Cirkev a náboženská sloboda

Vzťah Katolíckej cirkvi k téme náboženskej slobody sa postupom dejín vyvíjal. Závisel od dobových spoločenských udalostí. Preto sa v dokumentoch pápežov z 19. storočia, napríklad Leva XIII. v jeho encyklike Libertas praestantissimum z roku 1888, možno stretnúť s vyjadreniami, ktoré myšlienku náboženskej slobody ešte odmietali.

Dôvodom bol vtedajší model totalitárnej demokracie, ktorej politickí predstavitelia si nárokovali absolútny monopol na pravdu. Vtedajšie liberálne hnutia najmä vo Francúzsku vytvárali nepriateľské prostredie najmä pre Katolícku cirkev. Snažili sa o úplnú sekularizáciu spoločnosti.

S nástupom totalitárnych režimov na začiatku 20. storočia, ktoré popierali osobnú slobodu jednotlivca, pápež Pius XII. častejšie hovoril o osobe ako o pôvodcovi a cieli verejného života. Individuálne práva človeka rozvinul ešte viac jeho nástupca Ján XXIII. Na Druhom vatikánskom koncile prijali deklaráciu Dignitatis Humanae o náboženskej slobode. V nej vyjadrili právo ľudskej osoby na náboženskú slobodu.

Pápež Ján XXIII. pred svojím pontifikátom pracoval v Bulharsku, Turecku, Grécku a vo Francúzsku. V prvých troch krajinách bola Katolícka cirkev v menšine. Svoj pontifikát potom zameral aj na oblasť ekumenizmu. Katolícka cirkev sa otvorila nielen dialógu s inými kresťanskými cirkvami, ale aj so svetom. Následný pápež Pavol VI. bol prvým pápežom, ktorý rečnil pred plénom OSN.

Pápež Benedikt XVI. v roku 2006 označil úpravu náuky Katolíckej cirkvi k téme náboženskej slobody a vzťahu k ostatným cirkvám a náboženstvám ako bez rozporu k tradícii Cirkvi. Táto schopnosť reformy v závislosti od historického kontextu podľa neho umožňuje vnímať Druhý vatikánsky koncil ako pokračovanie tradície a zároveň ako proces transformácie.