V zdravom tele zdravý Duch

Sme zvyknutí, že každý dobrý tím má trénera, niekedy aj dvoch, PR manažéra, fyzioterapeuta… Čo medzi nimi robí kňaz?

Kňaz v tíme stojí pri hráčoch ako stála opora. Je plnohodnotným členom realizačného tímu, ktorý ich sprevádza v každodennom živote.

Ako prišlo k pozvaniu do tejto služby? Iniciovala to Cirkev alebo po duchovnom sprevádzaní túžili športovci?

Ani jedno, ani druhé (úsmev). K myšlienke sprevádzať hokejové mužstvo v Michalovciach po duchovnej stránke nás priviedli vtedajší prezident pán Burinský a majiteľ firmy Ingema pán Michajlo. Keď v roku 2017 prevzali vedenie hokejového klubu, chceli hráčom zabezpečiť čo najlepší a najkompletnejší servis. Hoci to bolo nezvyčajné, požiadali nás o blízku prítomnosť pri mužstve, čo sa začalo posviackou šatne. Asi po polroku nás zopár hráčov samo požiadalo o sviatosti, a tak sa prirodzene začalo naše pôsobenie v klube. Cítim však potrebu vyjadriť veľkú vďaku hlavne Petrovi Kúdelkovi, ktorý dnes pôsobí ako výkonný riaditeľ HC Slovan Bratislava a zároveň ako hlavný tréner slovenskej reprezentácie do 17 rokov, ako aj celému jeho realizačnému tímu pri „sedemnástke“. Bez jeho osobnej angažovanosti by táto pastorácia dnes pravdepodobne ostala uzavretá iba v regióne Zemplína.

V čom spočíva náplň vašej služby? Modlíte sa počas zápasu, požehnávate hokejky…?

Nie je to o mágii ani o hokejkách. Služba zahŕňa množstvo  stretnutí v kabíne. Rôzne sväteniny – posvätenie šatne, áut, spoločná modlitba pred novou sezónou… Spoveď pred sezónou, veľkými sviatkami, prípadne aj kedykoľvek na požiadanie. Krsty, sobáše aj pohreby. Rôzne prípravy na sviatosti. Pomoc pri zabezpečení teambuildingov a účasť na nich. Pomoc v kancelárii pri zabezpečení chodu klubu. Rôzne rozhovory. Pomoc pri rodinných či manželských problémoch. Účasť na zápasoch a pomoc s ich organizáciou. Taktiež organizácia charitatívnych a spoločenských aktivít klubu. No a nakoniec cestovanie pri udelení sviatostí alebo prítomnosť pri nich. Hlavnou náplňou je sprevádzanie – byť s hráčmi v radosti z víťazstva, ale aj v tichu po prehre, a to nehovorím iba o zápasoch.

Čo očakávajú športovci od Cirkvi, od vás?

Očakávajú predovšetkým blízkosť a porozumenie. Michalovský pravoslávny vladyka Juraj mi pri jednej návšteve hokejistov pravoslávneho vierovyznania na biskupskom úrade povedal vzácnu myšlienku: „Otec Janko, choďte k hokejistom čo najčastejšie, lebo je to jediný dotyk s Cirkvou, ktorí majú.“ A presne o tom to je – byť tým živým dotykom (Cirkvou), kedykoľvek nás potrebujú.

Pastorácii športovcov sa venujete spoločne s otcom Martinom Mihalčom. Máte kluby nejako podelené alebo sa striedate podľa povinností vo svojich farnostiach?

Poviem to športovo – fungujeme ako jeden tím a sme v tom spolu. Otec Martin má primárne na starosti kluby priamo v Michalovciach, ja sa venujem tímom mimo mesta a reprezentácii. Hoci máme úlohy akoby podelené, v každej situácii sa dopĺňame a kráčame v tejto službe bok po boku. Musím dodať, že nám v tejto pastorácii občas pomáha aj otec Peter Paľovčík.

Dá sa táto špeciálna pastorácia spojiť so životom farnosti? Môžete odísť z Vysokej nad Uhom na celé majstrovstvá?

