Misia na maximum

Začnem jednoducho – tešíte sa?

Určite áno. Správu som prijal s radosťou, ale aj s veľkou pokorou, ktorú si vyžaduje každé poslanie v Cirkvi. Samozrejme, dostavili sa aj obavy. Ide o poslanie, ktoré je pre mňa nové. Jeho náročnosť si uvedomujem aj preto, lebo ide o veľké územie, na ktorom žijú gréckokatolíci zo Slovenska. Sú roztrúsení na rôznych miestach západnej Európy. Niektorí majú možnosť pravidelne sa stretávať v našich misijných centrách, iní nie. Práve táto skupina je pre mňa najväčšou výzvou, ako sa k nim priblížiť, nadviazať s nimi kontakt a byť im poruke. Môžem však povedať to, čo zaznelo už v deň zverejnenia nominácie – urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som svoje poslanie vykonával čo najlepšie.

Pôsobili ste v Kanade, teraz sa vraciate do ďalšej diaspóry – západnej Európy. V Toronte ste boli eparchiálnym biskupom, funkcia vizitátora bude skôr sprostredkovateľská. Napriek tomu, vidíte v týchto dvoch svetoch podobné výzvy alebo pôjde o úplne iný spôsob pastorácie?

Tieto misie sú v niečom podobné a v niečom odlišné. Podobnosť sa týka roztrúseného rozmiestnenia veriacich. Aj keď niektorí majú k sebe bližšie, zvlášť keď sú vo väčších mestách, stále je mnoho tých, ktorí sú ďaleko nielen od našich centier, ale aj od svojich rodákov. V tomto ohľade určite využijem svoje skúsenosti z Kanady. Budem hľadať spôsob, príležitosti aj prostriedky, aby som sa k nim dostal. Bude to náročné, no viem, že vždy stretnem ľudí, ktorí mi budú ochotní v tejto misii pomáhať. Lebo je to poslanie Cirkvi, nie moje. Druhú podobnosť vidím v tom, že máme vytvorené misijné centrá – v Toronte ich tvorili farnosti a farské chrámy, v ktorých dnes pôsobia traja kňazi. V zahraničnej misii máme štyri misijné miesta, kde sa slúžia liturgie s týždennou, dvojtýždennou alebo mesačnou pravidelnosťou. Okrem týchto oficiálnych centier  sa liturgie slúžia aj na iných miestach aspoň raz mesačne. Ako vidíte, dostali sme sa k prvej rozdielnosti – miest nášho pôsobenia je viac ako v Kanade. Hoci nejde o oficiálne misie, hlavné je, že sú. V  zahraničnej misii dnes pracujú štyria kňazi. Naši gréckokatolíci v zahraničí sú zvyčajne ľudia v strednom veku, niektorí s novými rodinami. Majú záujem o vieru a duchovný život a, samozrejme, aj o spoločné zdieľanie. Podstatný rozdiel spočíva v tom, že ako apoštolský vizitátor vykonávam pastoračnú službu bez jurisdikcie, teda bez právomoci nad tými, ku ktorým som poslaný. Je to poslanie sprostredkovateľské, nápomocné a asistenčné, lebo každý z našich veriacich je právne začlenený do miestnej cirkvi a podlieha miestnemu hierarchovi či ordinárovi. Mojou úlohou je stretávať sa nielen s veriacimi, ale aj s biskupmi a biskupskými konferenciami, aby som im prezentoval aktuálnu situáciu a tlmočil naše potreby.

Tohtoročnú Paschu ste slávili vo Veľkej Británii. Ktoré krajiny sa chystáte navštíviť a akým spôsobom sa budú realizovať vaše cesty? Pôjde o vašu vlastnú iniciatívu alebo budete prichádzať na pozvanie miestnych duchovných, či aj priamo našich veriacich?

