Keď sa z chlapca stáva kňaz

S predstavenými seminára som sa dohodla, že vstúpim priamo do zabehnutého poriadku a prídem už podvečer. Keď som prichádzala, mesto ešte žilo – otvorené obchody, plné obchodné centrum, veľa áut, rozhovory na zastávkach. Dokonca som cestou stretla dve rozjarené kamarátky chystajúce sa na večerné nákupy a známeho, ktorý sa vracal domov z práce. Keď som prešla dverami seminára, akoby niekto stlmil hlasitosť. Hoci ma prefekt Patrik Maľarčík privítal s pingpongovou raketou v ruke, pretože na prízemí práve finišoval seminárny turnaj v stolnom tenise, predsa som cítila, akoby sa kroky spomalili, slová stíchli a deň začal plynúť inak.

Bol čas večere. Prvých desať minút prebieha v tichu. Ozýva sa len hlas preorátora, ktorý večerajúcim predčítava z duchovných kníh. Nazýva sa to lektúra. Zvyšok večere už plynie v družných debatách, dohadovaniach sa i doberaniach. Pred ôsmou večer sa v prítmí kaplnky dobrovoľne modlia ruženec tí, ktorí chcú. A po ňom sa už začínajú povinné večerné modlitby. Keďže je čas vrcholiaceho Veľkého pôstu, modlí sa Veľkopôstny kánon spolu s poklonami k piatim Ježišovým ranám. Kvôli hlbokým poklonám (až na kolená a s čelom dotýkajúcim sa zeme) sú stoličky zoradené oproti sebe. Pôsobí to, akoby chlapci sedeli okolo jedného stola. Po skončení modlitieb špirituál seminára otec Ľuboslav Petričko prednáša tzv. punktá, čo si môžete predstaviť ako kázeň, no s presahom do budúcej reality kňazov. Sú to akoby body, nad ktorými majú bohoslovci do rána rozmýšľať. Mne preniká do mysle ústredná myšlienka: „Človek sa celý život učí ľúbiť svoju dušu.“ Na konci ešte zadá biblické súradnice na rozjímanie a potom už musíme mlčať, lebo chlapcom sa začína silentium. Teda mlčanlivosť až do skončenia najbližších ranných modlitieb. Cestou do izby si čítam rozpisy na nástenkách a začínam tušiť, že najťažšia časť tejto reportáže nebude v tom, skoro ráno vstať. Ale pochopiť, prečo toto niekto robí dobrovoľne.

Keď mi o 5.10 h zvoní budík, moja prvá myšlienka nemá s bohabojnosťou nič spoločné 😊. Ráno v seminári totiž nevonia kávou a sladkými raňajkami ani ho nesprevádza lenivé scrollovanie sociálnych sietí, kým sa duša naplno prebudí do nového dňa. Do kaplnky prichádzam načas, no aj tak som posledná. Seminárny poriadok totiž káže byť v kaplnke vždy o päť minút skôr. Mám pocit, že chlapci tam prebdeli noc, pretože ich nachádzam tak, ako som od nich večer odchádzala. V tichu a so zošitmi na kolenách. Len ráno k nim pribudla aj Biblia. Posvätné ticho z večera pokračuje, a tak sa radšej ani nepozdravím, aby som ho nenarušila. Nielen prvá myšlienka, ale aj prvé ranné slová majú patriť Bohu.

Po asi dvadsaťminútovom mlčanlivom rozjímaní začína špirituál modlitbu utierne. Obvykle sa v tomto rannom čase slávi liturgia, je však čas pôstu, ktorému je prispôsobený aj liturgický program. Celoročne však platí, že jeden týždeň sa všetky modlitby vedú v slovenskom jazyku a druhý týždeň v cirkevnoslovanskom. Chlapci sa v úlohách ponomarov, kantorov a v ďalších službách v kaplnke po týždni striedajú.

Keď nám program konečne umožní rozprávať sa, zaujíma ma všetko 😊. Môj milý sprievodca – bohoslovec šiesteho ročníka Marcel Ubľanský – mi s tichým úsmevom ukazuje, ako to v seminári chodí. Zavedie ma do izieb, v ktorých chlapci bývajú po dvoch v jednej bunke, aj do oboch malých kuchyniek, kde si sami chystajú raňajky. Tie totiž majú individuálne. V jednej je hriankovač a malá elektrická platnička pre tých, ktorí si chcú ráno niečo uvariť, v druhej je mikrovlnka a kávovar. Chlapci si tam prinášajú croissanty, natierajú rožky, varia kávu a ja sa pýtam na všetko, čo mi napadne. Dozvedám sa, že prváci v tzv. propedeutickom ročníku bývajú mimo priestorov seminára, majú miernejší program, zameraný na formáciu a hlbšie rozpoznávanie toho, či chcú v seminári pokračovať, že podriasniky nosia bohoslovci až od tretieho ročníka, že vychádzky majú každý deň, ale mladší musia na ne chodiť minimálne v dvojiciach či trojiciach a smú sa zdržiavať len v centre Prešova. Bohoslovci nižších ročníkov ostávajú v seminári nepretržite, tí starší chodievajú na víkendy domov.

