Miesto prijatia

Predovšetkým o ich projekte výstavby nového útulku pre ľudí bez domova rozšírením pôvodného nízkoprahového centra a nocľahárne na ulici Pod Táborom v Prešove. Pôjde o bezbariérový objekt s výťahom, ktorý ponúkne približne 80 miest na ubytovanie, ale aj sociálnu, odbornú a lekársku pomoc ľuďom bez domova.

Podujatie sa konalo pod záštitou vladyku Jonáša Maxima, prešovského arcibiskupa metropolitu, predsedu Prešovského samosprávneho kraja Milana Majerského a primátora mesta Prešov Františka Oľhu, ktorí priamo alebo v zastúpení vyjadrili na javisku podporu projektu aj celej činnosti Gréckokatolíckej charity v Prešove. „Bez vás by bolo mesto chudobnejšie o veľký kus lásky,“ podotkol primátor František Oľha a podpredseda PSK Jozef Kanuščák vyzval všetkých k pomoci: „Ak nocľaháreň nepostaví charita, nepostaví ju nikto. Ale potrebuje pri tom aj našu pomoc.“ Vladyka Jonáš pripomenul, že jednou z chariziem Ducha Svätého je tón milosrdenstva, ktoré práve charita prejavuje ľuďom, ktorí jej to nikdy nemôžu vrátiť.

Do programu sa zapojili aj študenti Školy umeleckého priemyslu na Vodárenskej 3 v Prešove, ktorí vytvorili 83 dizajnov ponožiek s názvom Charitonožky, z ktorých 27 aj vyrobili ako prejav solidarity s ľuďmi v núdzi.

O hudobný program sa postarali známe osobnosti slovenskej kultúrnej scény – Martin Husovský, Veronika Rabada a otec Peter Milenky, ktorý na poslednú chvíľu zastúpil náhle zdravotne indisponovaného Mariána Čekovského.

Martin Husovský spolupracuje s prešovskou charitou už dlhšie v rámci darcovského programu, ktorého je tvárou, preto povedať áno benefičnému koncertu bolo preňho úplne prirodzené. Prejaviť empatiu a nezištne pomáhať je rovnako blízke aj speváčke Veronike Rabade. Obaja veľmi ochotne odpovedali aj na otázky pre naše Slovo.

Pomáhate radšej potichu alebo si myslíte, že je dôležité hovoriť o pomoci verejne?
Martin Husovský: Pomáhať treba potichu a hovoriť o tom vtedy, keď je to nevyhnutné. A hlavne si človek musí ustrážiť motiváciu, prečo to hovorí. Ja o tom hovorím preto, aby som inšpiroval iných, aby sa nebáli obetovať svoj čas a energiu na pomoc tým, ktorí to potrebujú. Lebo sa nie je za čo hanbiť. Ale myslím si, že je veľmi veľa ľudí, ktorí pomáhajú omnoho viac, a nikto o nich nevie.

Veronika Rabada: Myslím si, že ak chcem niečo propagovať, musí to byť robené s čistým úmyslom a je dôležité nevidieť pritom seba, ale to, čomu chcem pomôcť. Napríklad ja osobne chodievam darovať krv a vždy to zdieľam na sociálnych sieťach, aby som motivovala svojich fanúšikov a išli to urobiť tiež.

Zažili ste moment, keď niekto nečakane a nezištne pomohol vám?

Martin Husovský: Áno. Keď som začínal a potreboval pomôcť, mnohí známi muzikanti boli veľmi ochotní, požičali mi svoje nástroje, poradili, nahrali pesničku, a nechceli za to nič, takže ja sa už vlastne od svojich možno pätnástich rokov učím, že sa dajú robiť veci aj bez nároku na honorár. Odvtedy som odohral už desiatky benefičných koncertov a aj preto som dnes tu – lebo viem úplne konkrétne, čo charita robí, je mi to sympatické a považujem to za správne.

Veronika Rabada: Neviem, ako hlboko do minulosti mám zájsť, ale napríklad dnes preukázal nezištnosť môj syn, ktorý má v sebe rovnako ako ja silnú sociálnu empatiu. Vracal sa z víkendovky skautingu a ja som ho čakala na železničnej stanici. Veľmi sme sa ponáhľali sem na túto akciu, išlo mi o sekundy, a jeho nikde. Napokon prišiel s tým, že pomáhal akejsi panej s kufrom a porozprával sa s ňou 😊.

Čo je pre vás osobne „kľúčom k domovu“?

Martin Husovský: V piesni Mesto v nás hovorím, že nie je podstatné, kde sme, ale s kým sme, a že domov tvoria ľudia. U mňa predovšetkým deti a manželka. Momentálne je tri dni na festivale a už mi chýba tak, že ma to až prekvapilo 😊. Uvedomujem si však, že ja strechu nad hlavou mám. Tu sa dnes bavíme o konkrétnej pomoci a konkrétnom kľúči ku konkrétnym dverám.

Veronika Rabada: Pre mňa je to rodinná pohoda. Som veľmi pracovitý človek a hovorím si, že hoci by som niekedy už nemohla spievať, mohla by som robiť čokoľvek iné. Ale neraz mi už napadlo, že môže prísť niečo, čo ma úplne odpíše a nebudem môcť robiť nič. Preto cítim veľký rešpekt a vďaku za to, čo mám.