Áno, sviatky Paschy som strávil so slovenskými gréckokatolíkmi v Londýne. Vladyka Kenneth Nowakowski, biskup Ukrajinskej eparchie Svätej rodiny v Londýne, ktorý pôsobil v Kanade, bol na intronizácii vladyku Milana Lacha. Keďže sa poznáme ešte z čias môjho pôsobenia v Kanade, kontaktoval ma a pozval do Londýna, aby som navštívil slovenskú komunitu, keďže slovenskí gréckokatolíci v Británii sú rozhodnutím Svätej stolice začlenení do jeho eparchie a podliehajú jeho právomoci. Strávil som krásne sviatky s našimi veriacimi v malebnej drevenej Cerkvi sv. Cyrila z Turau, ktorá slúži bieloruským gréckokatolíkom. Po liturgických obradoch sme vždy posedeli v priľahlej budove bieloruského misijného centra. Medzi našimi som sa cítil ako doma. Boli to mladé rodiny s malými deťmi. Dostal som aj jeden „dar“, keď som stretol dve sestry, ktoré pochádzajú z mojej rodnej farnosti. Stretnutie s veriacimi vyvrcholilo Utierňou vzkriesenia a liturgiou. Následne sme sa presunuli do vedľajšej budovy. Bolo tam kopu radosti, zábavy pre deti a, samozrejme, veľkonočné jedlá. Bolo nám fajn, poslední odchádzali domov o šiestej večer. Dohodli sme sa, že sa k nim vrátim v prvej polovici septembra na odpustovú slávnosť. Navštívil som aj spolubratov redemptoristov a stretol sa s provinciálnym predstaveným pátrom Richardom Reidom, ktorý prejavil otvorenosť pre akékoľvek potreby našej misie.
Moja najbližšia cesta bude pravdepodobne smerovať do Rakúska. Chceme sa tam pokúsiť o rozbeh slovenských liturgií, aj keď spočiatku bez pravidelnej frekvencie. Je to náročná záležitosť, preto budeme potrebovať viac času a určite aj ďalšieho kňaza. Dobrou správou je, že aktivita vychádza od samotných veriacich, čo je vždy veľmi nápomocné. Som za týchto ľudí vďačný.
Čo sa týka tretej plánovanej cesty, bude do Švajčiarska, do mestečka Celerina v Alpách. Pôjde o dvojdňové stretnutie, termín je potvrdený na posledný augustový víkend.
Ďalšiu cestu plánujem do Nemecka, konkrétne do Mníchova, kde už niekoľko rokov funguje naša misia. Zatiaľ je to otvorené, budeme hľadať termín, aby sme sa mohli s veriacimi stretnúť.
Ako som už spomenul, v septembri cestujem do Londýna, aby sme tam spoločne slávili odpust bl. Metoda Trčku, patróna Slovenskej gréckokatolíckej misie v Londýne.

Ako vyzerá situácia slovenských gréckokatolíkov v Európe dnes, podľa toho, čo ste už mali možnosť vidieť? Sú to silné komunity, majú slovenských kňazov, vlastné priestory alebo sú skôr v pozícii hostí, teda mávajú liturgie v rímskokatolíckych alebo protestantských chrámoch, či na iných miestach?

Misia v Anglicku je sústredená pri bieloruskom gréckokatolíckom centre v Londýne. Momentálne tam nemáme slovenského kňaza, preto sa miestny bieloruský kňaz otec Siarhiej, venuje aj slovenským gréckokatolíkom. Rozumie po slovensky a naučil sa spievať slovenskú liturgiu. Na bohoslužby prichádzajú Bielorusi, Slováci aj Ukrajinci, preto je liturgia spievaná striedavo v dvoch jazykoch. Sväté evanjelium a homília sú vždy v angličtine. Bohoslužby sa konajú každú nedeľu v Cerkvi sv. Cyrila z Turau, postavenej priamo v záhrade. Najčastejšie prídu tí, ktorí žijú v Londýne a nemajú to ďaleko. Aby sa mohli stretnúť v hojnejšom počte, organizujú celodenné podujatia. Najbližšie to bude v nedeľu 7. júna pri príležitosti Dňa detí. Našich veriacich je v Anglicku dosť. Verím, že sa nám podarí nadviazať s nimi kontakt a zabehnúť aj do Írska.
Misa v Rakúsku je sústredená v Kostole sv. Barbory vo Viedni, kde sa slúžia liturgie v slovenskom jazyku každú druhú a štvrtú nedeľu. Našim veriacim sa venuje otec Juraj Terek, ktorý do Viedne dochádza z neďalekého Trumau, kde žije a pracuje na Medzinárodnom teologickom inštitúte. Sme veľmi radi, že máme vo Viedni svoje centrum i kňaza, ktorému úprimne ďakujem za jeho obetavú službu.
Misia vo Švajčiarsku sa rozbehla minulý rok, keď v Kostole sv. Michala v Uitikon Waldegg odslúžil vladyka Milan prvú liturgiu pre slovenských gréckokatolíkov. 10. januára sa v Kostole sv. Martina v Birmensdorfe slúžila druhá liturgia, ktorej predsedal vladyka Jonáš. Účasť na obidvoch bola požehnaná. Aktuálne sa gréckokatolíkom venuje otec Vlado Pančák, ktorý pôsobí vo farnosti v Celerine. Slovenské liturgie slúži raz do mesiaca v Kostole sv. Martina v Birmensdorfe a v Kostole sv. Trojice v Berne. Je to náročné, keďže cesta na liturgiu trvá dve hodiny. Som mu za to vďačný. Aj všetkým, ktorí mu pomáhajú.
Misia v Nemecku má niekoľkoročnú históriu, ktorá sa začala ešte v roku 2012, keď v Mníchove začal pastoračne pôsobiť otec Juraj Bujňák. Vďaka jeho obetavej službe máme dnes živé spoločenstvo slovenských gréckokatolíkov, ktoré sa združuje pri misijnom centre pod názvom Slovenská gréckokatolícka duchovná správa sv. Cyrila a Metoda v Mníchove a Bavorsku. Každú nedeľu, sviatky i počas týždňa sa konajú slovenské liturgie v Kostole sv. Mikuláša v Mníchove. Podľa potreby sa vysluhujú aj ostatné sviatosti a realizujú prípravy na ich prijatie. Centrum ponúka kompletnú duchovnú starostlivosť spojenú s poradenstvom, ktorá už presahuje hranice Mníchova. Sväté liturgie a pastoračné stretnutia sa konajú aj v soboty, vždy na inom mieste. Predovšetkým v Bazilike sv. Ulricha a Arfy v Augsburgu, v Kostole Matky Božej Bolestivej v Regensburgu a v Kostole sv. Jozefa v Lindau. Okrem toho sa veriaci stretávajú aj v Kostole sv. Františka v Kemptene a sv. Michala v Altöttingu. Ako vidíte, ovocie služby je požehnané a práce stále veľa, za čo otcovi Jurajovi vyjadrujem úprimné poďakovanie. V Bavorsku žije, študuje a pastoračne pôsobí aj otec Miroslav Házy. Podľa možností raz do mesiaca slúži sväté liturgie pre veriacich byzantskej tradície, medzi ktorými sú aj naši Slováci. Vďaka jeho obetavej službe aj táto rodiaca sa misia začína klíčiť.