Na ôsmu sa v malej skupinke ponáhľame na fakultu na prednášky. Bohoslovci majú presne určenú trasu, ktorou môžu do školy ísť, a hoci zvonka to znie absurdne, uprostred nich mi to akosi dáva zmysel. Asi ani sama nechcem stretávať bohoslovcov v podriasnikoch len tak kade-tade v obchodoch či trolejbusoch. Darmo, čierny podriasnik a status bohoslovca vyžadujú istú dôstojnosť. V škole mám šťastie na prednášku otca Paločka, takže od pôvodného úmyslu odbehnúť upúšťam, a započúvam sa do jeho výkladu démonológie, angelológie a eschatológie. Šiestakov je málo, takže i na prednáške je ticho a pokoj, mám pocit, že aj cez prestávku sú mĺkvi a zahĺbení do seba. Z prednášok ideme priamo späť do seminára – jednak je iná cesta dovolená len so súhlasom predstavených, jednak sa chlapci ponáhľajú k rozpracovaným diplomovkám. Marcela si ešte ukradnem pre seba a v jednej z učební seminára sa pred zapnutým diktafónom rozprávame. „Ja som tu toho za tých šesť rokov zažil pomerne veľa. Tým, že v seminári funguje seminárna rada, v rámci ktorej predstavení bohoslovcovi určia konkrétnu úlohu na celý rok, prešiel som viacerými funkciami. Bol som viceceremoniárom, teda staral som sa o liturgické veci, pečenie prosfor, bohoslužobný priestor, údržbu lentionov a podobne, alebo vlani duktorom.“ Duktor je starší seminarista, ktorý usmerňuje ostatných a komunikuje organizačné veci s predstavenými, napr. ak sa chystá nejaká akcia alebo brigáda. Okrem neho sú v seminári aj mnohé iné funkcie, de facto na všetko – vrátnik, poštár, redaktor časopisu, grafik, bufetár, kuchynkár, chladničkár, špeciálnou úlohou je aj pripraviť stoly v jedálni, starať sa o práčovňu či vysávače alebo zhášať svetlá a sviece v kaplnke. Lebo služba sa nezačína pri oltári.

Marcel sa chystá do manželstva, a tak sa pýtam, či bola preň otázka celibátu zásadná a či si nemyslí, že človek prirodzene smeruje k spolužitiu s iným a na celibát sa nedá vyformovať, pre celibát sa treba narodiť. „Pre mňa to bola otázka. Tým, že som pracoval v Bratislave a poznal mnohých celibátnych kňazov, neuzatváral som sa ani pred touto možnosťou. Myslím si, že ani jedna cesta nie je lepšia, pretože na zvládnutie oboch treba Božiu milosť. Postupne som sa však začal viac otvárať manželstvu. Vladyka Milan raz pekne povedal, že aj kňaz, ktorý túži po celibáte, by si mal najprv vyskúšať vzťah, aby mu potom nebolo ľúto toho, čo mohol mať, a nemá.“ Presne podľa seminárnych pravidiel do tretieho ročníka vzťah nevyhľadával, hneď vo štvrtom mu však prišla do cesty budúca manželka. Učí na základnej škole v Košiciach a v Cirkvi je ako animátorka činná už dlho. „No aj tak… My sme šesť či sedem rokov formovaní ku kňazstvu, ale budúce kňazské manželky nič také nemajú, preto je to pre ne omnoho zložitejšie,“ dodáva budúci kňaz.

O pol druhej, keď sú už všetci zo školy späť v seminári, nasledujú obedné modlitby v kaplnke. A po nich opäť silentium, takže do jedálne sa presúvame v absolútnom tichu. Vrava sa znova rozprúdi, až keď preorátor dokončí modlitby nad jedlom. Chlapci si obed vopred vyberajú z dvoch jedál a obsluhujú sa sami. Ako v bežnej škole. Pobaví ma informácia, že aj zasadací poriadok v jedálni určujú predstavení a každý mesiac ich rozsádzajú. Znie to detinsky a vtipne, ale aj tým sa buduje bratské spoločenstvo a dobré vzťahy. Z debaty pri stole sa dozvedám, že život bohoslovcov netvorí len štúdium a modlitby v kaplnke. Vo štvrtom, piatom a v zimnom semestri šiesteho ročníka absolvujú tzv. sociálnu prax, a to na štyroch miestach: v zariadení pre seniorov Barlička, v Rómskej misii na Sigorde, v nemocnici na onkológii a v charitnom zariadení. Marcel hovorí, že ide o tzv. službu ucha, keď sa učia načúvať problémom a bolesti iných. Okrem toho evanjelizujú, modlia sa s nimi, rozdávajú prijímanie…

