Ja ako lenivý učiteľ

Keby som mal stratégiu lenivého učiteľa vyjadriť jednou jednoduchou vetou, povedal by som: v triede majú pracovať žiaci, nie učiteľ. Keď sa ma učitelia na seminároch pýtajú, odkiaľ majú čerpať inšpiráciu a metódy, odpovedám im, že zdrojov je veľa: alternatívne školy, biznis sektor, lesné škôlky či voľnočasové aktivity.

Keď som sa nad tým zamýšľal, prišiel som na to, že ja ako učiteľ – ako lenivý učiteľ, ktorý chce, aby pracovali žiaci – mám najväčšiu inšpiráciu práve vo voľnom čase. Skôr než som sa dostal do školy ako učiteľ, dlhé roky som pôsobil ako voľnočasový pedagóg. A až teraz mi naplno docvaklo, v čom je najväčšia hodnota voľnočasového vzdelávania pre školu.

Zapojiť všetkých

Keď voľnočasový pedagóg pripravuje aktivitu pre deti, je úplne nemysliteľné, aby hovoril iba on sám alebo aby sa obracal len na dvoch či troch účastníkov. Pri aktivitách chceme, aby sa zapojili všetci. A presne to isté chce dobrý učiteľ, kvalitný pedagóg: zapojiť všetkých žiakov. Je neprijateľné, ak pri riadenej diskusii hovoria traja alebo štyria žiaci. Čo robí zvyšok triedy? Čo robí ďalších dvadsaťpäť žiakov? Vždy, keď projektujeme výučbu, musíme myslieť na to, aby sme zapojili všetkých. Preto eliminujeme úlohy typu: „Kto mi to ukáže na tabuli?“ alebo „Kto to vie, odpovie mi.“ Učiteľ má zadávať úlohy inak: „Všetci pracujte s textom. Všetci vypisujte kľúčové slová. Každý z vás si pripraví jedno kľúčové slovo, ktoré bude prezentovať v triede.“ Tento princíp je jasný: chceme pracovať s celou triedou. Presne tak, ako voľnočasový pedagóg chce zapojiť všetky deti.

Primeranosť pre každého

Ďalší princíp je veľmi podobný. Keď som organizoval stredoškolské tábory, medzi účastníkmi boli žiaci od prvého ročníka strednej školy až po maturantov, niekedy dokonca vysokoškolákov. Keď ste na tábore a robíte program pre celý tábor, máte tam aktivity, na ktorých sa zúčastňujú malé deti aj deviataci. A tie aktivity musia byť zaujímavé pre všetkých. Každé z tých detí – od šesťročných či sedemročných až po štrnásťročných – musí mať svoju rolu. Musí mať svoju úlohu. A to je základný princíp dobrej výučby: diferenciácia a individualizácia. Nerozumiem tomu, prečo si mnohí učitelia myslia, že môžu učiť stále len s jednou úlohou pre celú triedu. Bez voľby, bez možností výberu pre žiakov. Prečo by som prišiel do triedy a povedal: „Otvorte si učebnicu na strane 14,“ keď môžem priniesť štyri texty a povedať: „Vyberte si.“ Pretože ja neučím to, čo je v tých textoch. Ja učím prácu s textami. A to je rozdiel.

Riadiť z úzadia

Ďalšia vec, ktorá je vo voľnom čase a v kvalitnej výučbe veľmi podobná, je potreba upozadiť učiteľa. Videli ste niekedy kvalitnú voľnočasovú aktivitu, v ktorej je inštruktor v centre diania? Ak áno, hovorím vám: to je zlá aktivita. Čím viac sa učiteľ stiahne, čím viac je neviditeľný, tým lepšia výučba prebieha. Ak už učiteľ niečo robí, je ako inštruktor, ktorý motivuje. Možno trochu poradí, ukáže žiakom cestu a potom sa okamžite vzdiali. Predovšetkým vysiela signály. Keď hovorím o voľnočasových aktivitách, spomínam si na tie svoje, ktoré dnešné deti možno už ani nepoznajú. Predstavte si napríklad aktivitu Guľôčková desiatka, pri ktorej skupina detí desať kilometrov gúľa nejaký predmet. Napríklad obrovskú traktorovú pneumatiku, ktorá nesmie spadnúť. Samozrejme, stane sa, že v oddiele sú chlapci, ktorí sú v tom lepší a tlačia pneumatiku, zatiaľ čo niektoré dievčatá sú rady, že vôbec bežia za skupinou. Lebo tých desať kilometrov sa naozaj beží. Pamätám si, ako sme mali okruh okolo tábora. So skupinou musí vždy bežať inštruktor, aby ju motivoval. Keď som bežal s jednou skupinou, povedal som jednému dievčaťu: „Už len tri kilometre z tých desiatich.“ A ona mi odpovedala: „Ja som ešte nikdy v živote neubehla ani jeden kilometer.“ Ale už mala šesť kilometrov za sebou. Toto je úloha pedagóga.

