„Len“ náboženstvo

Tu v Kanade sa na štátnych školách náboženstvo nevyučuje. Kanada je zmesou rôznych kultúr a v jednej triede sa stretnú deti rôznych náboženských dominancií. Keďže medzi náboženstvami je rovnoprávnosť, nemožno žiadne uprednostniť. Katolícke náboženstvo sa vyučuje len na katolíckych školách alebo v rámci farnosti. Tam ho vyučujú dobrovoľníci, ktorí nemusia mať teologické vzdelanie. V katolíckych školách v našej provincii Britská Kolumbia sa náboženstvo vyučuje trikrát týždenne po tridsaťpäť minút. Ale nevyučujú ho katechéti tak ako na Slovensku. Tam, kde sa to podarí, sa vyučovaniu náboženstva venujú rehoľné sestry. Inde bežní triedni učitelia. Až po siedmy ročník totiž učí jeden učiteľ všetky predmety s výnimkou telesnej a hudobnej výchovy. Ja pôsobím na katolíckej škole šiesty rok, a systém na Slovensku sa mi zdal lepší. Tu v Kanade síce sú učebné osnovy, ale sú len ako rámec a je na učiteľovi, čomu sa bude venovať. Z tohto pohľadu mi chýba kontinuita a systematickosť. Na Slovensku mal žiak v rámci náboženstva možnosť nazrieť do rôznych častí teológie (Písmo, dejiny, morálka…). Slovenskí katechéti majú kvalitné vzdelanie, z ktorého môžu čerpať. V Kanade si učitelia robia teologické kurzy, ale tie sa s univerzitným vzdelaním nedajú porovnať. Učitelia však majú neuveriteľné množstvo metodických materiálov a kreatívnych zdrojov, s akými som sa na Slovensku nikdy nestretla.

Kedysi bol kantor učiteľ považovaný za veľmi váženého človeka. Aké je podľa teba postavenie katechétu v Cirkvi a v spoločnosti dnes?

Postavenie všetkých učiteľov sa zmenilo. Zdá sa mi však, že tu v Kanade majú učitelia katolíckych škôl väčší rešpekt. Keď som prišla na Školu sv. Patrika, kde som dodnes, veľmi ma prekvapilo, aká je tu disciplína. Žiaci sú z rôznych rodín a ani tu neplatí, že sú všetci praktizujúci. Prevažná časť našich detí ani pravidelne nenavštevuje obrady. Deti si však sú vedomé, že katolícka škola je výberová a sú vedené k tomu, aby boli na to hrdé. Akademicky sú katolícke školy dlhodobo na vyššej úrovni ako štátne. Náboženstvo je predmet ako každý iný, nie je to „len náboženstvo“. Na Slovensku som občas mala pocit, že katechéti boli rešpektovaní menej ako ostatní učitelia, najmä na štátnych školách bolo náboženstvo vždy akoby na chvoste. Tu máme napríklad matematiku až popoludní, ale náboženstvo už ráno.

V službe katechétky si pôsobila dlhé roky. Môžeš nám priblížiť cestu, ako si sa k nej dostala?

Absolvovala som strednú zdravotnícku školu a po maturite som dostala miesto v prešovskej nemocnici. Zároveň som začala diaľkovo študovať na teologickej fakulte v Spišskom Podhradí. V tom čase mi Boh poslal do cesty môjho priateľa Petra a zdalo sa, že ma pripravuje na cestu manželky gréckokatolíckeho kňaza. Môj priateľ však ochorel na rakovinu a v priebehu dvoch mesiacov zomrel. Ťažko bolo vtedy vidieť svetlo na konci tunela. V tom istom roku som dostala prácu katechétky na terajšej Katolíckej škole sv. Mikuláša v Prešove. Pôsobila som tam desať rokov a boli to zlaté roky. Našla som tam veľa nádherných ľudí, ktorí ma formovali a s ktorými si rozumiem dodnes.

Pred takmer šestnástimi rokmi si sa presťahovala do kanadského Vancouveru. Bolo pre teba ťažké presadiť sa ako katechétka v novom prostredí?

