Cesta skutočného chlapa

Ako si vnímal svoju mužskosť v čase „pred“ obrátením. Čo pre teba vtedy znamenalo byť mužom a ako si to cítil v srdci naozaj?

Myslím, že aj v tom čase som mal v srdci správny vzorec (aj keď hodnoty som mal zlé) toho, kto je skutočný muž. Vždy som vedel, že skutočný muž dokáže „bojovať“ a obetovať sa za to, čomu verí alebo čo miluje. Ako príklad toho správneho vzorca a zlých hodnôt uvediem, že napr. keď ma polícia zadržala s veľkým množstvom marihuany, tak som dal rozhovor do Košického večerníka, kde som marihuanu obhajoval, aj keď som riskoval, že mi to uškodí na súde. Vždy som „bojoval“ za to, čomu som veril.

Aký vplyv na teba mali mužské vzory z rodiny?

Mám skvelého otca, ktorý nikdy nepil ani nič podobné, miloval mamku aj nás deti. Je však pravdou, že v období môjho dospievania popri práci staval svojpomocne dom, čo v tej dobe trvalo aj 5 rokov. Vedel som, že to robí pre nás, obetuje sa. Na druhej strane dosť absentoval doma, čo mohlo tiež v určitej miere prispieť k tomu, akým smerom som v sa v tom čase uberal. Ďalším vzorom bol môj dedko, ktorý aj v dobe komunistickej totality jasne vyjadril svoj nesúhlas a aj si za to odsedel tri roky.

Ku komu si v čase dospievania vzhliadal? K akým vzorom? Prečo? Čo ťa na nich inšpirovalo?

No určite to neboli športovci 😀. Boli to rôzni hudobníci z prostredia punk-rockovej scény. Páčilo sa mi, že bez zábran veci pomenúvali tak, ako ich videli.

Ak by ťa zo závislosti neoslobodil Kristus, mal si nejaký vzor (alebo morálnu autoritu) silu motivovať ktorá by ťa motivovala tak, aby si podstúpil liečbu a proces uzdravenia? Čo by museli spraviť, aby ti boli oporou – čo si potreboval?

Snažil som sa aj kvôli svojim rodičom, ale aj kvôli sebe zmeniť svoj život, ale nemal som silu ani schopnosť sám niečo zmeniť. Ak by ma Kristus neoslobodil, som presvedčený, že by som sa možno nedožil ani 30 rokov.

Na evanjelizačnom programe Oheň si bol vyslobodený z tvojich závislostí. Čo nasledovalo potom? Chcel si byť súčasťou Cirkvi prirodzene, alebo si mal „introvertnú fázu“?

Od prirodzenosti som extrovert a spoločenský človek, ale prežil som  aj „introvertnú fázu”. Nebolo to však z mojej vôle. O starú partiu som, takpovediac, prišiel zo dňa na deň a s kresťanmi som sa ešte nepoznal. Aj keď som bol v tom období ľudsky sám, paradoxne som sa prvýkrát v živote necítil sám. Skutočne veľmi mocne som si bol vedomý Božej prítomnosti – Svätého Ducha – a to zasahovalo a napĺňalo práve tie miesta v srdci, kde som sa dovtedy cítil sám, aj keď som bol obklopený partiou. Túžil som ale aj po spoločenstve s ľuďmi, ktorí Boha poznajú, a tých som našiel v katolíckom spoločenstve MaranaTha, ktoré to evanjelizačné stretnutie organizovalo.

V našej Cirkvi v 90. rokoch nebolo aktívnych veľa mužov. Aspoň prvoplánovo sa Cirkev vnímala viac ako „ženské spoločenstvo“ čo sa týka veriacich. Našiel si v Cirkvi mužov, ktorí ti boli oporou?

