Najdôležitejší sú ľudia

Obec vzdialená len tridsať minút cesty od Prešova pôsobí v slnečné štvrtkové ráno ako oáza ticha a pokoja. Kým kráčam od zastávky k obecnému úradu, nestretnem ani živú dušu, neprejde žiadne auto a i pes za plotom ma namiesto brechotu sprevádza len prívetivým, letargickým pohľadom. Úplne inú dynamiku naberie môj deň, keď vstúpim do priestorov obecného úradu. Už len do dverí ma vpustia až na tretie zaklopanie, pretože predošlé dve pre rušnú debatu vnútri nepočuť. Energická pani starostka mi hneď po zvítaní urobí čaj, položí predo mňa obecnú kroniku a pustí sa do rokovania so starostami susedných obcí Radatice a Janov – potrebujú vyriešiť vývoz odpadu po zmene odberovej firmy.

Z detailne popísanej kroniky sa dozvedám, že terajšia starostka sa o post uchádzala už v roku 1998 ako dvadsaťosemročná a vo funkcii je takmer dvadsať rokov, od roku 2006. V kronike vidím a odborná a mzdová referentka úradu pani Vašková mi potvrdzuje, že Ľubovec si aj v časoch všeobecného odchodu ľudí na západ nielenže drží stabilný počet obyvateľov, ale ho i naďalej navyšuje. Nečudo, obec okrem renovácie verejných budov a opravy multifunkčného ihriska odpredala aj dvadsaťtri pozemkov na rozšírenie individuálnej bytovej výstavby. „Ale viete,“ vysvetľuje pani starostka, „pôvodom to nie sú Ľubovčania, aj keď sú už naši, boli to cudzí ľudia. Ja im rada pomôžem, ale chcem za to, aby dodržiavali pravidlá – sme kresťanská obec, tak chcem, aby sa v nedeľu a cez sviatky nepracovalo. A oni to rešpektujú.“ Podobne priamo a bez okolkov debatuje s každým, či už ide o robotníka na verejnoprospešných prácach, alebo ministra Kaliňáka, takže sa až ťažko verí jej slovám, že je trémistka. „Pán Kaliňák nám prišiel doviezť nové hasičské auto, a i keď vôbec nie som naklonená jeho politike, patrilo sa uctiť si ho. Tak som vypratala sálu, objednala bufet, holubky, koláče, guľáš a pozvala celú dedinu. Súrodenci mi vraveli, že som šialená, ale čo? Chcela som, aby ľudia pri preberaní auta boli, a potom som mala vziať hostí k sebe na úrad a najesť sa s nimi sama? A ľudí poslať preč? V žiadnom prípade. Všetci ostali.“

Že ľudia sú u nej nadovšetko, vidím hneď. Z jej gest, slov, činov. Odchádzame na návštevu do miestneho stacionára, keď vo dverách narazíme na staršieho pána, ktorý prichádza s akousi požiadavkou. Starostka bleskovo reaguje, prefotí mu potrebné papiere, ponúkne euroobal, vezme batérie do elektroodpadu a stihne sa ho aj opýtať, ako sa má, kedy nastupuje do nemocnice, či ho netreba odviezť… Vráti sa ešte po škatuľu čokoládových tyčiniek, ktoré musí rozdať dôchodcom v stacionári, lebo tento týždeň ich ešte nestihla ísť pozrieť, a sadáme do auta. Cestou dolu schodmi pochopím, že za touto pani starostkou sa nechodí, za touto pani starostkou sa uteká.

Ideme síce do stacionára, no ocitáme sa v škôlke. V jednej triede totiž dávala obec robiť nové podlahy, ktoré sa však na niekoľkých miestach vyduli, a tak sa pani starostka zastavuje skontrolovať ich. Pozdraví učiteľky, kuchárky sa opýta, čo dnes chystá na obed, osloví deti, objíme svoju vnučku predškoláčku, ukáže mi triedy, v ktorých sa učia deti od prvého po štvrtý ročník, a zastavíme sa aj na krátky rozhovor s riaditeľkou školy Monikou Riškovou. Cestou v aute mi prezradí, že túto pani riaditeľku si veľmi váži a obdivuje. Škola v zriaďovateľskej pôsobnosti obce má aktuálne asi 30 detí v dennej forme štúdia a takmer 220 detí s individuálnym vzdelávaním, tzv. domškolákov. „Veľmi dobrých ľudí mi Pán Boh posiela, bez nich by som neurobila nič.“

Opäť sadáme do auta, pani starostka súčasne rozpráva, telefonuje, cúva i máva škôlkarom na dvore, no to všetko bez stresu a v pohode. V dennom stacionári je plno, ošetrovateľky z neziskovej organizácie Pokojná jeseň hrajú s klientmi spoločenské hry, karty, maľujú maľovanky na precvičovanie motoriky. Pani starostka všetkých zdraví, rozdá čokolády, sľúbi, že im objedná pedikérku a kaderníčku, a prisľúbi sa aj na ich budúcotýždňovú opekačku, aj keď jej to časovo nevychádza. Ale ľudí odmietnuť nedokáže. Vidno na nej, že je všade doma a že ju tu majú radi.

