Domov na druhej strane sveta

Maria Waks (90) pochádza z Prosačova, vyštudovala strednú ekonomickú školu, v roku 1968 emigrovala s manželom do Austrálie. Žili v Melbourne, na Tasmánii a v Sale. Má dve dcéry lekárky a päť vnúčat.

Prečo ste sa rozhodli odísť z Československa?

Pretože sme nesúhlasili s komunistickým režimom – diktovali nám, čo máme robiť, nesmeli sme cestovať, kontrolovali ľudí na každom kroku, kto ich nepočúval, toho zavreli do basy. Môj muž to nemohol vydržať, chcel odísť. Ja som musela ísť s ním, aj keby som nechcela, pretože komunisti by sa za jeho útek pomstili nielen mne, ale aj dcére, mojim rodičom a celej rodine.

Akou cestou ste sa do emigrácie vydali a prečo práve do Austrálie?

Odišli sme na dovolenku a už sme sa nevrátili. Bolo veľmi ťažké chystať sa k moru pred očami nič netušiacich rodičov, stále som plakala. Zopár vecí sme rozdali kamarátom, príbuzným, ale boli to len drobnosti, pretože nikto nesmel nič vedieť a všetko muselo byť veľmi nenápadné. Celý byt sme museli nechať tak, akoby sme sa doň mali vrátiť. Cez Maďarsko sme prišli do Juhoslávie, kde sme obišli všetky veľvyslanectvá, ktoré tam boli. Každá krajina nás chcela prijať, ale my sme chceli ísť do Austrálie, pretože je to veľká krajina, je tam veľa zeleniny, ovocia a je tam teplo. A my sme potrebovali teplo, zvlášť ja.

Ani cesta za hranicami Československa zrejme nebola plynulá…

Nebola, najprv sme museli byť dva mesiace v utečeneckom tábore v Rakúsku a potom po príchode do Austrálie znova dva mesiace v utečeneckom tábore tam. V Rakúsku sme nechali svoje auto rovno na ulici a napísali sme domov, aby z nášho bytu čo najskôr stiahli nábytok aj všetky veci, kým ich nezoštátnia. Nábytok moji užialení rodičia odmietli odovzdať, bola to pre nich aspoň malá spomienka na nás, preto zaň radšej zaplatili štátu päťtisíc korún a odkúpili ho.

Ako ste v Austrálii začínali?

Spoznali sme tam jedného slovenského kňaza, volal sa otec Strnisko, a ten nás zoznámil s jednou českou rodinou. Boli to emigranti z roku 1948, v tom čase už boli na penzii a veľmi nám pomohli. Mohli sme sa s nimi rozprávať po slovensky, rozumeli nám, chodili s nami do obchodov, na úrady, pretože my sme nevedeli po anglicky ani slovo, ich syn našiel môjmu manželovi prácu. Bývali sme u nich tri roky, boli to veľmi dobrí ľudia.

V akom meste ste bývali, kde ste pracovali, ako ste žili?

Z utečeneckého tábora sme prišli do Melbournu, kde sme stretli tú rodinu z Československa, ktorá nám tak veľmi pomohla. Môj manžel pracoval na ceste (pôvodným povolaním bol banský inžinier) a ja som si našla prácu v továrni na výrobu topánok. Vedúcou bola pani, ktorej predkovia pochádzali z Nemecka, volala sa Doris a takisto mi veľmi pomohla, všetko mi vysvetlila, ukázala. Keďže sme vôbec nevedeli jazyk, bolo to pre nás náročné. Mali sme už 34 a 35 rokov, neboli sme mladí, išlo nám to ťažko, ale naša dcéra Helenka práve nastúpila do školy, tak sme sa učili od nej. V škole, kam chodila, boli jazykové kurzy pre začiatočníkov, na ktoré sme sa s manželom prihlásili. Učitelia boli emigranti z Talianska a do kurzu chodilo veľa mladých Talianov. Tí sa k učiteľom ozývali po taliansky, ale oni ich vždy upozorňovali, aby sa s nimi rozprávali po anglicky, lebo inak sa to nenaučia. Oni však neposlúchali a raz sa pobili tak, že na nich učiteľ nakričal, že sú ako zvieratá. Naša dcéra sa veľmi zľakla, tak sme odišli domov a nikdy viac sme sa tam nevrátili. Nakoniec sme sa naučili po anglicky medzi bežnými ľuďmi.

