Závadka – kde sa viera nepredstiera

Po zjazde z diaľnice sme už väčšinu trasy stúpali do hôr. Ako šoférka som okamžite riešila dopravné komplikácie počas zimy. A ako človek, ktorý vyrastal na dedine, som chápala, že život v kopcoch je náročný aj na prežitie, na pestovanie a chov, na vytápanie a iné praktické záležitosti. Človek si tu musí vedieť poradiť. Hľadať riešenia. Často „tlačiť rieku proti prúdu“. S každým kilometrom moja zvedavosť rástla. Aké spoločenstvo nájdem v Závadke?

Vstup do dediny ma spochybnil. Naozaj sa program začína až o desiatej? Po ceste som stretávala ľudí, ktorí kráčali do chrámu s veľkým predstihom. A tak som len letmo vstúpila do domu kultúry, kde kolegovia rozkladali redakčné materiály, a zvedavosť ma už ťahala do chrámového priestoru. Pol hodiny pred liturgickým slávením bola cerkev plná. Mladí ľudia, mladé rodiny, kopa detí, bieli aj Rómovia – spoločne sa modlili a mnohí ešte stáli v rade na sviatosť zmierenia, ktorú vysluhovali bratia kapucíni.

Deň, ktorý trval tri dni

Deň rodiny v Závadke nebol jednorazovou akciou. S duchovným programom začali už v piatok, keď obec navštívil vladyka Marián Andrej Pacák CSsR. A v sobotu sa brat kapucín Félix Ján Tkáč OFM Cap. s tímom modlili za povolania do kňazstva, rehole aj manželstva. Nedeľa bola slávnostná. Kto organizuje podobné podujatia často, ten vie, že sa vždy treba pripraviť na „suchý aj mokrý program“, teda rátať so slnečným počasím aj s dažďom. Po dlhom období sucha, keď zem konečne zažila úľavu „nebeských vôd“ a hospodári sa tešili, organizátori Dňa rodiny museli upustiť od posviacky kaplnky a presunúť ju na septembrový termín a program po archijerejskej liturgii presunúť do domu kultúry.

Keď je liturgia spoločným slávením

Archijerejská liturgia je skvelá tým, že si ako laici oveľa konkrétnejšie vieme predstaviť, že kňaz (v tomto prípade biskup) sa pred Bohom prihovára za nás, že je jedným z nás a že pred nebeským trónom stojíme spolu na čele s pastierom. Spev bohoslovcov z prešovského kňazského seminára veľmi citlivo sprevádzal liturgiu tak, aby sa do spevu mohli zapájať všetci. A aj sa zapájali. Neboli vylúčení extrémnymi umeleckými výkonmi zboru, ale cítili v zbore oporu a priestor, aby sa spevom mohli modliť od srdca. Keď sa v jednej z ekténií kňaz prihováral za kňazov a rehoľníkov, ktorí pochádzajú zo Závadky, a pomenovával ich jednotlivo, cítila som akúsi prenesenú hrdosť. Že takúto farnosť v našej metropolii máme. Že na mieste, kde určite nedopestujú hrozno ani broskyne, nachádzame oveľa vzácnejšie ovocie žitej viery, ktorá plodí množstvo povolaní. A nielen tých duchovných.

Nie je dôležité, aké povolenie žiješ, ale ako ho žiješ

Práve o povolaniach rozprával v homílii vladyka Cyril Vasiľ. Pripomenul, že kresťanské povolanie sa netýka iba kňazstva či rehoľného života, ale každého človeka – už od samotného daru života cez krst, manželstvo až po prácu a službu druhým. Zdôraznil, že každé povolanie môže byť cestou k Bohu a k dobru spoločnosti, ak ho človek žije s láskou, zodpovednosťou a vedomím služby. „Nezáleží, ktoré povolanie človek žije. V každom sme povolaní k tomu, aby sme boli Božou slávou a napĺňali jeho vôľu,“ povedal vladyka. Bolo mi veľmi sympatické, že Závadčania pri záverečných ďakovných slovách darovali hosťom plody svojej práce – hospodárske produkty z ovčieho a včelieho chovu. Delili sa tým, čo nezískavajú ľahko. Čo ich stálo čas a lásku ukrytú do vytrvalej obetavej práce.

Radosť zo spoločenstva pokračovala

Len čo sme vyšli z chrámu, akoby nás aj vietor poháňal čím skôr usadnúť k prestretým stolom v dome kultúry. Poľovnícky guľáš, koláče, teplý čaj, šikovné ruky gazdiniek, pozorné oči mužských hostiteľov – to všetko spôsobovalo, že sa tu človek cítil vítaný. Tak normálne. Tento komunitný život na dedinách ma zakaždým pohladí svojou človečinou, keď sa ľudia snažia správať akosi slávnostnejšie, a predsa pozorné oko vidí hĺbku vzájomných vzťahov, mentalitu regiónu, úctu, ktorú si preukazujú, ale aj humor, ktorý čašníci roznášajú spolu s jedlom a nápojmi. Koncert bratov kapucínov nebol len kulisou a miestami mal človek pocit, že sú miestni.

Redakcia bola pri tom

Materiály Slova, ktoré sme mali rozložené vo vestibule, vzbudili záujem, až keď sa ľudia najedli. Najmä deti lákali balóny, nálepky a vľúdne slová otca Chorendžáka. Matúško Dráb sa odvážil pozdraviť aj čitateľov Slova na kameru. Postupne prichádzali ďalší a my sme boli požehnaní tým, ako nám dovolili nahliadnuť do ich každodenného sveta. Do života v kopcoch. Do chovateľského sveta, keď vám životný rytmus udávajú potreby gazdovstva. Do sveta, v ktorom nie je priestor na rozmaznané úvahy o tom, čo sa nám chce či nechce. Do sveta, kde humor nadľahčí ťažobu situácií, ktoré nevyhnutne prichádzajú, a nie je v ľudskej moci ovplyvniť ich. Do sveta, ktorý je ako stvorený na tvorbu povolaní, ktoré nielen vzniknú, ale aj obstoja v tlaku pochybností a vyzrejú do prinášania dobrého ovocia. Už týmto povolaniam rozumiem. Sú ovocím sveta, kde sa viera žije každý deň a kde sa viera nepredstiera. Kde sa nič nepredstiera. Kde je pravda základom pre to, čo obstojí.

Ďakujeme za pozvanie, drahí Závadčania. Bolo nám s vami dobre.