Mám rada istoty a vycestovať do cudzej krajiny s minimálnymi znalosťami jazyka bolo dobrodružstvo. Všetci začínate v tejto krajine od nuly. A ak neviete jazyk, ste ešte menej. Bolo veľmi frustrujúce vidieť, že človek, ktorý už má nejaké vzdelanie za sebou, neznamená nič. S uznaním vzdelania z Európy je to dnes už jednoduchšie, ale v čase, keď som sem prišla ja, mi zdravotnícku školu uznali len na úrovni ošetrovateľky, a ani tú som nemohla robiť. Kanaďania si strážia pracovné pozície pre tých, ktorí absolvovali kanadské štúdiá. Čo sa týka náboženstva, je takmer nemožné stať sa špecialistom v takej forme ako na Slovensku. Školy patria pod farnosť a kňazi si strážia, kto na škole pôsobí. Naša farnosť je veľmi malá a nemáme katolícku školu. A tak som mala dve možnosti – buď sa vzdať členstva v slovenskej farnosti a prihlásiť sa do anglickej, čo by mi otvorilo dvere aj do katolíckej školy, alebo ostať v slovenskej farnosti aj za cenu, že sa do katolíckej školy nedostanem. Nevedela som si však predstaviť svoj život v Kanade bez slovenskej farnosti. Náš kňaz otec Juraj Kopanický ma oslovil, či by som mu nepomohla s prípravou na prvé sväté prijímanie. Tak som to skúsila a v priebehu rokov som takto pripravila asi šesť skupín detí vrátane tých svojich. Navštevovať slovenský kostol nie je pre Vancouverčanov jednoduché. Cesta do kostola trvá asi štyridsať minút autom. Ale stojí to za to.

Na Slovensku si učila náboženstvo v škole, teda v oficiálnej inštitúcii, ktorá sa riadila vzdelávacím programom a kurikulom náboženskej výchovy, pripravovala si študentov na maturitu, v Kanade to pravdepodobne prebiehalo na menej oficiálnej úrovni. Kde si čerpala inšpiráciu? Sústredila si sa na vedomosti alebo išlo skôr o zážitkovú formu učenia?

Na Slovensku sa úroveň vyučovania nedá porovnať s tým, čo vidím tu. Je na dobrej úrovni, aspoň tak som to vnímala ja, keďže sme mali náboženstvo aj ako maturitný predmet. Keď som prišla sem, musela som poriadne zľaviť. Tu sa nevyžaduje toľko teoretických vedomostí ako na Slovensku. Deti idú na prvé sväté prijímanie už v druhom ročníku. V poslednom čase sa rysuje program zážitkového vyučovania náboženstva, ktoré dovoľuje deťom zažiť náboženstvo dotykovou formou. A tak majú možnosť vidieť napríklad liturgické predmety v miniatúrnych formách, špeciálne vyrobené práve na zážitkovú formu učenia. Aj tu počet katolíkov z roka na rok klesá. Možno aj tým docielime, že deti sa budú cítiť viac zahrnuté v liturgických prejavoch a to im umožní byť neskôr aktívnymi kresťanmi.

Môžeš priblížiť prístup cirkevného spoločenstva k deťom a mladým ľuďom na Slovensku a v Kanade?

Cirkevné spoločenstvo nebude rásť, ak v ňom nebudú deti. To vidím aj v našej farnosti vo Vancouveri. Pred pár rokmi sa zdalo, že zanikneme, dokonca sme ani nemali slovenského kňaza, ale sme naspäť a fungujeme. No ak nebude stály príliv detí, budeme vymierať a farnosť zanikne. Ten istý trend, myslím, badať aj na Slovensku. Pri poslednej návšteve doma som vnímala, že veková hranica na liturgii sa výrazne zvýšila. Keď deti odrastú, prestanú chodiť do chrámu. Spoločenstvo je cesta, ktorá ich udrží v Cirkvi. A keďže aj moje deti sú v tínedžerskom veku, som nesmierne rada, že takéto spoločenstvo sa tu začalo budovať. Mladí majú spoločné aktivity, idú do prírody, nacvičujú jasličkovú pobožnosť, mávame bábkové divadlá, plesy… Mladí sa tešia, že sa stretnú.

Je rozdiel v pohľade na morálno-etické otázky a v tom, ako sa podávajú mladým ľuďom v slovenskej a kanadskej spoločnosti?

