Kaplán s modrou knižkou

Ako sa zrodila túžba po službe v armáde?

Vojenská služba mi nikdy nebola blízka. Bol som punker, pacifista s modrou knižkou. Božie cesty sú však nevyspytateľné. Je nádherné, ako Boh posväcuje kríž. Aj tie najťažšie momenty – a možno práve tie – vie využiť vo svoj prospech. Bol to škaredý anonymný list, ktorý ma priviedol k prehodnoteniu svojho povolania. Musel som si priznať, že osobný vzťah s Bohom mnohokrát nahradila povinnosť a služba. Biblicky povedané: z márnotratného syna sa stal starší brat. Pochopil som svätých kajúcnikov, ktorí opustili svet. Zatúžil som ich nasledovať. Ja im však nesiaham ani po päty a som navyše ženatý! Ideál je pre mňa stratený.

Čo je však nemožné ľuďom, je možné Bohu. Navštívil ma otec Gabriel Dzvoňár z ordinariátu. Vysmiaty, s pokojom hipisáka mi daroval knihu od otca biskupa Rábeka. Vtedy mi začalo v duši svitať. Armáda je tá púšť, kam môžem utiecť. Tam si mnohokrát bezmocný a ostáva ti len modlitba. A predsa tú ja potrebujem! Moja mužnosť bola zakrpatená a ja sa môžem stať chlapom! Rodinu som odsúval kvôli svojej službe. Teraz môžem manželke i deťom čiastočne darovať jej rodný kraj – Oravu.

Nastalo obdobie rozlišovania. Vedel som, že diabol je majster lži a že mnohých privádza k plneniu svojej vlastnej vôle. Otec Metod Bilančík bol prostriedkom, cez ktorý mi Boh dal svetlo. Mojím svetlom boli jeho jednoduché slová: ,Nešpekuľuj. Pustyt ťa biskup – je Boža voľa, nepustyt ťa biskup, neje Boža voľa.‘ Aký je len Boh krásny vo svojej jednoduchosti!

A čo urobil otec biskup?

Nepustil ma. Úplne zmierený som pokračoval v práci. Po roku, v deň posvätenia nového chrámu v Žehni-Dúbrave, ma však otec arcibiskup Ján Babjak oslovil, či mám stále záujem, a následne ma uvoľnil. Ukončila sa jedna a začala iná kapitola môjho života.

Prvé kroky viedli na základný vojenský výcvik?

Áno. Štyridsaťtriročný, s nadváhou a modrou knižkou som musel držať krok s mládežou o generáciu mladšou. A vtom začal pôsobiť Boh, ktorý dáva silu slabým…

Pre mnohých je už povinná vojenská služba minulosťou. Ako vyzerá taká základná vojenská príprava?

Skúste a uvidíte! Najdôležitejšie je držať h… a krok. 😊 A potom to už ide.

Čo bolo najväčším prekvapením v armáde?

Pripravoval som sa na tvrdé prostredie, na púšť, kde budem odumierať. Našiel som tu však obyčajných ľudí. Hľadajúcich, zablúdených i tých, ktorí milujú Boha. Zapojil som sa do už rozbehnutej práce vojenských kaplánov, ktorá prináša svoje ovocie. Rešpekt si vojenskí kapláni budujú svojím postojom. Sme vnímaní ako pozitívny prvok. Nielen ako vysluhovatelia sviatostí pre katolíkov. Prichádzame k rodine, ktorú treba upovedomiť o tragickej skutočnosti. Oslovujú nás velitelia v prípadoch problémových vojakov. Sme všetkým pre všetkých. Sme kolegovia, dobrí kamaráti, bútľavé vŕby, psychológovia, bratia vo viere i duchovní otcovia. Nikoho nevylučujeme, nikoho nesúdime.

Aká veľká je vaša farnosť?

Moja personálna farnosť zahŕňa vojakov i zamestnancov ružomberského práporu, výsluhových vojakov, ako aj personál a pacientov Ústrednej vojenskej nemocnice a ich rodinných príslušníkov, ktorí s nimi bývajú v spoločnej domácnosti. A tu sme už pri niekoľkých tisícoch duší. Samozrejme si každý odhryzne kus, ktorý dokáže zjesť. Ja pracujem toľko, koľko dokážem s láskou. Chránim si čas na rodinu i na seba. V práci niekedy behám, aby som všetko stihol, no po pracovnom čase odchádzam domov, kde načerpávam silu.

Aká je bežná pracovná náplň vojenského kaplána?

