Ohlasuje evanjelium. Ak treba, aj slovami

Priblížite našim čitateľom svoju životnú cestu od kaplána cez vstup do rehole až po biskupské žezlo?

Bolo to na prvý pohľad veľmi jednoduché. Po maturite som sa prihlásil do seminára za Banskobystrickú diecézu, z ktorej pochádzam, a v roku 1986 som bol vysvätený za kňaza. Po páde totality som poprosil otca biskupa Rudolfa Baláža o dovolenie vstúpiť do kapucínskej rehole a po rokoch pôsobenia na Slovensku som v roku 2004 odišiel na misie na Island, kde som už desiaty rok biskupom. Ale je to zároveň nádherný a dobrodružný príbeh o tom, ako nás Pán Boh vedie k veciam, o ktorých sa nám ani nesnívalo. Tu však musím doplniť ešte niečo, čo sa mi zdá veľmi dôležité. Veľmi často hovoríme o tom, že povolanie je darom. A ono ním aj naozaj je. Niekedy však zabúdame na to, že v tom čase je to len akési zrniečko, ktoré síce má v sebe všetky predpoklady na to, aby z neho vyrástol veľký strom, ale nikdy ním nebude, ak nedostane aj to prirodzene potrebné. A toho som ja sám dostal od Pána Boha neúrekom. Počínajúc fantastickými rodičmi, ktorí nehľadeli na seba a my ako deti sme vedeli, že s nami pri všetkom počítajú, že nerozmýšľajú, či ísť do kostola alebo nie, ale len o tom, či ideme na „malú“ alebo na „veľkú“ omšu, a podobne.

A potom naši dobrí kňazi. Je mi ľúto, keď počujem, ako niektorí kňazi spôsobili pohoršenie svojim veriacim. U nás to nebolo. Naši kňazi boli takí, že sme ako miništranti chceli byť ako oni. A ja aj dnes, keď niekoho učím náboženstvo alebo kážem, neraz používam príklady, ktoré som počul od nich ako malý chlapec. Z našej farnosti je dnes takmer tridsať kňazských povolaní a najmenej toľko je aj rehoľných sestričiek. Myslí si niekto, že je to náhoda?

Ako sa vám evanjelizuje v krajine, kde je tak málo slnka, tak veľa sopiek a kde žije zhruba 700 katolíkov na 700-kilometrovom pobreží, teda – vašimi slovami – čo kilometer, to katolík?

Táto veta odznela pred mnohými rokmi v jednom interview, keď som bol ešte farárom vo Farnosti sv. Torlaka v Reyðarfjörðure. Na Islande je však katolíkov oveľa viac. Oficiálna štatistika hovorí o viac ako 15 500 katolíkoch, ale neoficiálne nás môže byť vyše 50 000. A ako evanjelizujeme? Nie, nemáme žiadne vopred pripravené postupy. Samozrejme, že slúžime sväté omše podľa potreby, učíme deti náboženstvo a pochováme toho, kto si to praje. Ale okrem toho sa modlíme, aby nám Pán Boh ukázal, ako môžeme byť ešte užitočnejší, a on nám to aj ukazuje. Tu je jeden príklad. Začínali sme ako kapucínska komunita na novom mieste vo Farnosti sv. Torlaka v meste Reyðarfjörður. Raz neskoro večer sme si všimli, že blízko jednej novostavby na odľahlej ulici vidno nejakú žiaru. Oheň! A tak sme tam bežali, a boli sme jedni z prvých, ktorí zachraňovali. Ľudia na to nezabudli, pozývali nás na kávu, do školy nás zavolali na besedu, a dokonca nás aj miestna organizácia Lionsclub pozvala na svoje stretnutie, aby sa dozvedeli, kto vlastne sme. Pán Boh nám vytvoril veľa príležitostí, aby sme mohli hovoriť o svojej viere a Cirkvi s ľuďmi, ktorí o tom nič nevedeli. Keď človek niečo pripraví, môže z toho vzísť niečo dobré. Keď to pripraví Pán Boh, je to to najlepšie, čo len môže byť. A to je rozdiel!

