Bricklandia – nápad, ktorý požehnal Boh

Do 22. marca tam nájdete čarovný svet postavený z tisícov kociek stavebnice LEGO®, bábkové divadlo, kúzelné postavičky, hernú zónu s bazénom so 120 kilami kociek LEGO®DUPLO®, boxy s kockami na voľné skladanie, stenu na tvorenie a všetko, čo treba na to, aby sa malí cítili na chvíľku dospelými a dospelí znova deťmi. Tento rozprávkový svet vytvára rodina otca Mariána Sabola, kňaza Farnosti sv. Lukáša v Trnave.

Cestu, ktorou prešli, aby sa z obyčajnej kňazskej rodiny stala obyčajná kňazská rodina s kamiónom legových kociek, nám s úsmevom aj únavou na tvári opísala mama, manželka, vyštudovaná pedagogička a momentálne aj asistentka v materskej škole Zuzana Sabolová.

„My sme ten bláznivý pár, čo si porodil za desať rokov šesť detí, a keď to posledné nastúpilo do škôlky, otvorili sme si s manželom šampanské, že aspoň pol dňa bude doma ticho,“ začína so smiechom rozprávať žena, ktorá dnes prevádzkuje projekt Bricklandia pre tisícky detí a pracuje s ďalšími štrnástimi v škôlke. Nie je to paradox? „Je to úplne iné. Keď si doma, si mama, kuchárka, upratovačka, práčka – a teraz si iba učiteľka. Upracú ti, navaria a ty sa môžeš venovať len výchovno-vzdelávacej činnosti. A ja som zistila, že detský svet je môj svet, že škôlka je moje miesto. Vyštudovala som učiteľstvo pre prvý stupeň, ale škola je pre mňa stres. V škole ideš na plný výkon, deti musia mať výsledky, musia sa naučiť písať, čítať, počítať vo veľmi krátkom čase. V škôlke je to pomalšie. Doteraz som netušila, že je vôbec možné ísť do práce s úsmevom. Teraz to žijem.“

Sabolovci, obaja rodáci zo šarišského Drienova, začínali svoje kňazské povolanie na kaplánskom mieste v Poprade, odkiaľ boli poslaní na faru do Telgártu, kde strávili šestnásť a pol roka. „Do Telgártu sme prišli s jedným dieťaťom a tam sa nám narodilo ďalších päť, takže sme tú velikánsku faru statočne zaplnili deťmi,“ smeje sa Zuzka. Život tam však nebol iba veselý – Horehronie je hladová dolina a ona sa nemala kde zamestnať. No keďže Telgárt leží v krásnom prostredí Nízkych Tatier, ktoré navštevuje množstvo turistov, dostali nápad, ako využiť turistický potenciál a zároveň pretransformovať Zuzkinu nekončiacu sa prácu s návštevníkmi, ktorí hľadali nocľah na fare, na podnikateľský zámer. Za farou odkúpil urbár dom so štyrmi izbami a oni sa rozhodli sprevádzkovať ho ako turistickú ubytovňu. A tak v roku 2013 otvorili nízkonákladové ubytovanie s dvadsiatimi lôžkami, dvoma kuchyňami a dvoma kúpeľňami, ktoré sa im veľmi rýchlo rozbehlo.

Aj keď práce bolo požehnane, extra veľký zisk to rodine neprinieslo. Benefitom však bola socializácia, ktorá je uprostred prírody náročná a ktorá na materskej popri deťoch chýbala aj Zuzane. „Veľmi mi to pomáhalo psychicky. V horách je človek viac-menej izolovaný, chýbali mi mladí ľudia, ženy, s ktorými by som sa stretávala, a do ubytovne zrazu prichádzal celý svet. Začala k nám chodiť aj zahraničná klientela – Estónci, Izraelčania, najrôznejší ľudia z najrôznejších krajín. A mne to vyhovovalo. Bolo úžasné privítať špinavých, unavených chlapov a zrazu zistiť, že sú to neurochirurgovia, ktorí operujú detské mozgy. Alebo kňazi, ktorí mesiac chodia po cestách hrdinov SNP, či programátori. Rozhovory s nimi mi veľmi pomáhali, nemala som už pocit izolácie, ktorý človeku spôsobujú hory.“

Ubytovňa teda fungovala, do toho sa rodili deti – dnes dvadsaťročná Anička, devätnásťročný Juraj, osemnásťročná Veronika, šestnásťročný Martin, štrnásťročný Michal a najmladší Tomáš, ktorý má jedenásť. A v roku 2014 skončil otec Marián v nemocnici s podozrením na mozgovú príhodu. „Počas liturgie ho odviezla sanitka, pretože mu odišla polovica tela. Boli to veľmi ťažké časy, už som rátala s tým, že ostanem vdovou so šiestimi deťmi.“ Diagnóza sa, vďakabohu, nepotvrdila a otec sa vrátil domov. V rámci nariadeného oddychovania natrafil na Youtube na videá o zábavných parkoch, Disneylande, Legolande a vrátil sa do čias, keď ako dieťa LEGO® miloval. Napadlo mu vymyslieť niečo, čo im pomôže privyrobiť si a zároveň ich bude baviť – výstavu zo stavebnice. V tom čase bol ich ročný zisk mínus tridsať eur. A ak máte k tomu šesť malých detí, žijete v horách, kde je problém nájsť si prácu aj ako obyčajná učiteľka či predavačka, naozaj najlogickejšou vecou je kúpiť LEGO® 😊 Bláznivý nápad, ale aj také niekedy Boh požehnáva.