Stmeľovanie tímu

Podnecovať v deťoch to najlepšie. Ukazovať im, že sa môžu prekonať. A zároveň to robiť v duchu najlepšieho teambuildingu. Kvalitná výučba je teambuildingová, kooperatívna a nesúťaživá. Keďže najefektívnejším spôsobom vzdelávania je vzájomné učenie, potrebujeme mať v triede dobré vzťahy. Budovať dobré vzťahy je úloha učiteľa. A učiteľ sa o ne môže veľmi výrazne zasadiť. Keď sa robia voľnočasové súťaže, o ktorých hovorím, väčšinou sa počíta čas posledného člena skupiny. V dobrej skupine ostatní tomu poslednému tlieskajú a povzbudzujú ho, pretože vedia, že zo seba vydal všetko. My nepotrebujeme jednotkárov, ktorí sa na ostatných pozerajú cez prsty ako na lúzrov. Potrebujeme kvalitných žiakov – takých, ktorí pomáhajú menej obdareným, pretože vedia, že aj oni sami v tomto procese niečo získavajú.

Osobnostná zmena

Pozrime sa na ďalší spojovací prvok. Správna výučba vedie k osobnostnej zmene. Je rozvojová pre osobnosť žiaka. Nepotrebujeme žiaka iba naučiť gramatiku. Potrebujeme z neho urobiť čitateľa. Nepotrebujeme ho iba učiť letopočty. Potrebujeme, aby si zamiloval históriu a spoznal, že je užitočná. Mnohé voľnočasové aktivity vedú k osobnostnému rozvoju. A rovnako by to malo fungovať aj vo výučbe. Keď som viedol Střížovskú táborovku, robili sme napríklad jednu aktivitu. Deti sme v noci zobudili. Mysleli si, že pôjde o nejakú cestu odvahy, pri ktorej na nich budú zamaskovaní vedúci odniekiaľ vyskakovať a pod. Ale nie. Zaviedli sme ich s fakľami v rukách do lomu, kde sa nad nimi rozprestierali hviezdy. Fakle zhasli. A človek zrazu cítil len noc, ticho a hviezdy. To bolo všetko. Keď hovorím o teambuildingu, aj toto by mal učiteľ vedieť. Poviem ešte jednu voľnočasovú aktivitu. Možno niektorí poznáte hru Trifid, prípadne Trifidi. V určitej časti tejto hry majú účastníci zaviazané oči a idú len podľa toho, ako sa držia za ruky s ostatnými. Vedúci je iba prvý hráč, prvý účastník. Za ním ide rad pätnástich detí so zaviazanými očami. Keď idete lesom, cez potok alebo cez náročnejší terén, musíte dávať pozor na toho, kto je pred vami, a zároveň sa starať o toho, kto je za vami. A, samozrejme, nesmiete hovoriť. Všetko prebieha cez neverbálnu komunikáciu detí, ktoré sa v rade navzájom chránia. To je predsa znak dobrej výučby: pomáhame si.

Zásobníky aktivít

Keď som hľadal ďalšie paralely medzi voľným časom a školou, uvedomil som si ešte jednu vec. Ak chcete byť kvalitným pedagógom voľného času, musíte poznať desiatky a stovky rôznych aktivít. Na upršaný deň, do lesa, vodné hry, hry do klubovne, hry pre dvadsať ľudí, hry pre päťdesiat ľudí. Presne tak je to aj s učiteľom. Keď som si to v duchu počítal, vychádza mi, že učiteľ by mal ako základ poznať aspoň 150 až 200 metód. Sú to metódy, ktoré používa, pretože chce poriadne didaktizovať učivo a zároveň mu umožňujú operatívne konať v triede. Predstavte si, že žiaci pracujú a vy ste si naplánovali hodnotenie podľa farieb – vzájomné hodnotenie farbami. Lenže práca trvá sedemnásť alebo dvadsať minút a vy nechcete deti odtrhnúť od činnosti, pretože vidíte, že u niektorých nastal flow efekt. Chcete, aby prácu dokončili. Poviete si teda: dobre, teraz mi zostáva čas už len na hodnotenie plus – mínus. Ale aj ten čas sa ešte skráti, takže nakoniec použijete hodnotenie pomocou prsta. Pretože tieto metódy poznáte, môžete ich flexibilne zaradiť. Niekedy stačí len znalosť metódy, aby ste urobili skvelú hodinu. V tom je učiteľ naozaj lenivý. Čo potrebujete na myšlienkovú mapu? Jedno slovo. Čo potrebujete na metódu štyroch rohov? Štyri dobré úlohy. Učiteľ, ktorý nepozná metódy, je podobný voľnočasovému pedagógovi, ktorý nepozná aktivity. Je to človek, ktorý neovláda svoje remeslo.