Sám hovoríte, že v krajine, kde je prevaha imigrantov, veriacich nespája spoločný jazyk, národ, kultúra ani minulosť, ale fakt, že spoznali Boha a dostali dar viery. Navyše, štátna cirkev na Islande je protestantská a dokonca na jej čele stojí už od roku 2012 žena. Aké sú vaše vzájomné osobné a pastoračné vzťahy?

Je pravda, že my katolíci sme tak trochu „všehochuť“. Veď už len pomenovanie katolík, teda niečo ako všeobecný alebo – možno ešte lepšie – odvšadiaľ, hovorí za všetko. A čo sa týka našich evanjelikov? Tam musím povedať jednoznačne: Dobre sa znášame. Nie sme rivali, ale deti toho istého Otca. S tým, že my sme zo súrodencov tí starší, lebo protestantizmus sa na Islande uchytil až pod vplyvom dánskeho kráľa. Pani biskupku Guðrún poznám aj osobne, bol som aj na jej biskupskej vysviacke a je to veľmi milá pani, otvorená dialógu. Takisto máme veľmi dobré vzťahy aj s miestnymi pastormi na lokálnej úrovni. Aj my máme podobné akcie, ako je Týždeň modlitieb za zjednotenie kresťanov a pod. Ale na to sa až tak veľmi nespolieham. Skôr som za kávu s priateľmi z radov luteránov. Som za spoločné posedenie s moslimským imámom v bazéne – jeho žena síce nevypráža bravčové rezne, ale vie pripraviť také baranie ragú, že sa vám o ňom bude aj snívať. A odpoveďou pre mňa bolo napr. aj to, že keď ma pred dvanástimi rokmi letecky previezli s prvým infarktom do nemocnice v Reykjavíku, prvý, kto ma po našom kňazovi, ktorý ma prišiel zaopatriť, navštívil, bol susedný evanjelický pán farár Vigfús. A hneď ma aj vykarhal, že čo blbnem… 😊

Áno, aj tu písomne vyhlasujem, že neverím, že keď Pán Ježiš povedal, že sme všetci deťmi toho istého nebeského Otca a sme si navzájom bratmi, myslel tým len týždeň od 18. do 25. januára.

Nájdu sa na Islande aj nejaké pútnické miesta, lokálni svätí, existuje islandská Bohorodička?

Za svätého bol oficiálne uznaný len sv. Torlak, biskup, ktorý je zároveň naším národným patrónom. Bol to jeden z mojich predchodcov a s hanbou musím priznať, že mu nesiaham ani po päty. A jeden z jeho súčasníkov, ktorý ho aj za biskupa vysvätil – sv. Eisteinn, o ňom vydal svedectvo, že túži, aby aspoň posledný deň jeho života bol taký svätý, ako je každý deň sv. Torlaka. Bol to jednoducho borec.

Mariánske zjavenie sa oficiálne traduje na Islande len na jednom mieste – v Máriulinde. Žil totiž taký pán biskup – volal sa Guðmundur Góði –, ktorý síce bol svätého života, ale o geológii toho zjavne veľa nevedel. A keďže zo zeme tam vychádza horúca láva a šľahajú plamene, napadlo mu, že to iste bude peklo. A tak žehnal každú dieru, jaskyňu a každé žriedlo, aby sa diabol nedostal na zemský povrch. A keď požehnal aj tento spomínaný prameň, zjavila sa mu Matka Božia spoločne s Máriou Magdalénou a Máriou Kleofášovou a prisľúbili, že táto voda bude na radosť mnohým. To sa aj stalo, je zdokladované, že sa tam diali nevídané veci. Chodíme tam každoročne na diecéznu púť, ale sme si vedomí toho, že Božia Matka počuje naše prosby, aj keď sú vyslovené hoci len šeptom na tých najobyčajnejších miestach.

