Po stopách egyptského kresťanstva

V Egypte ste sa stretli s pohostinnosťou kresťanov Katolíckej i Pravoslávnej cirkvi – ktoré stretnutie vás najviac zasiahlo, prípadne prekvapilo?

Vladyka Jonáš: Áno, počas našej púte sme stretli veľa ľudí tak z Katolíckej koptskej cirkvi ako aj z Pravoslávnej koptskej cirkvi. A musím povedať, že všetci boli veľmi srdeční, neformálni, prívetiví, vyžarovala z nich dobrosrdečnosť a úprimná, nestrojená radosť. Zvlášť z koptských mníchov, ktorí nám venovali veľa času a priestoru na vzájomný rozhovor a otázky. Najviac ma asi zasiahli a prekvapili stretnutia s deťmi, ich radostná až biblická prítomnosť spolu s ich mladými rodičmi v chrámoch monastierov, ktoré sme navštívili. Pohľad na to, ako sa deti pohybujú a správajú v chráme vedľa usmievavých mníchov ako vo svojom dome, ako sa modlia, ako si pýtajú požehnanie, ako majú úprimnú detskú radosť.

Vladyka Milan: Bola to veľká pohostinnosť apoštolského nuncia v Káhire a koptskokatolíckeho vladyku Emanuela v jeho biskupskej rezidencii v Al Karnaku pri rieke Níl. Alebo stretnutia so samotnými koptskými mníchmi v ich kláštoroch, s ktorými sme sedeli pri káve či pri čaji a pýtali sme sa ich na bežný život mníchov.

Egypt ste vybrali nielen ako miesto pastoračnej návštevy či ekumenických vzťahov, ale aj ako miesto púte v bratskom spoločenstve – aký duchovný moment vám utkvel v srdci najviac?

Vladyka Jonáš: Mne najviac utkvel moment alebo momenty, keď som svojimi doslova bosými nohami mohol vstúpiť na miesta, kde sa toľko storočí modlilo a dodnes modlí a svoj život odovzdalo a dodnes odovzdáva Bohu toľko kresťanských mužov – mníchov, pritom tieto miesta sú reálne v púšti a v reálnom islamskom majoritárnom prostredí.

Vladyka Milan: Bolo ich viacero: Návšteva jaskyne v púšti, kde začínal svoj mníšsky život svätý Anton Veľký. Spoločná Božská liturgia, ktorú sme slúžili u vladyku Emanuela po anglicky, lebo boli prítomné aj tri sestry Matky Terezy. A večiereň v koptskom kláštore svätého Makária s mníchmi, moment ticha, ktoré bolo citeľné a následná návšteva mníšskeho cintorína na okraji púšte.

Každý z vás má za sebou skúsenosť mníšskeho/rehoľného života – čím vás obohatila púť ku koreňom mníšstva?

Vladyka Jonáš: Ja som sa utvrdil v tom, že som dobre urobil, keď som v svojom čase odpovedal na Boží hlas a stal som sa mníchom. Na týchto miestach som vnímal obrovskú vďačnosť za tento Boží dar mníšskeho povolania a prišlo aj uvedomenie si, že by som tak urobil znovu.

Vladyka Milan: Tam som si uvedomil, že sme boli na miestach, kde vzniklo mníšstvo v 4. storočí. A rovnako som si uvedomil silu bratského spoločenstva v rehoľnej komunite, ktorú som mal pred biskupskou vysviackou.

Akú skúsenosť prinášate naspäť na Slovensko?

Vladyka Jonáš: Aj v nehostinných a tvrdých podmienkach, či už tých vonkajších, ako je púšť, ale aj v spoločenských, akým je prostredie islamu, alebo hocijaké iné prostredie neprajné kresťanstvu, sa dá žiť hlboký kresťanský život, život viery, lásky, milosrdenstva, hlbokej odovzdanosti Bohu a Kristovi, ak človek vie, kým je, odkiaľ prišiel na tento svet a ku komu smeruje.

Vladyka Milan: Rozvíjať, prehlbovať a ponúkať bohatstvo našej byzantskej liturgie našim veriacim v našich podmienkach, v našich chrámoch a v našich rodinách. Všetko podstatné v duchovnom živote tkvie, ako nám povedal jeden mních, v pokore a v láske.