Pokiaľ sa táto služba sústredila len na Michalovce, nebol to problém. Hoci máme od vladyku Cyrila dekréty na duchovnú správu športovcov v Michalovciach, táto misia sa v podstate rozrástla na celé Slovensko. Často sa stáva, že aj keď hráči odídu do iného klubu, naďalej sa na nás v duchovných veciach obracajú. Priznávam, že skĺbiť to s chodom farnosti je občas na hrane. Možno raz príde čas, keď bude treba službu kňaza v pastorácii športovcov oddeliť od bežnej farskej pastorácie. Momentálne však vo Vysokej nad Uhom túto službu chápu a prijímajú ju ako dôležité poslanie. Na tomto mieste chcem úprimne poďakovať spolubratom kňazom, ktorí ma zastupujú, a najmä mojim veriacim za ich trpezlivosť a modlitby počas mojej neprítomnosti.

Počas sprevádzania športovcov ste navštívili viaceré krajiny. Ktoré vám utkveli v mysli najviac?

Teším sa z každej príležitosti byť súčasťou športového podujatia. Každá krajina i turnaj majú svoje osobité čaro a vždy tam človek zažije niečo nové. Ak by som však mal vybrať jeden moment, bol by to môj prvý zahraničný turnaj so slovenskou hokejovou reprezentáciou do 17 rokov v Chomutove. Konal sa počas veľkonočných sviatkov, čo mu dodalo silný duchovný rozmer. Prežívať Veľký piatok a Pánovo utrpenie v kolotoči zápasov, modliť sa krížovú cestu priamo v šatni či svätiť veľkonočné jedlá bolo nezabudnuteľné. Vrcholom však bola svätá liturgia vzkriesenia, počas ktorej jeden z hráčov po prvýkrát pristúpil k svätej spovedi a prijatiu Eucharistie. Bol to nenahraditeľný duchovný zážitok, ktorý sa nedá ničím iným nahradiť.

Získali ste aj nejaký vzácny suvenír/autogram?

Každý podpis či suvenír je pre mňa vzácnosťou. Napríklad mám hokejku Jaromíra Jágra aj s podpisom, no nesmierne si cením, že na tej istej hokejke mám aj podpisy chalanov z minuloročnej „sedemnástky“, ktorí nedávno tak výnimočne reprezentovali našu krajinu na domácich MS do 18 rokov. Veľmi si vážim aj zlatú medailu dorasteneckých majstrov s tímom HC Košice, kde som bol súčasťou realizačného tímu. Ale to najvzácnejšie, čo som získal, nie sú predmety – je to skutočnosť, že dnes môžem mnohých ľudí z hokejovej brandže i ich rodiny hrdo nazvať svojimi blízkymi priateľmi.

Musí byť kňaz, ktorý sa venuje športovcom, aj sám jedným z nich? Alebo stačí, že šport sleduje v telke?

Možno by stačilo aj sledovanie v televízii, ale podľa môjho názoru bez vlastnej skúsenosti športovca nikdy úplne nepochopíte. Napokon, platí to vo všetkých oblastiach života. Môžete s nimi súcitiť, ale až keď sami na vlastnej koži zažijete tú drinu, pot a emócie zo zápasu, dokážete im skutočne porozumieť. Aj tu totiž platí text z Listu Hebrejom: „A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní.“

Aký je váš obľúbený šport?

K športu som mal vždy prirodzene blízko. Pochádzam z dediny a patrím ku generácii tzv. Husákových detí. V tom čase sme bežne hrávali futbal, tenis, hokejbal, volejbal či basketbal a v zime lyžovali alebo korčuľovali – pokojne aj priamo na ulici. Dnes to, žiaľ, vidno už len zriedka. Kým mi to zdravotný stav dovoľoval, športoval som aktívne a za obec Veľaty, kde som predtým pôsobil, som hrával futbal. Je pre mňa ťažké vybrať len jeden šport, no za posledné obdobie mám najbližšie k hokeju. Takže poviem hokej, hoci som ho nikdy nehral profesionálne.

Televízia priniesla reportáž o posvätení veľkonočných košíkov na štadióne. Vzbudilo to záujem, no u niekoho aj pohoršenie, že niečo také patrí do chrámu, nie na trávnik. Ako to s odstupom času vnímate vy?