V rôznej kombinácii konáme tri druhy činností: vojenská rutina, klasická pastoračná služba a vlastná iniciatíva. Je sympatické, že moje pôsobenie sa začína prevažne v ľudskej rovine. Málo je tých, ktorí kňaza nekriticky a bez podmienok prijímajú. Mnoho ľudí chce vidieť svetlo z neba. „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ Vojaci chcú vidieť, že pri námahe kňaz nenadáva, nehľadá peňažné výhody a „neulieva sa“. Až potom ho prijmú. Bohu vďaka sme už poväčšine vnímaní ako pozitívny prvok v armáde. Vyhľadávajú nás nielen katolíci, no prídu sa pomodliť a povzbudiť vo viere aj protestanti. Prichádzajú ľudia dobrej vôle ukázať fotky detí, pochváliť sa novým domom… Kolegovia s bolesťou prichádzajú vyplakať sa či vykričať svoju bolesť. Istý vojak mi povedal: „Mojou liturgiou je to, že sa s tebou pri rannom behu porozprávam.“

A čo medzinárodné cvičenia – zúčastňujú sa na nich aj duchovní?

Samozrejme.

Ako spozná bežný človek kňaza v uniforme?

Potrebuje dar rozlišovania. Ha-ha-ha. Ale vážne: vojaci nás poznajú podľa osobitého kríža na hodnosti. A ostatní? Kiežby nás spoznali podľa pokoja v duši a láskavosti v správaní.

Súčasťou vašej farnosti je aj vojenská nemocnica. Ako vnímate túto službu?

Ako dar z neba. Ako prvé ma potešila istota, že plním Božiu vôľu, veď: „Bol som chorý a navštívili ste ma (v mojich bratoch).“ A potom život, ktorý tam dostávam! Tam, kde je prítomný Boh, tam to žije, tam to dáva zmysel. Tam aj ja unikám pred prázdnotou sveta. Nádherné je spolupracovať s Prozreteľnosťou a žasnúť ako si dokáže použiť i moju bezvýznamnosť. Pri svojej práci v nemocnici mám jedinú metódu: Augustínovo: „Miluj a rob, čo chceš.“ Vstupujem v maskáčoch so znakom kňazstva na pleciach s dobromyseľným postojom pomoci v srdci. A potom? Akoby samovoľne robím, čo vnímam ako správne. Porozprávam sa, poviem vtip, pomodlím sa, zaspievam a vyslúžim sviatosť. Veľmi vhodne musím „naordinovať“ a aplikovať duchovný liek. Potešilo ma uznanie jedného pána ležiaceho na onkológii: „Pán farár, ja nie som veriaci, ale ďakujem vám za to, čo robíte.“ To, čo som prinášal, nepoznal, ale zistil, že je to niečo pozitívne.

Existuje v tejto farnosti aj niečo také ako vianočné spovedanie? Alebo je to skôr o individuálnom sprevádzaní?

Aj jedno, aj druhé. Treba byť vnímavý na potreby okolia. Nie ja som ten, kto tvorí program môjho života.

Vojenskí kňazi majú často možnosť sláviť svätú liturgiu na netradičných miestach – spomínate si na nejaké výnimočné?

Áno. Svätú liturgiu som prežíval ako obetu v lese, na provizórnom stolčeku, počas výcviku na rozvodni elektriny, v barakoch vojakov, na chodbe i v jedálni, v stane pre ukrajinských utečencov… Nebom na zemi bolo sláviť liturgiu v rímskych bazilikách i v nádherných gréckych kaplnkách v opustenej buffer zóne na Cypre.

Zažili ste aj vojenské Vianoce na Cypre?

Na Cypre som prežil Veľkú noc 2019. Nezabudnuteľné putovania bicyklom k pozícii vojakov v teplotách okolo 40 °C, modlitby v nádherných gréckych kaplnkách, liturgie s nigérijskými vysokoškolákmi, spoločné stretnutia s vojakmi v provizórnych barakoch a mnoho iného zanechalo na mojom kňazstve nezmazateľnú stopu.

K vojakom neodmysliteľne patria zbrane. Nosia ich aj kňazi?

Nie. Naše zbrane sú duchovné.

Uprostred minulého mesiaca došlo k výmene na poste ordinára. Akú spomienku si odnášate na jednu dekádu spolupráce s otcom biskupom Rábekom?

Najkrajší moment bol vtedy, keď som napísal nesprávnu žiadosť na ordinariát. Odpísali mi z úradu, že to treba opraviť. Ja som hneď zavolal otcovi biskupovi a ospravedlnil sa. A čo mi odpovedal? „Otec Ľuboš, netráp sa, chybu urobí každý a my to v úrade radi opravíme. Tebe však ďakujem za to, že si medzi ľuďmi a venuješ sa im.“ Takmer som sa rozplakal od dojatia. To je ozajstný biskup, ozajstný otec!

Ak by ste mali niečo odkázať svojmu minulému ja pred vstupom do tejto špeciálnej pastorácie, čo by to bolo?

Nikoho nesúď a nasleduj Boha. (Jn 21, 22)

(foto: archív Ľ. Kohúta)