Ten prvý blízky človek bol Marek Švihura (ktorý prežil podobné vyslobodenie), kamarát, ktorý ma na to stretnutie, kde som stretol Krista, pozval. A mojimi vzormi, z tých viac známych mužov, boli otec Janko Buc, ktorý kázal aj na tom stretnutí, kde som sa s Ježišom stretol. Neskôr to bol Braňo Škripek, ktorý je laik (čo je aj moje postavenie) a ktorý sa horlivo venoval evanjelizácii. Mojimi takými rovesníkmi a priateľmi z tých čias sú aj Peťo Štupák (momentálne už vedúci spoločenstva MaranaTha) a Janko Juščák (ktorý sa stal neskôr autorom mnohých chválových piesní).

Ako sa zmenilo tvoje vnímanie „mužskej identity“ po tom, čo si svoj život odovzdal Kristovi? Zmenili sa tvoje hodnoty a to, čo bolo pre teba ako chlapa dôležité v bežnom živote?

Áno, samozrejme, všetky moje hodnoty sa zmenili. Ten vzorec, že muž má „bojovať“ a obetovať sa za to, čomu verí a čo miluje, ostal, ale konečne bol naplnený správnymi hodnotami. Ale tou najväčšou hodnotou sa pre mňa stal Kristus a evanjelium. Dôležitou sa teda stala snaha žiť podľa hodnôt evanjelia a privádzanie ľudí k poznaniu Krista.

Keď sa povie „muž podľa Božieho srdca“ – čo konkrétne to znamená pre teba dnes? Čím je Ježiš Kristus vzorom muža?

V Božom slove čítame: „Našiel som Dávida, syna Jesseho, muža podľa môjho srdca, ktorý bude plniť moju vôľu celú“  (Sk 13, 22). Z tohto slova jasne vidíme, čo znamená byť mužom podľa Božieho srdca. Je to byť niekým, kto žije pre to, aby naplnil Božiu vôľu, nie svoje túžby, plány, ambície… Ježiš to povedal podobne „… nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal.“ (Jn 5, 30). Takže to, o čo sa snažím a o čo „bojujem“ a zápasím, je, aby som vo svojom živote naplnil Božiu vôľu, jeho konkrétny zámer s mojím životom. O tom (nájsť a naplniť Boží zámer) je z veľkej časti aj kniha „Cesta bojovníka“, ktorú som napísal.

Aké bolo tvoje rozhodovanie pre manželstvo? Aká mala byť tvoja manželka v tvojich predstavách a aká nakoniec v skutočnosti je?

Úprimne som sa modlil, aby mi Boh ukázal svoj zámer, koho si mám vziať za manželku. A on to skutočne urobil. Jasne mi povedal: „… toto bude tvoja manželka a budete spolu slúžiť pri budovaní Božieho kráľovstva“ (šlo o vnútorný hlas, o ktorom som vedel, že nie je produktom mojej fantázie). Keď Boh niečo podobné povie, nemôžete jednoducho prísť za človekom a „vyvaliť“ na neho niečo takéto. Takže som si ju potreboval prirodzene získať, čo bol trochu boj. Aj keď nám Boh ukáže svoju vôľu, svoj zámer, jeho naplnenie nás vždy bude niečo stáť. Čo sa týka mojich predstáv, modlil som sa za dve veci: „Bože, nech ťa osobne pozná a miluje“ a „… nech sa mi páči 😉“.  A v skutočnosti je práve takáto. Pozná a miluje Boha a aj po 15 rokoch manželstva sa mi veľmi páči 😉

Akým manželom si/snažíš sa byť?

Božie slovo nás vyzýva: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu“ (Ef 5, 25). Takže sa snažím milovať svoju manželku, čo prakticky znamená žiť v nastavení, že ja sa mám obetovať za ňu (nie naopak). Znamená to hľadať na prvom mieste jej dobro.

V niekoľkých rozhovoroch ste sa už s Veronikou zdieľali o dilemách pred rodičovstvom. V čom spočívali tie tvoje vnútorné boje?

