Nikto mi nezoberie presvedčenie, že sa Kristus narodí

Daniel Hevier (1955) komplexná umelecká osobnosť, bývalý šéfredaktor vydavateľstva Mladé letá, od roku 1991 vedie vlastné vydavateľstvo HEVI. Píše texty piesní, libretá muzikálov, rozhlasové hry, filmové a televízne scenáre, prekladá, venuje sa detskej literatúre, výtvarnému umeniu, vedie početné workshopy tvorivého písania a vnútornej kreativity. S manželkou Maruškou má tri deti a spolu so psom Konorom žijú v Petržalke.

Zdá sa, že s takouto istotou sa ľahko kráča životom. Mnoho rodičov sa dnes obáva, že keď ich ratolesti vyrastú z detského čara Vianoc, vyrastú aj z viery. Ako to bolo u vás? Ako sa vaša detská viera v „Ježiška, ktorý nosí darčeky“, premenila na zrelý postoj ku kresťanskému vnímaniu Vianoc?

Ako som vydal vo svedectve, vieru som dostal ako nezaslúžený dar. Ako to býva, dary často pokladáme za niečo samozrejmé, a tak som aj ja s darom viery celé roky narábal ľahkomyseľne. Čo sa týka Vianoc, ani neviem, kedy som zistil, že dary dávajú pod stromček rodičia. Asi vtedy, keď som so sestrou vyňúral, že balíčky sú poschovávané v skriniach za maminými perinami. Pre mňa to však nebol nijaký otras, ako o tom hovoria iní. Pretože Vianoce, to neboli iba darčeky, to bola aj prechádzka zimným mestom, pečenie oblátok a trubičiek od našej susedky, spievanie kolied po celom činžiaku, čítanie kníh, návštevy rodiny, aby sme sa pochválili darovanými svetrami či topánkami… Zaujímavé, že k tomu nikdy nepatrila polnočná, asi preto, lebo kostol bol predsa len trochu vzdialený a my sme nemali auto.

Vyrástli ste v Prievidzi. Ako vyzerali Vianoce mestského dieťaťa na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 20. storočia?

Vynárajú sa mi mnohé spomienky. Nepamätám sa na Vianoce bez snehu a ľadu, to by bola anomália. Každý činžiak na baníckom sídlisku mal v zime svoje klzisko, ktoré otcovia a mladí muži polievali. Na noc ho poliali a ráno sme chodili skúšať, či už zamrzlo na ľad. No a potom sme sa vyrútili na tú plochu. Raz som dostal pod stromček hokejovú prilbu, inokedy brankársku hokejku, takže som bol hviezda dvora.

Rozprávkarom a básnikom ste tuším od narodenia. Boli ste odmala to vnímavé, jemné dieťa, ktoré v každom kameni na ceste vidí neskutočný svet možností, alebo skôr šarvanec s hlavou plnou vylomenín?

Aj, aj – ajajaj! Myslím si, že tieto dve charakteristiky sa u mňa nevylučovali, ale symbioticky dopĺňali. Bol som asi extrointrovert. Vedel som si aj poplakať nad sentimentálnou rozprávkou, dokonca som sa rozplakal pri Čajkovského klavírnej skladbičke Pohreb bábiky. Ale bol som aj notorický vyrušovák. Mojou špecializáciou ešte v takej tretej – štvrtej triede bolo vydávanie zvieracích zvukov. Kamarátov som raz nahovoril, aby sme na asfaltovom ihrisku krúžili na bicykloch našich otcov poslepiačky, čo sa skončilo hromadnou zrážkou. Inokedy sme si so spolužiakom Vilom pri fajčiarskych začiatkoch založili v našej pivnici ohníček, čo sa takmer skončilo požiarom.

Detstvo dnešných detí je diametrálne odlišné od toho vášho. Čo by ste tým dnešným malým dopriali zo svojho detstva najväčšmi?

