Slovo vladyku

Liturgický rok nás privádza  k opätovnému prežívaniu a uvedomovaniu si toho, že nekonečný, nesmierny Boh, „keď prišla plnosť času“ (Gal 4, 4), vstúpil do ľudských dejín, aby dejinám i každému človeku dal zmysel a mieru  naplnenia.

Kristovo vtelenie, narodenie, krst, ohlasovanie evanjelia, utrpenie, smrť, zmŕtvychvstanie – to sú jednotlivé historicky zaraditeľné etapy života Bohočloveka.
Tieto udalosti a tajomstvá si v priebehu liturgického roka opätovne pripomíname, duchovne sprítomňujeme, vo vedomí nielen toho, že sa raz odohrali v čase, ale aj toho, že sú naozaj vždy a navždy tajomne prítomné v našich životoch.

Tým, ako sa raz a navždy neopakovateľne odohrali v historickom čase, vytrhli ľudstvo z amorfného cyklického plynutia času a vytvorili niečo zmysluplné, dali ľudstvu oporný bod, ktorý dáva zmysel tomu, čo bolo pred nimi a čo je po nich.

Preto delíme dejiny ľudstva na „pred Kristom“ a „po Kristovi“.

Veríme aj v to, že po zavŕšení dejín bude celé ľudstvo rozdelené na tých, ktorí zotrvajú s Kristom v radostnom definitívnom dosiahnutí všetkého dobra, ktoré ich naplní a presahuje, a tých,  ktorí ostanú od neho oddelení tým, že si sami zvolili odlúčenie do samoty zla a prázdna, a hnevu spôsobujúceho neutíchajúcu bolesť.
Kozmický i eschatologický čas ľudstva plynie od chvíle stvorenia, ktoré nastalo Božím Slovom a rozhodnutím k svojmu naplneniu „na konci vekov“.
Čas nášho pozemského života smeruje od nášho počatia cez narodenie, dospievanie až k svojmu zavŕšeniu v majestáte smrti.

Ale toto vedomie nás neskľučuje, nie je pre nás zdrojom strachu, frustrácie či pocitu pominuteľnosti a márnosti všetkého, pretože vieme, že tajomstvo  konca nášho fyzického života i „konca sveta“ nie je  nezmyselným zánikom, ale vstupnou bránou k novému životu, nekonečne plnšiemu, presahujúcemu všetky limity, i limity času.
Tejto nádeji nás učil Kristus, ktorý „smrťou smrť premohol“, a tak nám otvoril cestu k životu, ktorý sa nekončí.

Veríme a vyznávame, že v očakávanom zmŕtvychvstaní „seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné; seje sa potupené, vstáva slávne; seje sa slabé, vstáva mocné, seje sa telo živočíšne, vstáva telo duchovné“ (1 Kor 15, 42 ‒ 44).

Čím dramatickejšie vnímame svoju krehkú dočasnosť, pominuteľnosť a porušiteľnosť, tým viac si spolu so sv. Pavlom uvedomujeme, že „porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť. A keď si toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a toto smrteľné si oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: ,Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň? Ostňom smrti je hriech a silou hriechu je zákon. Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista.‘“ (1 Kor 15, 53 ‒ 57)

Prajem všetkým čitateľom Slova, aby nás toto vedomie už teraz napĺňalo nádejou, silou, radosťou.

† Cyril Vasiľ SJ