Krížová cesta stredom mesta

Ak ste ju ešte nevideli a chceli by ste ju na prešovskom námestí prvýkrát zažiť, alebo sa na ňu už tradične chystáte, tu je zopár faktov:

V pozadí živej krížovej cesty pracuje tím približne 15 ľudí, ktorí zabezpečujú celý manažment, kontakty s mestom, ozvučenie, kulisy (stavanie hrobu, zakopanie pätiek do zeme, dovoz rekvizít), réžiu vojakov, Ježiša, postáv na krížovej ceste, réžiu davu, kostýmy, pohyblivý mikrofón… Duchovné vedenie, propagáciu a výpomoc z Oázy (organizácie pre ľudí bez domova) zabezpečuje farár Peter Gombita.

Účinkujúci sú amatéri, ľudia z farnosti Nižná Šebastová, ich priatelia, známi a ktokoľvek, kto má záujem účinkovať. Záujem zo strany divákov je obrovský, priamo v uliciach Prešova ju každoročne sleduje asi 3 000 až 5 000 ľudí. Okrem Prešova a Nižnej Šebastovej ju odohrali napr. aj na Luníku a Kalvárii v Košiciach, v Kapušanoch či v Spišskej Kapitule.

Podkladom pre ŽKC je Sväté písmo, ale veľa čerpali aj z knihy Umučenie Pána Ježiša vo videniach Anny Kataríny Emmerichovej a z iných zdrojov. Hoci základ ostáva rovnaký, niektoré veci sa v priebehu rokov obmieňali. Jedna verzia obsahuje echá – zamyslenia Ježiša, iná echá zo žalmov, pred troma rokmi pridali zapretie Petra a scénu s Herodesom, predvlani sa vrátili k scéne rozhovoru Piláta so ženou.

Jednotlivé miesta, na ktorých sa odohrávajú udalosti, majú divákom sprítomniť to, čo sa dialo za Ježišových čias (Ježiš začína svoju cestu od židovskej veľrady pri Konkatedrále sv. Mikuláša, rímska prokuratúra je umiestnená pred mestskou radnicou, bičovanie a tŕním korunovanie na chodníku oproti, Ježiš nesie kríž pomedzi dav divákov na Hlavnej ulici, ukrižovanie a ukladanie do hrobu sa odohráva v Záhrade umelcov). Túžbou tvorcov i aktérov je dovoliť všetkým byť na Veľký piatok v „Jeruzaleme spolu s Ježišom“, prežívať udalosti či vnútorne viesť rozhovor s Bohom.

V živej krížovej ceste účinkuje vyše 50 ľudí, niektorí sú stáli, iní prichádzajú a odchádzajú. Rolu Ježiša hrali do tohto roka šiesti mladí muži, v úlohe Márie sa vystriedali doposiaľ štyri ženy.

Základ hereckého súboru tvorí okrem Ježiša a Márie Pilát, osem vojakov, Veronika s dcérkou, Šimon, dvaja lotri, Barabáš, Mária Magdaléna, Ján, Jozef Arimatejský a plačky. Naposledy sa súbor rozšíril o Petra, Herodesa a jeho dvor a ženu v scéne bičovania.

Kostýmy sa tvorili svojpomocne len z látok, ktoré doniesli účinkujúci (kto čo našiel doma v skriniach) a vďaka šikovnej krajčírke sa tieto látky premieňali na kostýmy. Prilby a kopije vojakov boli vyrobené na mieru dobrovoľníkom modelárom, doplnky sa postupne dokupovali, kríže vyrobili a každoročne kontrolujú, renovujú a montujú stolári.

V prvých rokoch bola hudba, ktorá sprevádza Ježišovu krížovú cestu, sťahovaná z internetu, neskôr bola pre problémy so získavaním autorských práv nahradená hudbou, ktorú priamo pre živú krížovú cestu skomponoval hudobník Martin Husovský.

