úsilie samy osebe v otázke našej osobnej modlitby nič nevyriešia.

PRIORITY V ŽIVOTE KRESŤANA

Hlavná vec v živote každého z nás je konať Božiu vôľu. To je začiatok aj koniec všetkého. Božia vôľa už existuje, my ju len potrebujeme spoznať. Na to je, prirodzene, potrebná modlitba, hľadanie a čas. Každý z nás si uvedomuje, že má úplne vo všetkom konať Božiu vôľu a celkom sa odovzdať Bohu. A keď to bude potrebné, Pán nás povolá k nejakej službe a činnosti. Hlavné je byť s Bohom.

Tu je vhodné uviesť dobre známy príklad z evanjelia o Marte a Márii. Myslím si, že Martino pochybenie bolo v tom, že začala slúžiť Pánovi „z vlastnej vôle“. Mária si však „vybrala lepší podiel“, pretože pri Kristových nohách očakávala odpoveď na to, aká je pre ňu „Božia vôľa“.

Kresťanský život má jeden cieľ – spásu duše. Kresťan hľadá predovšetkým nebeské kráľovstvo. A čím viac sa modlitbou zbavuje „starého človeka“, tým viac je pripravený dovoliť, aby sa v ňom prejavil Boží obraz. Až vtedy – nie on, ale Pán cez neho – môže v plnosti vykonávať poslanie služby ľuďom a svetu, lebo navonok sa prejavuje to, čím človek žije vnútri, čím je naplnený.

Preto cieľ kresťanského života nie je iba vo vonkajšej činnosti (hoci by bola akákoľvek), ale vo vnútornom približovaní sa k Bohu. To je prvoradé; všetko ostatné je druhoradé.

Kresťan vždy hľadá vo svojom živote jedine Boha. A keď ho nájde, stáva sa schopným dať jeho samého i jeho lásku všetkým, ktorých na svojej životnej ceste stretne. Vtedy sme Božím obrazom, stávame sa jeho „živou ikonou“ tu na zemi. A stávame sa schopnými spoznať, čo od nás Pán v tých-ktorých okolnostiach očakáva a potrebuje – aký druh služby či činnosti.

Zdroj: Aleksijčuk, Benedikt: Škola modlitby. Ľviv: Svičado, 2020