V skratke, bál som sa mať deti. Nebola to však obyčajná obava, bolo to až určité poviazanie, ktoré vyplývalo z toho, že keď sa moja mamka dozvedela, že ma čaká, jej reakcia bola obava až odmietnutie (z vážnych objektívnych a pochopiteľných dôvodov). Ja som tieto skutočnosti vôbec nepoznal do svojich 40 rokov. Ešte pred tým, ako som sa to prirodzene dozvedel, mi Boh počas jednej modlitby dal taký vnútorný obraz (ide opäť o spôsob, akým k nám Boh komunikuje), o ktorom som opäť vedel, že to nevytvorila moja fantázia. V skratke v tom obraze mi ukázal, ako nesmierne sa tešil pri mojom počatí. V momente keď mi to ukázal, som tomu nerozumel. Asi týždeň po tom, bez toho aby som ja sám po čomkoľvek pátral, som sa prirodzene dozvedel, ako to všetko bolo. A tak sa začal proces môjho uzdravenia a oslobodenia v tejto oblasti. Asi o rok a pol sme počali našu prvorodenú Ninku a úplný prielom prišiel pri pôrode, keď som ju prvýkrát uvidel.

Dnes ste rodičmi dvoch krásnych detí. Ako zmenilo vnímanie tvojej mužskej identity práve otcovstvo?

Zásadne. Ja osobne mám pocit, že kým som nemal deti, bol som len veľkým ženatým chlapcom a až deti ma urobili naozaj mužom.

Už roky chodíš slúžiť do rôznych farností, kresťanských komunít a spoločenstiev. Vnímaš hodnotový posun pri chlapcoch a mužoch za posledné roky? V čom sa generácie líšia, v čom sú podobné?

Určite nie som odborník v tejto oblasti. Moja služba spočíva hlavne v tom, že ohlásim Ježiša ukrižovaného za naše hriechy, ktorý bol vzkriesený, aby nám daroval večný život. Ľudí vediem k tomu, aby mu odovzdali život a prijali ho ako svojho Pána a Spasiteľa. Tiež ich vediem k tomu, aby vstúpili do osobnej skúsenosti so Svätým Duchom. Maja služba je evanjelizačná (taký prvý kontakt). Nie je pastoračná. A až pri pastorácii človek poznáva hlbšie, čím ľudia žijú.

Ale ak sa mám vyjadriť, tak je to asi to, že mladšie generácie sa ďaleko viac boja dlhodobých záväzkov.

Nedávno ti vyšla kniha zamyslení pre mužov. Ako tieto texty vznikali? Čo bolo tvojím hlavným cieľom (posolstvom), ktoré si chcel mužom odovzdať?

Samotná kniha nevznikla tak, že by mi jeden deň napadlo, že napíšem knihu. Už asi pred viac ako 10 rokmi mi pár ľudí hovorilo, že budem písať knihy. Ja sa ale vždy snažím čakať na jasný impulz od Boha, že mám niečo urobiť. Zhruba pred rokom ma vydavateľstvo Ver.sk oslovilo s návrhom, či by som nemal záujem napísať knihu biblických zamyslení pre mužov. To bol ten impulz. Modlil som sa za to a mal som také vnútorné vnímanie, že by to malo stáť na biblických veršoch napísaných apoštolom Pavlom. Tak som sa zameral na Pavlove listy a Skutky apoštolov kde sa nachádzajú jeho výroky. Počas toho, ako som to čítal, som pri niektorých veršoch cítil, že Boh cez nich chce hovoriť a povzbudzovať ľudí, ktorí budú knihu držať v ruke. Zároveň som mnohé tie zamyslenia doplnil svedectvami zo svojho života, aby tomu dodali aktuálnosť. Aby ľudia, ktorí ju budú čítať, vedeli, že Boh hovorí a mocne koná aj dnes a chce to robiť aj pre úplne obyčajných ľudí, ako som ja a ako sú oni.