Boh dáva dobré dary

Spojila ich hudba

„Stretli sme sa vo Vysokej nad Uhom počas púte mladých v roku 2012. Ja som do Vysokej chodieval už dávno predtým s kapelou F6 a v to leto, keď som stretol Veroniku, som tam bol v hudobnej službe. A Veronika tam prišla spievať. Dva roky som sa o ňu snažil, dva roky sme spolu chodili a dva roky nato sme sa vzali,“ hovorí Tadeáš a Veronika dopĺňa: „Áno, hudba bola tým, čo nás od začiatku spájalo. Spomínam si, že hneď ako sme sa stretli, som pri ňom mala pocit domova, zaujal ma svojím charakterom.“ S hanblivým úsmevom však priznáva, že v tom čase ju ešte nepriťahoval a jej vnútro muselo dozrieť.

Krásne začiatky

Vzali sa v roku 2016 a rok po svadbe odišli na študijný pobyt do Poľska. Krátko predtým zistili, že čakajú prvého syna Tobiáša. Narodil sa v roku 2018, keď Veronika končila magisterské štúdium a mala pred sebou štátnice. Prvé roky prežili v podnájme, neskôr bývali u Veronikiných rodičov a v roku 2019 sa presťahovali na prešovské sídlisko. Aj toto bývanie bolo len dočasné a teraz v auguste sa definitívne presídlili do novopostaveného domu. Dva roky po prvom synovi sa im narodil ďalší syn Tadeáš a vlani dcérka Veronika Damiána, a zdalo by sa, že mladá rodina kráča po šťastných a bezstarostných chodníkoch.

Vážna životná skúška

Život však nikdy nepíše iba ružové príbehy a Tadeáš s Veronikou si prešli jednou z najťažších skúšok – stratou dieťatka, ktorého život bol mimo tela mamy vylúčený. „Mali sme dvoch chlapcov, keď sme sa dozvedeli, že čakáme dievčatko,“ otvára bolestivú tému Veronika. „Už skôr som pri modlitbe vnútorne prijala, že naše ďalšie bábätko sa bude volať Matteo alebo Mattea. V úvode do Evanjelia podľa Matúša sa píše, že Mattanyáh znamená dar Jahveho, a ja som sa zamýšľala nad tým, čo to znamená. Boh mi v tom čase začal klásť na srdce rodiny, ktoré mali deti s postihnutím. Akoby na ne upriamoval môj pohľad. Skrátka, zrazu som stretávala rodičov s takýmito detičkami, dostávali sa ku mne podcasty s touto témou a ja som si uvedomovala, že každé dieťa je Boží dar. Aj to s postihnutím. Takže vnútorne som prijala, že naše ďalšie dieťa bude Mattanyáh – Boží dar, len sme ešte netušili, čo všetko nás čaká.“

Už pri prvom ultrazvuku sa lekár díval na monitor príliš dlho a mladej mamičke bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Bábätku vraj nebilo srdiečko a ona bola odoslaná na potrat. „Nerozumela som tomu, nechcela som to prijať, doma som veľmi plakala a nevedela som sa zastaviť. Aj som sa modlila, aj som sa búrila, ale nakoniec som to všetko odovzdala Pánovi. Vedela som, že on je Pánom nad životom aj nad smrťou a že keď je dieťatko v Božích rukách, je v tých najlepších. Vtedy som akoby vnútorne začula, že sa mi to bábätko prihovorilo a povedalo: mami, som v poriadku. A to ma upokojilo.“

Vezmi svoj kríž…

Nasledujúca kontrola u špecialistky ukázala, že bábätko je živé, no má vážnu vývinovú chybu. Rovno z nemocnice kráčali Gavalovci do Chrámu sv. Alžbety v Košiciach, kde sa modlili pred relikviami sv. Charbela. Veria, že aj na jeho príhovor boli schopní všetko aj napriek ťažkostiam zveriť Bohu. Ultrazvuk v dvanástom týždni tehotenstva totiž odhalil bolestnú skutočnosť, že bábätku chýba časť lebky a v dôsledku toho je mozog vystavený pôsobeniu plodovej vody, ktorá ho ničí a deformuje.

„Bolo to akurát pred Veľkou nocou a vnímali sme, že Boh nám dáva podobný kríž ako svojmu Synovi. Vnímali sme svoju malosť a úbohosť, že nie sme nič bez neho. A že len s ním to dokážeme. Že keď Boží Syn vládal niesť svoj kríž, aj my musíme vziať ten náš.“

Tu sa prejavila Tadeášova racionalita a vnútorná sila. „Bol to šok, veď bežne sa to nestáva,“ priznáva, „no snažil som sa to celé držať, aby nás to úplne nerozhodilo, lebo diabol vie v takýchto situáciách rozbíjať. Povedal som si: OK, stávajú sa aj také veci, budeme sa modliť a prijmeme, čo príde. Počuli sme viaceré príbehy o tom, že napríklad dieťatku po narodení zázračne dorástli pľúca a podobne, ale nechceli sme sa upierať na žiaden zázrak. Bol som pripravený na obe cesty, vedel som, že nemôžeme celú svoju nádej vložiť do zázraku, pretože zázrak sa síce x-krát stal, ale aj x-krát nestal.“

Nádej v beznádeji

„Každý lekár, ku ktorému som sa dostala, ma posielal na potrat,“ pokračuje Veronika, „nikto mi nedal žiadnu nádej, žiadne slovo povzbudenia. Vďaka Bohu, mali sme okolo seba ľudí, ktorí sa za nás modlili a povzbudzovali nás. Lekári nás upozorňovali aj na to, že dieťatko môže odísť už v brušku, že sa nemusíme dočkať pôrodu.“ Vďaka Bohu, ich dievčatko sa narodilo spontánne. Mohli ho uvidieť a vziať do náručia, pôrodná asistentka ho pokrstila. Žilo 55 minút.

„Obdobie tohto tehotenstva bolo poznačené smrťou, ktorá sa zrazu objavovala všade okolo nás – umierali ľudia v našej rodine, môjmu ockovi diagnostikovali ťažkú chorobu, obom Tadeášovým babkám sa prudko zhoršil zdravotný stav a krátko nato zomreli, začala sa vojna na Ukrajine… Vtedy som si pomáhala piesňami, ktoré som zložila dávno predtým. Tie boli mojou modlitbou. Vyšli na našom prvom hudobnom albume Dôverujem ti.

Bezvýhradne ľúbený dar

Po pôrode zložili pesničku Život je dar, ktorou sa chceli poďakovať za dar života Terezky Mattey a ktorú zároveň použili v rámci kampane za život a nenarodené deti. „Sú v nej slová: bezvýhradne ľúbený, dokonalý dar, a keď tú pieseň spievam alebo počujem, myslím na našu Terezku Matteu a viem, že hoci mala telesnú nedokonalosť, v Božích očiach je dokonalá.“

Pár mesiacov po pôrode sa na svet hlásilo ďalšie bábätko, o ktoré však vzápätí prišli. „Mám pocit, že táto skúsenosť mnou otriasla ešte viac, pretože pri tehotenstve s Terezkou sme mali čas to spracovať, kým pri tomto spontánnom potrate to bolo veľmi nečakané. Vtedy vznikali terapeutické piesne, ktoré potom vyšli na druhom albume. Boh sa mi prihováral cez obraz rozbitej nádoby, pretože po potrate a všetkých tých stratách v rodine som sa cítila rozbitá, nevidela som zmysel ničoho, ani zmysel života. Upadala som do depresie, nedarilo sa mi modliť, bola to pre mňa veľká skúška, lebo som si veľmi dobre uvedomovala, že som pred pár mesiacmi vydala CD Dôverujem ti, kde som hrdinsky povzbudzovala seba aj iných. A zrazu prišli veľké skúšky a tlaky na dôveru. Spätne viem, že v  tom čase som si stavala ochranné múry voči iným ľuďom a tým aj voči Bohu. Zlomovým momentom bol vznik titulnej piesne Nádej.“

Nad všetkým je Boh

Piate tehotenstvo prišlo za odmenu – bezproblémové, pokojné. Dnes majú Gavalovci tri deti. Zmenil sa po týchto skúsenostiach ich pohľad na bežný denný ruch či obyčajné detské starosti?

„Neviem, ako to majú iní rodičia, ale my si uvedomujeme, že naše deti nie sú úplne naše, lebo keby Boh nechcel, tak ich nemáme. Preto si ich nechceme privlastňovať ako svoj majetok – sú to samostatné bytosti, ktoré sem Boh poslal s nejakým zámerom a my len máme tú česť ich životom sprevádzať a formovať,“ hovorí Tadeáš a Veronika dodáva: „Stále si premietam slová z piesne Život je dar, že som iba správcom, sám ho nevlastním. Samozrejme, mám svoje materinské ochranárske tendencie, ale snažím sa uvedomovať si, že som iba správcom života našich detí a nevlastním ich.“

Mladá rodina žije životom, ktorým sa ako červená niť tiahne láska k hudbe a viera v Boha, ktorý predsa len ponúka zázraky. „Od začiatku sme túžili po dome, no pre mladú rodinu je to absolútne nereálne,“ hovorí Tadeáš a Veronika sa usmeje: „Ja som už z tej túžby rezignovala a mám pocit, že práve v tom momente sa veci začali hýbať. Našiel sa záujemca, ktorý kúpil náš byt bez toho, aby sme podali inzerát. Našiel sa pozemok za veľmi dobrú cenu, ktorý nechceli predať, a odrazu predávali. Navyše, dom nám postavil sused, ktorý má s bratmi stavebnú firmu. Bol to skrátka sled mnohých udalostí, ktoré nie sú náhodné.“

Všetko prepájajú hudbou a láskou. Bolesť je súčasťou reality, no spôsob, akým jej Tadeáš a Veronika čelia, ukazuje, že skutočná sila nepramení v bezstarostnosti, ale v dôvere v toho, ktorý všetko prevyšuje.