Mladý človek to má dnes ťažké. Na každom kroku číha nebezpečenstvo v podobe slobody bez hraníc. Kým v našich časoch bol najväčší prúser cigareta či alkohol na lyžiarskom, dnes sa mládež vyrovnáva s oveľa ťažšími vecami. Silný tlak sexuálnej výchovy už od materskej školy prináša v praxi to, že od strednej školy sú voľne dostupné kondómy na toaletách a už v štrnástich rokoch si dieťa môže bez súhlasu rodiča dať predpísať antikoncepciu zdarma. Len malý príklad z praxe: môj štrnásťročný syn ma poprosil, aby som mu išla vybrať knihy z knižnice. Zobrala som knihy a šla som za knihovníčkou, aby ich zaevidovala. Tá sa ma však spýtala, či mám od syna písomné oprávnenie. Ostala som v nemom úžase, keď pokračovala, že keďže dovŕšil štrnásť rokov, potrebujem od neho povolenie na výber jeho kníh. Vlastná mama si má pýtať povolenie od syna? Bola som úplne rozhorčená, a potom ma kolegyne informovali, že áno, toto sú práva detí. Kam sme dospeli, že dieťa, ktoré sa o seba nevie materiálne postarať, má práva, ktoré rodičom zväzujú ruky?

Je v Kanade v otázke morálky považované za normálne alebo prípustné niečo, čo máš ako Slovenka a veriaci človek problém akceptovať?

Ďakujem za túto otázku. Neviete si ani predstaviť, čomu tu Cirkev musí čeliť. Aby som bola konkrétna. Keďže na základe kanadského zákona o ľudských právach je zakázaná akákoľvek diskriminácia rodovej identity, stáva sa aj to, že máte v kostole pred sebou manželský pár homosexuálov s dvoma adoptovanými bábätkami. To som zažila v jednej anglickej katolíckej farnosti tu vo Vancouveri. Mala som možnosť rozprávať sa s kňazom danej farnosti a ten mi povedal, že nemá nijakú moc sa k tomu vyjadriť, lebo v Kanade má na to každý právo.

Aké výzvy do budúcnosti vidíš vo výučbe náboženstva v školách a farských spoločenstvách?
Osobne si myslím, že potrebujeme zatiahnuť na hlbinu. Veľa vecí nás rozdelilo. Neostáva iné, ako sa vrátiť a žiť ako prvotná Cirkev. Katechéti majú nezastupiteľné miesto v odovzdávaní viery. Ale bez osobného príkladu to nepôjde. Doprajte si čas na seba a Boha. A začnite odznova, úprimne a jednoducho. To, čo robíte, má cenu večnej spásy, a preto to úsilie stojí zato.

Mária Eskut, rod. Jurčenková (49)

Absolvovala strednú zdravotnícku školu a po maturite pracovala štyri roky vo FNsP J. A. Reimana v Prešove. Zároveň diaľkovo študovala na teologickej fakulte v Spišskom Podhradí a bola jednou z jej prvých absolventov. V roku 1995 dostala prácu katechétky na terajšej Katolíckej škole sv. Mikuláša v Prešove. Od r. 2005 žije v kanadskom Vancouveri, kde aktuálne pôsobí ako asistentka na katolíckej St. Patrick School. Od r. 2007 prispieva do náboženského časopisu Slovo z Britskej Kolumbie.

Viete, že…

• Rodičia, ktorí prihlásia deti na katolícku školu, musia odpracovať ako dobrovoľníci 50 hodín za jeden školský rok, čo je spolu počas MŠ a ZŠ 400 hodín pre školu v rôznych činnostiach (webová stránka, teplé obedy pre deti, dozor počas prestávok atď.).
• Štát hradí iba 50 % nákladov na jeden školský rok pre neštátne školy, a tak rodičia doplácajú zvyšných 50 % z vlastného vrecka.
• V kanadskom systéme sa nedá prepadnúť, dieťa sa automaticky posúva z ročníka do ročníka bez ohľadu na výsledky.
• Ústne odpovede v Kanade neexistujú. Žiak ústne prezentuje len projekt, na ktorom pracoval, ale nikdy nie je skúšaný z memorovania vedomostí. Žiaci sa neučia naspamäť ani básničky.