SVEDECTVO (Ivana Tvrdovská; foto:Ivana Tvrdovská)
Pán riaditeľ nás s manželom informoval, že sme s deťmi neprebrali predpísané učivo. Keď som sa odvolávala na aktuálnu vyhlášku a usmernenie ministerstva školstva, nedostala som odpoveď. Nepochodila som ani s argumentom, že škola nesmie zasielať integrovaným deťom rovnaké úlohy ako deťom bez poruchy učenia. Nedostala som odpoveď ani na otázku, prečo škola so skoro päťsto žiakmi nemá špeciálneho školského pedagóga (problém mal byť vo financiách). Najsilnejším a pre nás rodičov asi najarogantnejším argumentom vedenia školy voči nám bolo tvrdenie pedagógov, že nedokážeme naše vlastné deti vzdelávať na úrovni vyštudovaných pedagógov. Presviedčali nás, že vzdelávanie máme nechať na učiteľov (vtedy mi hlavou preletel film mojej sedemročnej „nekvalifikovanej výchovy“ vlastných detí od plienok cez prvé slová až po zrelého predškoláka, ktorého som v siedmich rokoch „odovzdala“ škole na ďalšie „fundované“ vzdelávanie). Dodnes neviem, načo nás vedenie školy kontaktovalo… Deti i tak „obišli“ s trojkami a dvojkami, správa o vzdelávaní ani naše stretnutie a vysvetľovanie nemalo na známky žiaden vplyv. Neviem, na základe čoho boli chlapci hodnotení. A už som sa ani nepýtala.
Po návrate zo stretnutia mi napadlo „domáce vzdelávanie“. Všetky informácie som si našla na internete. Prvá osoba, ktorú som telefonicky kontaktovala, bola úžasná pani riaditeľka, ktorá sa nám dnes venuje. Asi do mesiaca po zažitých peripetiách s klasickou školou sa z našich chlapcov stali domškoláci na ústretových domškoláckych školách.
Od toho času zažívame omnoho väčšiu pohodu a radosť nielen ako školopovinní žiaci a ich rodičia, ale najmä ako rodina. Deti sa nemusia denne konfrontovať s rovesníkmi a porovnávať sa, my v nezmyselnostiach zodpovedať pedagogickým autoritám. Napredujeme vlastným tempom. Deti si priniesli z klasickej školy blok k učeniu, preto som sa na začiatku školského roka snažila vytvoriť doma najmä pohodu a otvorenosť. Zamerala som sa na precíznosť, dôslednosť, logiku, fantáziu a na to, čo deti baví, aby si vytvorili nadšenie pre učivo. Chlapci majú radi motorky, snažím sa im učivo prispôsobiť tejto záľube – napríklad vytváram texty na čítanie, ktorých obsahom sú informácie o motorkách, jazdení… I keď čítajú slabo, prejavujú záujem o obsah, čo ich motivuje čítať.
Deti sú zapájané do rutinných úloh a povinností. Spoločne riešime naše dospelácke ťažkosti. Učíme ich, že nesmú byť zlí, arogantní, ale ani servilní, musia používať vlastný rozum, ale i cit a svedomie… Musia si vedieť upratať, udržiavať si poriadok, nakŕmiť zvieratká… Socializáciu „riešime“ s rovesníkmi zo susedstva pri denných hrách, pomocou bezdetným susedom či starým rodičom.
Niekde som našla štúdiu, ktorá pojednáva o tom, že v súčasnej spoločnosti nedá nikto deťom viac informácií a poznania o pravde a hodnotách ako rodičia. Dennodenne sa o to v spolupráci s Božou milosťou snažíme.