Môžeme vzdychať a achkať, ale myslím si, že aj budúci dospeláci budú na svoje detstvo spomínať s nostalgiou. Možno si budú hovoriť, aké to boli úžasné časy, keď ešte obloha nebola zaharaburdená dopravnými dronmi alebo keď sa ešte telefonovalo staromódnymi mobilmi, a nie implantovanými telekomunikátormi. Detstvo je vždy magický čas a priestor, hoci rekvizity sa menia.
Máte za sebou stovky vydaných kníh, tisíce textov, úspešné vydavateľstvo, zapájate sa do rôznych projektov, iniciujete vlastné, ste aktívny na sociálnych sieťach… Dieťa vo vás ešte očividne žije a život mu stále chutí. 😊

Kníh a textov piesní som už napísal stovky, ale môj zoznam restov sa stále rozrastá. Jednej „položky“ sa zbavím, ďalšie pribudnú. Ja som vždy súčasne tvoril niekoľko vecí, možno až desiatky. A tak teraz dávam do tlače hevierovskú gramatiku Tajomstvo slov, dokončujem svoje Predpamäti, začínam kresliť komiks o Mariánovi Vargovi, rozmýšľam o novom muzikáli pre Divadlo Andreja Bagara, už niekoľko rokov nosím v hlave rozsiahly román Narkolepsia, do toho niekoľko piesní s Paľom Haberom, ďalšie obrazy, vystúpenia – a najmä moja pedagogická misia pre žiakov, študentov, vysokoškolákov, ako aj samotných pedagógov.

Rozoberať náboženské či hodnotové postoje, alebo vzťah k Cirkvi je dnes v slovenskom kultúrnom prostredí módne. Úprimne veriacich však v ňom asi nie je veľa. Nedostávate sa občas do takýchto konfrontácií? Ako v nich obstáť, aby si človek obhájil svoje a zároveň nepôsobil spiatočnícky či moralizátorsky?

Neobhajujem svoje, pretože to nie je moje. Som laický dominikán – my sme rehoľa kazateľov, ale nie som táborový kazateľ. Skôr sa spolieham na to, že moja viera akýmsi spôsobom zo mňa vyžaruje. Vydávam svedectvo svojím životom. My, umelci, spisovatelia, máme jednu výhodu alebo aj hendikep – všetko, čo som napísal, vyslovil, vyjadril, je zaznamenané. Môj archív života je uložený v mojich dielach a je každému k dispozícii.

Vaša báseň Vianočná pošta sa končí krásnymi slovami: „… Teraz som bol ja dojatý. Prišlo mi ľúto seba. Chlapček ma schoval v objatí, aby som sa viac nebál. Veď preto chodia Vianoce. U dobrých zvonia, u zlých, to, čo sa občas zamoce, nech sa viac nezauzlí. Vyzvedám jeho priezvisko. Pýtam sa: Chlapče, kto si? A on mi na to: Ježiško. A zmizol v hĺbke noci. Z pohľadnicových ježiškov je iba jeden pravý. Ten chlapček, ktorý chodí tmou … Možno sa u vás staví.“ Stavil sa?

Viete, nikto mi nezoberie presvedčenie, že Kristus sa aj tohto roka narodí na okraji Petržalky, ako som napísal v texte Koleda z periférie. A bude to aj v Jarovniciach a iných rómskych osadách. A bude to aj medzi bezdomovcami, ktorí sa budú zohrievať fľaštičkou alkoholu. A bude to aj pri sestričke na nočnej, ktorá bude držať za ruku umierajúceho. A narodí sa aj v zákopoch Ukrajiny a v Gaze. A bude prichádzať na svet aj s dieťatkom, ktoré si nakoniec predsa len nedala mamička vziať, aj keď je jej položenie ťaživé. Vianoce ostávajú tvrdošijne stále Božím narodením, aj keď sa vianočný priemysel a masová zábava usilujú, aby tento pravý význam Vianoc vygumovali a zašušťali reklamným tovarom.

Namiesto viete, že…
Keď sa však naňho pozreli,
z tvárí im zmizli vrásky
a zbadali tí dospelí,
je to kráľ. No Kráľ lásky.

Taký kráľ nemá armády,
žoldnierov ani stráže,
nenávisť láskou nahradí,
všetkých mať rád nám káže.
Dospelým to však dôjde až
neskoršie ako deťom.
To pre vás prišiel tento čas,
radosť, čo vládne svetom.

Uprostred všetkých darčekov,
ktorými izba praská,
Boh podelil sa s človekom
o darček menom Láska. (Vianočná pošta)