Preferujete nové formy evanjelizácie. Uvediete nejaké? Čo by sa podľa vás mohli naučiť slovenskí kňazi z islandskej pastorácie?

Nemám dojem, že by sme boli natoľko vynikajúci, aby sme mohli učiť niekoho iného, a už vôbec nie kňazov na Slovensku. Keďže sme poschádzaní z celého sveta, nemáme ani poňatia o nejakej spoločnej „národnej histórii“ ani „našom tradičnom katolicizme“. Samozrejme, že sme hrdí na svoju minulosť, ale nesmieme dopustiť, aby Cirkev v súčasnom svete vyzerala ako folklórna skupina. A nie, nie sme ani správcovia múzea. Preto sa snažíme mať naše kostoly otvorené pre každého, kto to potrebuje, ale robíme všetko preto, aby našu prítomnosť bolo cítiť aj za múrmi kostola. Je bežnou rutinou, že naši veriaci majú Sväté písmo a spevník v mobile a gitara alebo bubny, či džavot malých detí nás v liturgii nevyrušujú. Nie, počítače nie sú nástrojom diabla a internet alebo Facebook nám veľmi dobre slúžia na šírenie evanjelia a viery. A, samozrejme, laickí rozdávatelia svätého prijímania – akolyti – sú pre nás mimoriadnou pomocou, a dievčence vedia miništrovať rovnako dobre ako chlapci. A už vôbec si nemyslíme, že by bol terajší svet horší ako ten náš minulý, a že za komunizmu bolo lepšie.

Svet a Cirkev nie sú nepriatelia, ale puzzle, ktoré sa navzájom dopĺňa. Otvoriť okná a dvere dokorán naozaj pomôže, aby sa vyvetralo to, čo už bolo nedýchateľné, a aby sa vzduch znova osviežil. Alebo inak – je to ako s autobusom, do ktorého alebo nastúpime a ideme ním ďalej, alebo zostaneme na zastávke v zime a vetre, s malou a nie vždy reálnou nádejou, že možno pôjde nejaký ďalší spoj naším smerom. Ja viem úplne presne, čo by som si vybral.

Bojím sa, že ak chceme vidieť diabla, ako na nás číha za každým rohom a je ukrytý v každom kúsku mäsa, tak ho tam aj nájdeme, ale medzitým stratíme z očí Pána Boha. A to by teda bola strata najväčšia!

Máte nejakú radu aj pre laikov, ktorí by chceli tlmočiť vieru svojim neveriacim blízkym, ale skutky či dobrý osobný príklad im na uznanie Ježiša ako záchrancu a Spasiteľa nestačia? Evanjelizačným priestorom laikov nie je kázeň „z kancľa“, a teda tým, čo kňazi využívajú k dobru, keď zídu z formálnych miest a priblížia sa bežným ľuďom, oni prirodzene disponujú, a predsa im sekulárny svet akosi málo verí. Ako im predať Krista dôveryhodnejšie?

Buďte ku všetkým dobrí, koľko len vládzete. Dobrota má vo svete ešte vždy veľký kredit. Na slová určite dôjde, aj keď možno neskôr. Asi tak, ako to vraj mal kedysi povedať sv. František svojim bratom: „Ohlasujte evanjelium, a ak treba, tak aj slovami.“ Pozrite, po Novom roku posviacame príbytky našim veriacim podobne, ako je to aj u nás na Slovensku. A je samozrejmé, že ľudia sa s tým pochválili napríklad aj v robote. A tak sa nám stalo, že nás na novoročnú koledu pozvali aj tí, ktorí do kostola nechodia, dokonca aj ľudia iných náboženských vierovyznaní. Takto som bol posvätiť napríklad aj dom luteránskemu pánovi farárovi a svojej moslimskej kamarátke z Bosny.