Ak by to bolo výlučne na vás, inklinovali by ste skôr k budovaniu „kúska domova“ pre slovenských gréckokatolíkov, ktorí sú obvykle silno spätí s tradíciami a rodným jazykom, alebo by ste chceli vytvárať skôr moderné spoločenstvá, ktoré by oslovili aj druhú generáciu, ktorá už hovorí po anglicky či nemecky plynulejšie než po slovensky alebo rusínsky?

Myslím si, že zachovanie jazyka a tradícií je veľmi cenné. Ide o našu identitu. Ale je to len jedna strana. Tá druhá sa týka našej viery v Krista, ktorú prežívame východným spôsobom modlitby a liturgie, kde jazyk už nie je dôležitý. Budovanie kúska domova vnímam ako úsilie o evanjelizáciu. Je to niečo dynamické, čo v istých podmienkach prináša viditeľné formálne zmeny, ale viera a liturgický život ostávajú nezmenené. Koniec koncov, týka sa to všetkých nás, či sme doma medzi svojimi, alebo v zahraničí medzi cudzími. Osloviť ďalšie generácie znamená odovzdať kresťanskú vieru a hodnoty, ktoré žijeme. Vždy je to veľká výzva pre všetkých.

Myslíte si, že sa viera žije inak – možno hlbšie –, keď je človek ďaleko od domova?

Vzdialenosť od domova ovplyvňuje každého, či už veriaceho, alebo neveriaceho. Nedostatok blízkych a pocit osamelosti spôsobuje, že človek nanovo prehodnocuje otázky zmyslu života a jeho cieľov. Vtedy sa akoby z určitého dištancu pozerá na veci inak. Hľadá v nich podstatu, rozumnosť a trvácnosť, aby sa mohol postaviť na nohy a určiť si smer napredovania. Myslím si, že v tomto kontexte si ľudia robia poriadok v hierarchii hodnôt. V takejto situácii veriaca osoba prehodnocuje aj svoju vieru, čím dochádza k jej „očisťovaniu“. A tak sa stáva, že vzťah ku Kristovi sa stáva osobnejším. Poniektorí aj skonštatujú, že ich viera je oveľa hlbšia, lebo je osobná a živá, oslobodená od morálneho formalizmu. Preto je dôležité, aby sme my kňazi stáli pri našich veriacich, zvlášť keď sú ďaleko od domova, aby sa mali o koho oprieť a mali istotu, že sú pochopení a prijatí. V tom spočíva aj moja misia a verím, že ju s Božou pomocou vyplním.

S akou myšlienkou či modlitbou vstupujete do tejto služby, aby ste boli pastierom aj pomocou veriacim, ktorí i za hranicami vlasti túžia po zachovaní svojho byzantského obradu a viery otcov?

Trochu som to naznačil pred chvíľou. Môžem len dodať, že naďalej kráčam v duchu svojho biskupského hesla: „Verne slúžiť – Servire fideliter“. Na odľahčenie to môžem podať aj dnešným moderným jazykom – misia na maximum.