Cestou späť na úrad ešte vyskočí z naštartovaného auta a ide skontrolovať bager, ktorý čistí priekopy pri ceste, a neskoršie zastaví pri dodávke, z ktorej pani ponúka pekárenské výrobky, no zdá sa, že nemá zákazníkov. Starostka jej cez stiahnuté okienko zakričí, že beží na úrad ohlásiť ju miestnym rozhlasom. Pani starostka Štofanová má skrátka energie na rozdávanie.

„Som z ôsmich detí, u nás sa muselo robiť. Už ako malá som pásla husi. No bola som taký rebel, neposedník – raz som z paše odbehla a išla sa popozerať po dedine, čo je tam nové. Husi sa vybrali domov samy a keďže nám akurát smolili cestu, trinásť sa ich tam prilepilo a museli sme ich utratiť. Dostala som vtedy riadnu bitku a bolo mi tých husí aj ľúto,“ priznáva a na moju poznámku, že starostkou bola vlastne odmalička, súhlasne prikyvuje hlavou.

Na poludnie si zalieva ďalšiu kávu a spomína, ako kedysi veľa fajčila a nechcela sa odučiť, pretože fajčila rada. Zaumienila si, že ak prestane, tak až vtedy, keď sa jej narodí prvé vnúča. „Keď mi syn v septembri zavolal, že mám začať s odúčaním, chytala som sa za hlavu. Na vnúča som sa strašne tešila, ale hovorila som si: ,Panebože, jak sa ja do marca odučím fajčiť?‘ Stála som pod Gojdičovým obrazom a modlila sa ku Gojdičovi i k Bohu, rozprávala sa s nimi: ,Jak mi vy môžete pomôcť, veď vy mi cigaretu nezapaľujete, veď ja ani prestať nechcem.‘ Prišla som domov a po obede sa manžel pýta, či si nejdem zapáliť. A ja že nie. Mala som pocit, ako by som nikdy nefajčila. Toto hocikto nepochopí.“

Rozpráva o tom, že pomáha kantorovať v cerkvi, že na každý pohreb zabezpečuje obecný veniec, spomína na kňazov, ktorí v obci pôsobili, aj známe osobnosti, ktoré ju navštívili. Chváli úspechy hasičského zboru, ktorý už síce v obci nepôsobí, no v nedávnych rokoch jej spravil skvelé meno, usmieva sa, že okrem Gojdiča, rodáka z pridruženej obce Ruské Pekľany, majú aj ďalšiu slávnu osobnosť – paraolympijského víťaza v zjazdovom lyžovaní Miroslava Harausa.

Ľubovec je súčasťou mikroregiónu Čierna hora a v rámci projektov si každá obec vybudovala chodník – hubársky, turistický, rozprávkový… V Ľubovci majú na počesť P. P. Gojdiča pútnický. Každá obec má kompostovisko, každá domácnosť kompostér. V časti Ruské Pekľany vybudovali kruhový objazd a altánok. V rámci uvoľňovania financií PSK na revitalizáciu obcí požiadali o dotáciu na renováciu toaliet na obecnom úrade. Pôvodné vonkajšie toalety ostali prístupné pre verejnosť a hlavne pre pútnikov, ktorí sa u nich zastavujú na každoročnej púti z Michaloviec do Smižian, a turistov, ktorých je v obci viacero počas celého roka, pretože tu vedie turistická Cesta hrdinov SNP a stojí turistická útulňa. Starostka tak dvíha aj hovory náhodných turistov, ktorí chcú v útulni prespať.

Aj počas chvíľky určenej na náš rozhovor pri káve tak neustále odbieha k vyzváňajúcim telefónom, otvára dvere, vybavuje stránky. Nerobí to automaticky, ochotne ponúka pomoc, jedného sa opýta, ako sa má manželka, druhého pokarhá za to, že ho dlho nevidela v chráme, zasmeje sa, požartuje, skontroluje, či si dotyčný vzal všetky svoje veci… Robotníkovi na VPP nakáže naložiť krovinorez do auta a ide ho odviezť domov do Ruských Peklian, pretože je to ďaleko na to, aby šiel pešo. Neviem, či sú všetci starostovia takí, ale chcela by som, aby boli.

Napokon ma prevezie po celej obci, ukáže mi chrám, starý aj nový cintorín, ihrisko, klzisko, rodinné novostavby, zájdeme i do psieho hotela v Pekľanoch a navzdory môjmu presviedčaniu ma odvezie až do Prešova a pozve na neskorý obed. Keď ju poprosím o nejaké múdre slovo na záver, usmeje sa: „Ja nie som múdra, ja len pracujem.“

Keď pred šiestou večer ťahám nohy po schodoch, snívam o tom, ako padnem do postele. Pani starostka sa ponáhľa domov, pretože prerábajú dom, muž doobeda búral priečky a ona musí všetko poumývať, aj keď sa muž bude chytať za hlavu, načo to robí, keď zajtra bude búrať znova. No ak má raz človek z rodiny so siedmimi súrodencami vštepené pomáhať a neúnavne pracovať, žiadne módne rady o nutnosti ničnerobenia naňho neplatia.