Kríž, ktorý Ježiš nesie, má približne 12 kg, no ukrižovaný je na väčšom a pevnejšom kríži s hmotnosťou 18 kg, ktorý je na fiktívnej Golgote v Záhrade umelcov nachystaný vopred. Na nesenom menšom kríži je potom ukrižovaný jeden z lotrov. Pôvodný Ježišov kríž bol nízky, neskôr bol kvôli lepšej viditeľnosti nahradený vyšším, ktorý dosahuje výšku asi 4 metre. Kríže lotrov sú o zhruba meter nižšie.

Dav má za úlohu veľmi spontánne vytvárať vtedajšiu náladu v Jeruzaleme, komunikujú medzi sebou tí, ktorí Ježiša milujú, s tými, ktorí naň útočia, vykrikujú, zhovárajú sa s vojakmi, kvília, plačú, čím spoluvytvárajú veľmi sugestívnu atmosféru. Medzi davom každoročne účinkujú aj bezdomovci z košickej Oázy.

Nácvik i samotné inscenovanie občas sprevádzajú aj komplikácie či nepredvídané okolnosti. Raz nasnežilo a veľmi sa ochladilo, tak sa do poslednej chvíle nevedelo, či sa predstavenie bude dať odohrať (napokon sa to podarilo). Počas kovidového roka, keď nebolo dovolené zhromažďovať sa, kráčal Ježiš vyprázdnenými ulicami sám, zábery sa zostrihali, doplnili hudbou Martina Husovského a odvysielali na Veľký piatok cez webovú stránku mesta Prešov.

Biče sa vopred namáčajú do červenej tekutiny evokujúcej krv a vyperú, aby sa šnúrky na ich konci zjemnili a nespôsobovali hercovi veľkú bolesť. V niektorom z prvých ročníkov si to však tvorcovia neuvedomili, farba na bičoch stvrdla a predstaviteľ Ježiša si zažil údery naplno.

Minulého roka si rolu Ježiša prvý raz vyskúšal gréckokatolícky kňaz – otec Vladislav Marčák, správca farnosti v Šmigovci. Po finálnej scéne uloženia do hrobu som mu položila pár krátkych otázok.

Poviete nám, ako sa v tomto rímskokatolíckom projekte ocitol gréckokatolícky kňaz, navyše z periférie, akou je dedinka Šmigovec?

Vybrali si ma. Hral som v rámci spoločenstva extrémnej krížovej cesty na púti v Levoči a tam si všimli, že sa podobám na Ježiša, a to asi zavážilo.

Mali ste na postavu Krista aj nejakú špeciálnu prípravu alebo len stačilo prísť na skúšky?

Musel som veľa schudnúť 🙂 – to bola prvá výzva, ktorú som musel prijať, keď ma pred tromi mesiacmi oslovili. Podarilo sa mi zhodiť vyše desať kíl.

Prezraďte, ako schudnúť desať kíl za tri mesiace 🙂

Pôstom. Ale tým správnym. Stačí sa dobre postiť a kilá idú dole 🙂 . Ale v rámci prípravy som sa, samozrejme, aj modlil a rozjímal som o Kristovom utrpení oveľa viac ako po minulé roky.

A ako ste to prežívali dnes? Dokázali ste sa vcítiť do Ježišových strastí alebo ste mysleli skôr na scenár v zmysle, kam mám ísť, kde musím padnúť…

Aj to, aj to. Každopádne, teraz viem asi lepšie povedať, čo Kristus prežíval, aj keď to mal, samozrejme, neporovnateľne horšie. Viem to však akoby hlbšie precítiť. Väčšinu scén sme nacvičovali, ale niektoré, napríklad bičovanie, nie, a „moji strážnici“ mi dokonca vraveli, že mali pocit, ako by to bolo autentické, akoby som to ani nehral. A mali pravdu.

Cítili ste aj bolesť?

Áno, jasné. Keď som prvýkrát na skúške niesol kríž, nemohol som potom pomaly dva dni chodiť.