Ako usporiadať jubilejnú slávnosť

V sobotu 5. septembra 2026 sme boli v Bárke v Juskovej Voli, ktorá si pripomínala 20. výročie vzniku. Osobne si však pamätám, že som do týchto priestorov vstúpila oveľa skôr. Ešte ako tínedžerka. V našej Cirkvi sa práve začínalo s organizovaním letných stretnutí mládeže a po prvom ročníku na Ružíne sa druhý ročník presunul do Juskovej. Ubytovali nás v obrovskom stane na lúke, ale búrka a záplavy už počas prvej noci spôsobili, že sme sa zvyšok stretnutia všetci tlačili v chatkách a ticho závideli animátorom, ktorí mali k dispozícii hlavnú budovu. Keď si dnes predstavím, že zodpovednými kňazmi boli vtedy napríklad otcovia Mojžišovci či otec Ľubo Petrík a vedúcim mojej skupinky otec Róbert Jáger, uvedomím si rýchle plynutie času. Potom sa letné stretnutia posunuli ďalej a celé roky „sa chodilo na Bystrú“.

Hľadanie, nájdenie a budovanie

Na to, ako sa nakoniec z Juskovej Vole stalo centrum života mládeže našej Prešovskej eparchie, spomínal počas programu vladyka Ján Babjak. Za jeho typickým humorom všetci tušíme, že získať toto centrum pre Cirkev, opraviť ho a vybudovať do dnešnej podoby nebolo vôbec ľahké. Ľudsky, manažérsky, finančne. Ako tak sedím na drevených lavičkách a sledujem program, ktorý nasledoval po archijerejskej svätej liturgii, zo spomienok sa ako deti v škole hlásia mnohé minulé rozhovory s otcami, ktorí v Juskovej pôsobili. Či už to bol otec Rastislav Višňovský, alebo neskôr tandem Slavomír Zahorjan a Erich Eštvan, alebo súčasný riaditeľ otec Michal Jančišin, či ostatní duchovní otcovia. Spomienky na zháňanie dreva a budovanie hangáru, spomienky na dieťa, ktoré sa ocitlo na turnuse bez nahlásenia a pre ktoré chýbala posteľ či celý autobus účastníkov školy v prírode, ktorý nikto nečakal, striedajú spomienky na hasenie nepredvídaných situácií, ale hlavne spomienky na ľudí, ktorí pomohli, darovali, povedali dobré slovo či našli šikovné riešenie.

Všetci oceňujú vzťahy

Bez humoru by to v takejto službe nešlo. A tým sú pretkané aj príhovory a spomienky jubilejného stretnutia. Z mnohých bývalých animátorov a účastníkov pobytových stretnutí v Juskovej sú dnes kňazi, laickí služobníci priamo v Cirkvi alebo našli uplatnenie v slovenských kultúrnych či sociálnych inštitúciách. Juskova bola pre mnohých tým bodom „nula“, z ktorého sa odvíjala ich budúcnosť. Kde mladí mohli zdieľať svoje životné cesty medzi sebou navzájom i s kňazmi, ktorí im pomáhali nestratiť sa vo veľkom svete.

A prameň tečie ďalej

Napriek tomu, že do Juskovej celé roky viedli moje kroky veľmi často, mnohé informácie sú novinkou aj pre mňa. Kto vymyslel názov Bárka? Dominika Komišáková spomína na spontánny čas s inými animátormi, keď tvorili nielen názov, ale aj celkový koncept mládežníckej formácie. Ako vznikla skupina Onezim? Vďaka Bárke. Vďaka kňazom, ktorí podporili jej vznik aj činnosť. A keď počúvam spev otca Martina Tkáča, prepletá sa mi v mysli s útržkami jeho vedeckých textov, ktoré píše v rámci svojho univerzitného pôsobiska. Kedysi mládežník, dnes kňaz, učiteľ, vedec. Aj takéto príbehy sú späté s Juskovou. Možno by k budúcemu jubileu bolo zaujímavé spísať príbehy ľudí, ktoré sa začali práve tu a ktoré sa s Juskovou Voľou neustále prepletajú.

Skrytí hrdinovia a ich šéf

Že tými podstatnými nie sú len kňazi, účastníci stretnutí či animátori, zažívame prakticky pri odovzdávaní ďakovných listov tým, ktorí v centre pôsobia napohľad nenápadne v kuchyni, v dielňach či kanceláriách. S úsmevom sledujem rozpaky týchto skromných žien, ako idú na pódium a preberajú ďakovný dokument z rúk vladyku Jonáša, a hovorím si, akým skvelým šéfom je otec Michal. Je riaditeľom, ktorý si všíma, ktorý je prítomný celou bytosťou pri všetkom, čo sa deje, ktorý o všetkom vie. Jeho prítomnosť je však napohľad nenápadná, ako prítomnosť rodiča, ktorý dohliada na prvé kroky svojho dieťaťa a hoci si dieťa myslí, aké je samostatné a ako už „vie samo“, ruky rodiča sú blízko. Keď si na obede prisadnem k otcovi Damiánovi Sarakovi a Matúšovi Sejkovi, kolegom z našich úradov, hovoríme si, že sa len najeme a odídeme skôr. Nakoniec sa na tom všetci bavíme, pretože odchádzame úplne poslední.

Aký je teda správny recept?

Keď manželke otca Michala, Martine Jančišinovej, tvrdím, že nám tu bolo veľmi príjemne, neveriacky pozerá, či to nie je len pokus o lichotenie. Hovorí mi o kontexte týchto osláv, o tom, ako si všímali aj ostatné inštitúcie, ktoré podobné jubilejné podujatia robili, ako zvažovali mnohé za a proti, ako chceli, aby to nebolo pridlhé, ale ani krátke, ako sa tvoril mládežnícky tím a zlyhávala technika, ako sa snažili byť hlavne dobými hostiteľmi. A ja dodávam, že boli ako Abrahám, ktorý nevedomky prijal Božích anjelov. „Ryba smrdí od hlavy,“ hovorí sa a ja som sa o tom už toľkokrát presvedčila. Aj počas jubilejného stretnutia v Juskovej Voli.

Ľudskosť, vľúdnosť, humor a človečina. Duchovné osvieženie, Božia blízkosť a láskavosť. S takýmito dojmami si sadám do auta a smerujem k Prešovu. Ako teda usporiadať jubilejné podujatie tak, aby bolo príjemné? S láskou. Zo srdca. Znie to jednoducho, až naivne. Ale toto je prísada, ktorá v dobrom recepte na takéto podujatie chýbať nesmie. V Juskovej Voli nechýbala.