Teoretický základ

Len ako poznámku dodám, že stratégia lenivého učiteľa je podložená rôznymi knihami, takže sa už dá povedať, že má dobrý teoretický základ. Dokonca aj na Slovensku vznikli diplomové práce, napríklad o výučbe fyziky v štýle lenivého učiteľa. Pripomeňme si teda princípy, o ktorých hovorím.

Jedným z nich je podporujúce hodnotenie. Všimnite si, že vo voľnom čase, pri kvalitnej voľnočasovej aktivite, všetko nezávisí od toho, čo povie inštruktor. Spätnú väzbu dávajú samotní účastníci: ako sa cítili, ako im to išlo, aké nedostatky pri svojej práci mali, čo im bránilo dosiahnuť výsledok. A presne toto by mal robiť učiteľ. Nám predsa nejde o to, aby sme učili, učili a potom napísali test. Z hľadiska edukácie je to hlúpe. Po každej aktivite, ktorá za niečo stojí, chceme zozbierať reflexiu. Potrebujeme sa venovať procesu, pretože našou úlohou je zlepšovať proces, nie iba produkt. Proces je vlastne formát učenia. Pýtame sa detí, prijímame spätnú väzbu od žiakov, zaujímame sa o to, ako sa im pracovalo. A tým ich učíme sebahodnotiace zručnosti, ktoré sú kľúčové aj pre ich ďalšie vzdelávanie. Vo voľnočasovej pedagogike je to prítomné stále. Inštruktor je moderátorom emócií, ale aj veľmi racionálnych poznatkov o vlastnej práci. Presne tak ako správny učiteľ.

Ďalším princípom je vyvážená komunikácia. Kto hovorí pri skvelej voľnočasovej aktivite? Inštruktor alebo účastníci? Kto hovorí pri kvalitnej vyučovacej hodine? Učiteľ? Nie. Žiaci. Ak ich je v triede dvadsaťpäť alebo tridsať, komunikačný priestor musia dostať oni, nie učiteľ. Keby som mal predstaviť veľmi systémový model hodiny, vyzeral by asi takto: na začiatku učiteľ v prvej časti žiakov len inštruuje, ako budú pracovať s textom. Alebo ich naladí dokumentárnym filmom. Alebo ich uvedie do nejakej situácie. Potom majú žiaci pred sebou úlohu zbierať poznatky – z textu alebo z iného zdroja – a pritom spolu môžu komunikovať. Jeho vstup trvá len niekoľko minút. Žiaci pracujú. Potom učiteľ povie, ako budú svoje poznatky zdieľať. Pretože v kvalitnej výučbe nehovoria žiaci výsledky svojej práce učiteľovi, ale sebe navzájom. Učiteľ teda určí, ako sa bude práca prezentovať: formou galérie, burzy nápadov alebo iným spôsobom. A potom vedie reflexiu. Komunikácia je tak neustále najmä na strane žiakov. To je rola učiteľa ako moderátora. A to nie je klišé. Učiteľ veľmi často naozaj iba moderuje názory bez toho, aby predkladal svoje vlastné. Dokážete naučiť Archimedov zákon bez toho, aby ste počas hodiny čo i len raz vyslovili Archimedov zákon. Garantujem vám to, ak použijeme dobrú didaktiku.

Žiaci potrebujú svoj zážitok, účastníci potrebujú svoj zážitok. Ale zážitok nie je len predstava detí, ktoré behajú po lúke a držia sa za ruky – hoci aj to môže byť skvelá aktivita. Zážitkom je aj práca v laboratóriu, výroba machovej záhradky, tvorba modelu alebo napríklad príprava stredovekého pokrmu, ku ktorému si žiaci musia urobiť dôkladnú rešerš. Sú to rôzne pracovné činnosti, pretože dobrá výučba je činnostná. Ako inštruktor voľného času máte za úlohu zapájať zmysluplné a zábavné činnosti, diferencovať úlohy a robiť ich prístupnými pre všetkých. Presne to isté robí pedagóg v škole. Presne to tvorí kvalitnú výučbu.

Musím však povedať aj to, že učiteľ, ktorý sa snaží učiť kvalitne, často nie je v bezpečí. Najčastejším dôvodom odchodu učiteľov z českých škôl sú kolegovia. Je to paradox školstva: veľmi často práve najkvalitnejší učiteľ zažíva v škole najväčšie ústrky zo svojho okolia. Musíte vydržať.

Musíte si uvedomiť, že ste majáky – dobrí didaktici, majáky dobrej didaktiky. A že deti vám stoja za to, čo musíte prehryznúť, či už musíte zabojovať, alebo vysvetľovať. Pretože stačí jeden dobrý učiteľ na celej škole. A deti dostanú taký impulz, ktorý im môže stačiť na celý život. Som toho svedkom. Veľmi často som sa pýtal vysokoškolákov a oni mi hovorili: „Áno, som tu, napríklad na pražskej fakulte, pretože som niekde stretol jedného učiteľa.“

Buďte teda takýmito učiteľmi aj vy.

(preklad z češtiny)