„Prvý legový hrad kúpil manžel na Bazoši, nechal ho večer na stole a ráno ho deti našli. Celý deň sa s ním hrali a my sme zistili, aká úžasná hračka to je. V tom čase nám priatelia nečakane darovali šesťsto eur. Pre nás to boli veľké peniaze, viac ako mesačný plat. Manžel vraví: ,Buď ich prejeme, alebo ich investujeme. A keďže všetko, čo môj manžel vymyslí, má hlavu a pätu, prikývla som. A tak sme za všetky tie peniaze kúpili legové stavebné stroje – dodnes ich máme na výstave. Ja ako začínajúci podnikateľ som si mohla požiadať o dotáciu, za ktorú sme následne kúpili veľké sklenené vitríny a ďalšie LEGO®.“

Prvú výstavu otvorili na Deň detí 2016 v Dobšinskej ľadovej jaskyni. Vedeli, že v sezóne tam príde okolo 77 000 návštevníkov, z ktorých mnohí mohli byť ich cieľovou skupinou, preto si od obecného úradu prenajali turistické informačné centrum a umiestnili doň dvanásť vitrín. Vstupné bolo euro a… neprišiel nikto. „Ani živá duša,“ smeje sa dnes Zuzka. „Večer sme sa s deťmi modlili a mali sme kameň v bruchu. Chceli sme vrátiť čas, vraveli sme si, čo za blbosť sme to vymysleli, veď sme dali do toho všetky peniaze, boli sme na nule.“ Zabudli totiž na to, na čo sa pri podnikaní zabudnúť nemôže – na reklamu.

Keď zistili, ako to funguje, prichádzali aj úspechy. Päť sezón vystavovali v Tatralandii, v športovej hale na 600 m², neskôr v Košiciach, Nitre, Trnave, Bratislave, dostali sa aj do českého Zlína. Prenajmú si priestor, nainštalujú výstavu a žijú zo vstupného. Prenajímateľovi stúpne zisk vďaka ľuďom, ktorí Bricklandiu navštívia a popritom si u nich objednajú kávu alebo nakúpia. „Takto má dobré podnikanie fungovať,“ myslí si Zuzana, „obe strany sú spokojné.“ Vstupné u nich platí na celý deň, takže pokojne môžete odísť a o pár hodín sa vrátiť, a hrať ďalej. LEGO® je totiž v prvom rade hračka, to pochopili Sabolovci už dávno.

„Našou víziou je, aby sa rodičia hrali so svojimi deťmi. Lebo keď sa dieťa hrá a rodič zíza do mobilu, svoj čas s dieťaťom zahodil. Ale keď pozoruješ, akú radosť si deťom spravil obyčajnými kockami, keď vidíš, ako si ockovia s deťmi stavajú veže, ako rodičia chodia s deťmi od vitríny k vitríne a vymýšľajú si príbehy, je ti do plaču od šťastia. Zrazu zistíš, že to nie je iba niečo, čo ťa živí, ale čo prináša požehnanie do rodín.“ Svoje výtvory stále dopĺňajú, dokupujú nové a nové sety a dolaďujú aj tie najmenšie detaily. Domčeky dotvárajú do scenérií, v ktorých vykresľujú ďalšie príbehy. „Máme tam napríklad zimnú krajinku, kde je dom z filmu Sám doma a iné nádherné modulárne domčeky. A do toho vytvárame akoby reálny svet – pred parížskou reštauráciou mladík s prsteňom žiada dievča o ruku, obďaleč sa chlapčekovi zachytilo lietadielko v konároch brezy a starý pán stojaci na rebríku ho dáždnikom dáva dolu. Alebo uprostred stavby stojí malá toi-toika a stavbár s toaletným papierom k nej uteká. Vytvárame skrátka mikropríbehy, aby sa ľudia zasmiali a zabavili.“

Prevádzka takejto zábavy však iba zábavou nie je. Výtvory totiž treba uskladňovať (na to si Sabolovci prenajímajú v Trnave sklad s vysokým regálom), prevážať ako obrovské torty v kamióne, dlhé hodiny inštalovať, zamestnávať brigádnikov do herných zón, kocky aj hracie plochy treba pravidelne umývať, detské stavby rozoberať a chystať pre nové deti… A nezabúdať na reklamu. So stavaním im dnes pomáhajú nielen ich deti, ale aj kamaráti ich detí, manželova mama, ich priatelia, dokonca aj primárka z detského oddelenia nemocnice a primárka z ARO. V okolí Sabolovcov sa dnes hrajú všetci. 😊

„Bricklandia je jeden veľký Boží zázrak,“ konštatuje Zuzka. „Keď sme urobili v roku 2016 tú prvú smiešnu výstavičku v dvoch izbách, kdeže sme mohli tušiť, že raz budeme vystavovať v Tatralandii na 600 m² a že o necelých desať rokov otvoríme ohromnú výstavu v Avione. Ani v najodvážnejšom sne by sme si to nedokázali predstaviť. Toto je Boh, on nám krok po kroku odkrýval cestu. Lebo Boh nám nezapne reflektor, Boh je sviečka – osvetlí nám len najbližší krok. Čo sa stane ďalej, nevidíme. Ale je to krásne.“