Homília vo Svetlý utorok

Drahí bratia a sestry, koľkí z nás si už povedali, že majú toho dosť? Od štvrtka sme každý deň v chráme. Najskôr dlhé strasti, potom umučený Kristus ležiaci v hrobe, obrady Veľkej soboty, Utiereň Paschy, Nedeľa Paschy, Svetlý pondelok, Svetlý utorok, a k tomu ešte mnoho ďalších modlitieb. Toľko pozornosti a času pre muža, o ktorom Cirkev už dvetisíc rokov hovorí, že zomrel a vstal z mŕtvych.

Od slávenia Utierne Paschy neprestajne na obradoch spievame hymnus: „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol, a tým, čo sú v hroboch, život daroval.“ Napriek tomu, že túto najväčšiu kerygmu, ktorú máme v tomto hymne vyjadrenú, a tento hlavný spev opakujeme v tomto období neustále, uverili sme týmto slovám, uverili sme tejto skutočnosti?

My, ktorí dnes počúvame toto slovo, by sme si mohli v hĺbke svojho srdca povedať, že hoci sme tomu neuverili, nie sme na tom až tak zle. Od nás sa hlavne vyžaduje byť účastným na svätých liturgiách v nedele a sviatky, aby sme si „odbavili svoju povinnosť“, a keď už, tak aj čo najhlasnejšie spievať, aby nás ľudia videli a počuli, že sme tu. Predsa tými horšími sú určite učeníci, ktorí idú spolu s Ježišom do dediny Emauzy. Veď ho veľmi dobre poznali, kráčali s ním, videli jeho veľké zázraky a počúvali slová, ktoré mali moc. To oni sú tí, ktorým Ježiš dobre „naložil“, že sú nechápaví a pomalí uveriť všetko, čo oznámili proroci. Predsa však Cirkev učí, že Kristus vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol, a teda prichádza spasiť všetkých ľudí z hrobu smrti – hriechu. Tak potom, ak sme tomu neuverili, slová, ktoré Ježiš adresoval učeníkom, patria aj nám. Možno si v duchu poviete: „Otec Miroslav, ty si múdry ako rádio, sám si predsa povedal, že učeníci, ktorí šli s Ježišom do Emáuz, videli jeho veľké slová i skutky. Čo potom my, ktorí sme tam neboli, keď Ježiš hovoril s mocou a robil zázraky. Nevideli sme ho žiť, zomrieť, ba nakoniec opäť vidieť Zmŕtvychvstalého. Ako máme uveriť, kto nám dá záruku?

Každý človek, nás nevynímajúc, chce tieto záruky. Našou zárukou sú práve apoštoli, ktorí to, čo sme nevideli my, videli a zažili. Ježiš Kristus bol vo štvrtok pred svojím umučením spolu so svojimi učeníkmi na Poslednej večeri. Tam vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a dával svojim učeníkom hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás, toto robte na moju pamiatku.“ Tak isto vzal kalich a povedal: „Tento kalich je nová zmluva, uzavretá mojou krvou, ktorá sa vylieva za vás.“ Kristus v spoločenstve rozdáva samého seba a prikazuje, aby sa to robilo na jeho pamiatku. A tak toto spoločenstvo Cirkvi je nám zárukou, že Kristus naozaj vstal z mŕtvych a daroval nám večný život. Toto tajomstvo (zázrak) si pripomíname aj dnes v tomto spoločenstve. Tu a teraz na svätej liturgii robíme presne to isté, čo prikázal Kristus apoštolom, aby robili na jeho pamiatku. Veríme tomu, čo sa nielen dnes, ale na každej svätej liturgie deje, že prichádza sám Ježiš Kristus, aby ma vytrhol z moci smrti a daroval mi nový život?

V predobrazujúcej antifóne spievame: „Nespoliehajte sa na kniežatá ani na ľudí vôbec, oni pomôcť nemôžu“ a následne: „Pán bude kraľovať na veky, tvoj Boh Sion, z pokolenia na pokolenie.“ Jediná záchrana je v Kristovi, ktorý je uholným kameňom spoločenstva Cirkvi. Na hodinách misiológie sme sa učili, že nestačí v Boha iba veriť. Hovorili sme si, že poznáme tzv. štyri stupne viery. Prvým stupňom je viera v Boha, druhým je veriť Bohu. Tretím je veriť v Cirkev a štvrtým je veriť Cirkvi. V akom stupni sa nachádzam ja? Verím iba, že Boh existuje, alebo verím aj Cirkvi, ktorá mi ohlasuje tohto vzkrieseného Krista?

Vo Francúzsku sa v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia narodil istý Jacques. Pochádzal zo zámožnej rodiny, kde o financie nebola núdza. No raz už aj rodine tohto mládenca došla trpezlivosť s jeho rozmarmi, a tak peniaze, ktoré potreboval na kúpu jachty, nedostal. Rozhodol sa teda, že si peniaze zaobstará sám. Pri krádeži, ktorú si naplánoval, zastrelil policajta. Nasledovalo zatknutie a súd. Rozsudok bol nemilosrdný – gilotína. No na túto popravu čakal vo väzení ešte dlhý čas. Počas toho času sa z ateistu stal opravdivý kresťan. Tento mladý muž našiel Boha až v cele, čakajúc na svoju pozemskú smrť. Vďaka Bohu, že sa mu dostalo tejto milosti. My síce nie sme odsúdení a nesedíme vo väzení, no možno sme od Boha vzdialení tak ako mladý Jacques pred svojím obrátením, ba možno ešte viac. Uverme teda Cirkvi, ktorá nám verne zvestuje Kristovo zmŕtvychvstanie.

Drahí bratia a sestry, kiež by sme sa už nepozerali na to, koľko času sme dali Kristovi, koľko času sme strávili na svätej liturgii v spoločenstve Cirkvi, ktorá jediná má moc dať nám zakúsiť, aký dobrý je Pán. Prosme o dar živej viery, ktorou môžeme veriť Cirkvi, ktorá ohlasuje radostnú zvesť, že Kristus vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch život daroval. Amen!

Odkaz na životopis Jacquesa Fescha nájdete TU: