Čo sme objavili na Bukovej Hôrke?

Ľudové podanie spomína zázračné uzdravenie slepca, ktorý cez túto horu pravidelne putoval z Haliče na jarmok do Stropkova. Jeho priatelia v spolupráci s miestnymi obyvateľmi Bukoviec tu na znak vďaky v roku 1742 postavili kaplnku, zasvätenú sviatku Premenia Pána. Tá sa postupne stávala miestom modlitieb a základom budúceho baziliánskeho monastiera. V roku 1771 sa na hore začal stavať Chrám Povýšenia svätého Kríža a monastier pre otcov baziliánov. Stránka Prešovskej archieparchie uvádza, že jeromonach Irinarch Jaselský z Haliča „v roku 1742 získal od pápeža Klementa XII. pre bukovský kláštor povolenie konať púte. Začal so stavbou chrámu a kláštora, ktoré boli dokončené v roku 1796. Chrám bol zasvätený Svätému Krížu. Bula pápeža Klementa XII. sa nedbanlivosťou následníkov Irinarcha Jaselského navždy stratila“.

Obdobie rozkvetu monastierskeho života

V období, keď na Bukovej Hôrke aktívne prekvital monastiersky život, sa toto miesto preslávilo najmä kantorskou školou a noviciátom pre všetkých baziliánov Uhorska. Zlomom sa stala prvá svetová vojna, keď bol komplex budov zničený a napriek snahám otcov baziliánov obnoviť stavby i život v nich, sa už Buková Hôrka k svojej prvotnej sláve nikdy nevrátila. Po druhej svetovej vojne a časoch likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku došlo k definitívnemu zničeniu pozostatkov monastiera. Zachovala sa len pôvodná kaplnka a chrám, kde sa veriaci chodili modliť aj v časoch totality a po obnove činnosti Gréckokatolíckej cirkvi sa obnovili aj tradičné odpusty.

Neznámy Arsenij Kocak

Pri vstupe do chrámu návštevníkov upúta pamätná doska, ktorá spomína bukovského rodáka Arsenija Kocaka (vlastným menom Oleksij). Narodil sa 14. marca 1737 v obci Veľké Bukovce v rodine kňaza. Študoval v Prešove, Sárospataku a v Košiciach, avšak zdravotné problémy ho prinútili štúdium prerušiť. Krátko na to vstúpil do baziliánskeho monastiera v Krásnom Brode, neskôr bol nielen vysvätený na kňaza (v roku 1763), ale aj teologické štúdium ukončil doktorátom teológie (v roku 1767). Počas svojej aktívnej činnosti učil v monastierskych školách na Podkarpatsku, bol igumenom v monastieri na Bukovej Hôrke, vyučoval teológiu v Krásnom Brode. V jeho pozostalosti sa zachovalo okrem známych odborných kníh z oblasti gramatiky a jazykovedy aj niekoľko filozoficko-teologických kníh písaných v latinčine a cirkevnej slovančine. Známou je okrem jeho gramatiky najmä práca Opisanie obitelej Maramorošskich drevne byvšich (Opis obyvateľov zaniknutých Maramorošských obcí), ktorá sa venuje aj histórii monastierov na Podkarpatskej Rusi. Keď v roku 1798 ochorel, utiahol sa do monastiera pri Mukačeve, kde 12. apríla 1800 zomrel.

Obnova Bukovej Hôrky

Až na začiatku 21. storočia sa otcom baziliánom podarilo monastier obnoviť, v roku 2013 stavbu dokončiť a v roku 2014 počas tradičnej slávnosti na sviatok Premenenia Pána bolo vyhlásené aj duchovné príbuzenstvo Chrámu Povýšenia svätého Kríža na Bukovej Hôrke s Bazilikou sv. Petra v Ríme, spojené so získaním odpustkov.

Buková Hôrka je v súčasnosti opäť dôležitým strediskom duchovného života veriacich. Každoročné púte sa tu konajú na sviatok Zoslania Svätého Ducha, Premenenia Pána a Povýšenia svätého Kríža. Liturgické slávenia na tomto milostivom mieste môžete zažiť vždy v nedeľu (o 15:00 hod. v období letného času, v zimnom čase o 14:00 hod.) a počas sviatkov o 10:00 hod. Miesto je ideálne aj na organizovanie táborov či výletov s duchovným programom.

Slovo na Bukovej Hôrke

Náš príchod na toto pútnické miesto bol napriek avizovaným horúčavám sprevádzaný príjemným a osviežujúcim vánkom. Ako keď Eliáš pocítil vo vánku Boží dotyk a jeho hlas. Osviežujúce bolo vidieť aj spokojnosť usporiadateľov, ktorí bez náhlenia a stresu rozkladali lavičky a pripravovali sa na príchod pútnikov. Tí sa pri nás zastavovali s úsmevmi a tešili sa, že sa s nami môžu rozprávať. Kým sme nevytiahli kameru. „Nie, prepáčte, to nás potom niekde zavesíte a budú na nás pozerať všetci,“ komentovali dámy s úsmevom. Skromnosť a hanblivosť ľudí bola citeľná a osviežovala nás podobne ako tieň dlhoročných stromov. Hornatý región je náročný na prežitie, úrodu získavajú za cenu tvrdej práce a dodnes cestou vidíte nielen pokosené pozemky, ale aj pasienky s dobytkom.

Práve túto skutočnosť pripomenul aj vladyka Jonáš Maxim vo svojom príhovore počas archijerejskej svätej liturgie, keď Boží zákon prirovnal k elektrickým ohradníkom, ktorých úlohou nie je zvieratám život komplikovať, ale vytvárať im bezpečný priestor, ktorý ich chráni pred divou zverou a ukazuje priestor s kvalitnou obživou. Od života podľa Zákona prešiel vladyka Jonáš k téme života podľa lásky. Upriamil pozornosť najmä na to, že misia Mojžiša a Eliáša, ktorí sa ukázali vedľa Ježiša na hore Tábor, sa premenila najmä vo chvíli, keď sami zažili Božiu lásku veľmi osobne a keď túto skúsenosť potom túžili niesť všetkým okolo seba.

Buková Hôrka je miestom pokoja a obnovy síl. Toto ako refrén opakovali takmer všetci, keď sme sa ich pýtali, prečo tu každoročne prichádzajú vždy znova a znova. Aj nám tu bolo dobre. S Ježišom i s pútnikmi. Ak ste na tejto milostivej hore, kde sa celé storočia modlili svätí mnísi a kde Pán konal zázračným spôsobom, ešte neboli, určite tam niekedy zájdite.