Obed má trvať pätnásť minút, potom nasleduje záverečná modlitba. Začína sa vychádzka, takže jedáleň sa rýchlo vyprázdni. V čase vychádzok si chlapci spravidla robia nákupy alebo sa stretávajú s priateľkami. Zopár ich dnes ostáva s nami v seminári. Hrajú calcetto, pingpong, oddychujú s kávou na gauči, dvoch z nich nájdem cvičiť v malej posilňovni. Za ňou je ukrytá milá malá miestnosť – ikonopisecká dielňa, v ktorej druhák Patrik Bilý dokončuje svoju ikonu.

„Existuje pápežský dokument, volá sa Ratio, a tam sa píše o odporúčaniach pre formáciu bohoslovcov, o tom, v ktorých oblastiach by mali napredovať a formovať sa. A o to sa snažíme aj my,“ hovorí Marcel Ubľanský. „Tie oblasti sú štyri: ľudská, ktorá zahŕňa fyzické cvičenie, pohyb, zdravú výživu a podobne. Potom intelektuálna, čiže štúdium, a to nielen duchovnej literatúry, ale všeobecne. Ďalšou oblasťou je pastoračná, kde sa snažíme troška zapájať do pastorácie, posluhovať pri oltári či napríklad urobiť doma vo farnosti stretko s miništrantmi. A posledná je duchovná rovina, a to sú tie duchovné rozhovory, duchovné cvičenia, modlitby. Počas skúškového obdobia máme jednu zvláštnu duchovnú obnovu. Exercitátor nechodí sem do seminára, ale špirituál nám dá odvolávky alebo vyberie tému na rozjímanie a každý sám si vyberie jedno miesto, kam sa na dva či tri dni uchýli. Môže, ale nemusí to byť pútnické miesto, ja som bol napríklad v Klokočove, niektorí chlapci zas v Ľutine, v Litmanovej či v Domčeku Anky Kolesárovej. Toto si každý vybavuje a dohaduje osobne.“

Desať minút medzi vychádzkou a časom na štúdium je vyhradených na skriptúru – čítanie zo Svätého písma. Do večere je potom priestor na rozvíjanie ďalšej roviny Ratia. Tej intelektuálnej. Píšu sa seminárky, šiestaci dopisujú diplomovky; v rámci osobného voľna po večeri majú členovia speváckeho zboru nácviky, športovo zdatní chodievajú v utorky do telocvične, občas sa zorganizuje vedomostný kvíz. Keby finalistu pingpongového turnaja akurát nerozbolel zub, možno by som videla jeho finálový zápas s prefektom Patrikom Maľarčíkom. Lebo predstavení tu nie sú vnímaní ako vzdialené autority, ale ako sprievodcovia. A formácia je predovšetkým vzťah.

Deň sa opäť končí modlitbou a tichom, stále dookola. Nenudí to? Neotravuje mladých mužov plných života a snov? „Tí, ktorých by to otravovalo, tu nie sú,“ hovorí mi ďalší sympatický seminarista František Barkóci, „tí by to nevydržali.“ Marcel Ubľanský sa usmeje: „Mne to tu pomohlo. Vonku som si len ťažko hľadal čas a priestor na modlitbu, tu som to našiel.“ Provokujem otázkou, či nikdy o svojej ceste nezapochybovali, či sú si svojím rozhodnutím istí. „Počul som také vyjadrenie,“ hovorí Marcel, „že ak Boh neexistuje, je to jedno, prídem o tridsať, päťdesiat, sedemdesiat rokov života. No ak existuje a ja mu nebudem slúžiť, a nebudem mať s ním vzťah, prídem o večnosť.“

Poznám mnohých mladých ľudí, doma mám tínedžera a dvoch vysokoškolákov, poznám ich priateľov. Niektorí sú veselí, divokí, iní rozvážnejší, cieľavedomí. Títo chlapci sú akýmsi nevysvetliteľným spôsobom iní. Možno Bohom vyvolení, možno len náležite formovaní – v zvláštnom rytme obalenom spiritualitou. Nie som povolaná vynášať závery, môžem len povedať, že mi bolo medzi nimi dobre.