Ako znášala zmenu prostredia, jazyka, zvykov vaša dcéra?

Keď sme emigrovali, mala päť rokov a v Michalovciach, kde sme bývali, chodila do škôlky. V Austrálii si zvykla rýchlo, hneď začala chodiť do školy, našla si kamarátky. Neplakala, len stále spomínala, že by sa chcela sánkovať. Doma nechala sánky a stále sa vypytovala, kde asi sú, kto sa s nimi hrá. A takisto veľmi chcela ísť navštíviť babičku tak, ako sme ju chodievali navštevovať každý víkend, keď sme boli doma. Ale trvalo to len chvíľu, veľmi rýchlo na všetko zabudla.

Kedy ste sa začali vnímať Austráliu ako svoj domov?

Po desiatich rokoch. Dovtedy sme takmer každý deň spomínali na rodičov, priateľov, na to, ako ľahko sme sa s nimi rozprávali, ako sme nemuseli rozmýšľať nad každým slovom a v mysli si ho prekladať.  Po desiatich rokoch sme si už zvykli a odvtedy bola Austrália naším domovom.

Dúfali ste, že ste sa niekedy vrátite alebo ste vedeli, že idete natrvalo?

Vedeli sme, že sa už nebudeme môcť vrátiť, odchádzali sme s pocitom, že je to navždy. Po troch rokoch sme požiadali o austrálske občianstvo a stali sme sa Austrálčanmi. Mladšia dcéra sa už narodila v Austrálii, doma sme sa začali rozprávať po anglicky, i keď nám natrvalo ostal cudzí prízvuk.

Čo vám emigrácia priniesla a čo vám zobrala?

Priniesla nám nový svet, nové skúsenosti, nových priateľov. Vzala nám všetko, čo sme mali dovtedy. Rodičov som prvýkrát videla po takmer dvadsiatich rokoch, keď som v roku 1986 pricestovala na Slovensko. Mala som už austrálske občianstvo, takže som nemala status emigranta, navyše som Československej republike predtým vyplatila svoje dvojročné ekonomické štúdium – to bola podmienka, aby som mohla prísť. Manžel musel ostať v Austrálii, vyplatiť jeho päťročné vysokoškolské štúdium v ČSSR by bolo pre nás veľmi drahé.

Návrat po mnohých rokoch do stále socialistického Československa musel byť veľkým prekvapením.

Bol to šok. Tak ako vtedy pri odchode, ani teraz sme o tom rodičom nepovedali. Nechceli sme, aby sa báli, ak by to nevyšlo. Napokon som šťastlivo prišla až na Slovensko a keď som v Hanušovciach čakala na autobus do rodnej dediny – Prosačova, zrazu som pri nastupovaní zbadala svoju mamu, ktorá bola náhodou v Hanušovciach na nákupe. Hodila som sa jej okolo krku a obe sme veľmi plakali. Po chvíli k nám prišli ďalší, ktorí si ma pamätali a spoznali ma, bolo to veľmi emotívne a dojímavé. Ostala som u rodičov tri týždne, prichádzala ma navštevovať celá široká rodina, všetci chceli vedieť, ako sa mám, ako vyzerá život v Austrálii. Môj otec už v tom čase nevidel, bolo mi ho veľmi ľúto, lebo stále hovoril: „Mária, ja by som ťa tak chcel vidieť.“ Tak som ho ubezpečovala, že som stále rovnaká, iba staršia.

Keď sa obzriete naspäť, odišli by ste do Austrálie znova alebo by ste ostali v ČSSR?

Vtedy sme inú možnosť nevideli, a dnes by sme sa už nevrátili. Naše deti vyrástli v Austrálii, nepoznajú Európu ani Slovensko, tu sme všetci spokojní, nič nám nechýba, toto je náš domov.

Viete, že…

90 percent Austrálčanov žije na pobreží.

V Austrálii je viac kengúr ako ľudí.

Vyše 63 percent Austrálčanov má nadváhu.

Pôvodní obyvatelia sa volajú Aborigéni a žili na ostrove už pred päťtisíc rokmi.

Austrália má toľko pláží, že návšteva všetkých by trvala človeku 30 rokov.

Nevýrazná Canberra sa stala hlavným mestom Austrálie ako kompromis medzi Melbournom a Sydney, ktoré na tento post ašpirovali, ale nevedeli sa dohodnúť.