Tu je tá druhá rada: Hovorte o svojej viere a svojom kostole, a kázni, ktorá vás nadchla, aspoň tak často ako o politike a futbale. A nezľaknite sa ani vlastných hriechov. Ani tie vás nesmú umlčať.

Ste zástancom moderných technológií, nemáte problém s mobilnými aplikáciami v kostoloch či modlitbe breviára z tabletu. Ako by mohli pomôcť v odovzdávaní Krista dnešnému svetu trebárs printové médiá, ako je to naše?

Určite by ste mali mať vynikajúci internetový marketing. Tlačená forma má veľmi malú šancu na úspech. Vykopávky zaujímajú archeológov, ale dobrý a nápaditý článok na internete si pozrie rád aj piatak na základnej škole.

Problémom nie sú mobily. Problémom je pani katechétka, ktorá je síce pobožná, ale čo sa týka vyučovania, tak chudera nemá ani šajnu o tom, čo je to pedagogika a ako zaujať deti. Ale keby deti zahrnula dobrotou ako Němcovej babička, deti by ju milovali.

Mali sme napríklad situáciu, že naši birmovanci nechceli čítať Sväté písmo. Bibliu si často zabudli doma a bolo po hodine. Ale keď som im nakázal, aby si Písmo stiahli do mobilu ako aplikáciu, problém sa stratil. A nielenže sa v ňom vedia orientovať, ale aj ho čítajú a na rozdiel od tých, čo ich kritizujú, vedia, kde sa dá nájsť vo Svätom písme úryvok o tom, ako Pán Boh píska včelám a muchám alebo ako oholí britvou hlavu a vlásky nôh, ba aj bradu odstráni. (Aby ste sa netrápili, milí čitatelia, tak vám prezradím, že to všetko nájdete v Knihe proroka Izaiáša, v siedmej hlave, v osemnástom verši a v tých nasledujúcich. 😊)

Každoročne pozývate kňazov na misiu na Island. Aké podmienky musí uchádzač spĺňať?

To pozvanie je určené skôr maturantom. Od nich sa čaká nielen intelektuálna schopnosť zvládnuť vysokoškolské štúdiá, ale aj schopnosť empatie, ochota prispôsobiť sa novým podmienkam a pokora prijať a rešpektovať tých druhých, aj keby sa oni sami nechceli hneď zmeniť podľa našich predstáv. Ale samozrejme, pre každého záujemcu sa nájde nejaké miesto na jeho ochotu a realizáciu jeho povolania. Aj teraz môžete vidieť na našej stránke www.catholica.is najnovšie video v štyroch jazykoch (medzi iným aj po slovensky) s pozvaním pre tých, ktorí by sa chceli zasvätiť Pánu Bohu ako kňazi či rehoľníci a rehoľnice pre našu diecézu. Odpovedať treba do Veľkej noci. A o tom, že to nie je zbytočné úsilie, svedčí aj to, že vlani sme mali po mnohých rokoch vysviacku nášho novokňaza, v seminári máme dvoch bohoslovcov a miništrantov je neúrekom. A čo dodať na koniec? Nič extra, hádam len to, že vám ďakujem za to, že ste ma oslovili a že som sa s vami mohol podeliť. Chcem zároveň využiť túto príležitosť a ponúknuť každému, kto to číta, aby – ak sa niekedy vyberie na Island – zašiel aspoň na kávu. Tú varím dobrú, priam vynikajúcu – kapucínsku… 😊

ThLic. Dávid Bartimej Tencer OFM Cap. (61), rodák z Novej Bane, pôsobil ako ceremoniár biskupského úradu, neskôr v Hriňovej a Zvolene, po vstupe do rehole študoval v Ríme františkánsku spiritualitu. Koncom roka 2004 odišiel na Island, kde založil kapucínsku misiu. V roku 2015 prijal v Katedrále Krista Kráľa v Reykjavíku biskupskú vysviacku.