Priznávam, že som mal spočiatku obavy, či sa to neskončí fiaskom, ale nakoniec to hneď na prvýkrát vypálilo výborne. S touto myšlienkou prišlo samotné vedenie MFK Zemplín Michalovce. Konkrétne pán Ivan Gondor, generálny manažér klubu, videl takéto svätenie jedál v Poľsku na štadiónoch a chcel tento pekný zvyk preniesť aj k nám do Michaloviec. Čo sa týka ohlasu, na deväťdesiatdeväť percent som vnímal iba pozitívne reakcie. K tým ojedinelým negatívnym hlasom len toľko: ak sa košíky bežne svätia napríklad na námestiach, nevidím dôvod, prečo by sa nemohli posvätiť aj na futbalovom trávniku.

Počas jubilejného roka 2025 sa uskutočnila v Klokočove prvá púť športovcov. Naplnila vaše očakávania? Priniesla aj nejaké ovocie?

Myšlienka tejto púte pôvodne vzišla od pápeža Františka, ktorý mal v rámci kalendára Jubilejného roka 2025 naplánovaný aj osobitný deň pre športovcov. Kľúčovým impulzom však bolo moje stretnutie v Rádiu Mária s mojím priateľom, pátrom Brunom Donovalom OP, ktorý mi vtedy povedal: „Janko, veď niečo podobné urobte na Slovensku!“ Silne ma ovplyvnilo aj video z poľskej Čenstochovej, ktoré som v tom čase videl. Fascinovane som sledoval, ako sa v tamojšej preplnenej bazilike zišli športovci a fanúšikovia z celého Poľska. Priamo pred ikonou Božej Matky stáli všetci vo svojich dresoch a so šálmi nad hlavami spoločne spievali mariánsku pieseň. Bol to moment obrovskej jednoty a viery, ktorý ma utvrdil v tom, že to musíme skúsiť. Samozrejme, boli sme realisti a nečakali sme, že hneď na prvej púti u nás budeme mať také davy ako v Poľsku. S malou dušičkou sme sa teda rozhodli niečo podobné zorganizovať v Klokočove po prvýkrát. Ak by som mal spomenúť aj nejaké negatívum, tak je to fakt, že sme o tejto púti začali uvažovať pomerne neskoro a mali sme veľmi málo času na jej propagáciu. Či to však prinieslo ovocie? Určite áno. Keď po dlhých rokoch vidíte trénera alebo hráča, ako pristupuje k svätej spovedi, viete, že táto služba má obrovský zmysel.

Už o pár dní sa uskutoční opäť. Môžu sa na nej zúčastniť aj ľudia, ktorí nešportujú, prípadne fanúšikovia?

Hoci názov podujatia je Púť športovcov, dvere sú u nás otvorené pre každého. Naším cieľom je spájať, nie rozdeľovať. Púť je otvorená pre každého bez ohľadu na vierovyznanie. Zahŕňa v sebe profesionálov aj amatérskych športovcov, realizačné tímy, ale aj fanúšikov, ktorí k tejto komunite neodmysliteľne patria, a, samozrejme, ich rodiny. Tí, ktorí u nás už boli, sú opäť srdečne pozvaní a rovnako radi privítame aj nové tváre.

Aký program ich čaká? Príde aj nejaký špeciálny hosť?

Tento rok sa stretneme v sobotu 13. júna v Klokočove. Program vyvrcholí slávnostnou svätou liturgiou o 10.30 h, ktorej hlavným celebrantom bude arcibiskup vladyka Cyril Vasiľ. Medzi hosťami privítame Petra Kúdelku, výkonného riaditeľa HC Slovan Bratislava, legendárneho športového komentátora Jozefa Jarkovského, kondičného trénera Milana Čížeka, futbalovú ikonu Igora Žofčáka a zlatého medailistu z Göteborgu, brankára Rastislava Staňu. Ako špeciálni hostia k nám zavítajú dorastenci HC Košice a Sofia Vysokajová, ktorí so sebou prinesú aj svoje čerstvo vybojované poháre pre víťazov dorasteneckej a ženskej hokejovej ligy. Okrem duchovného programu sa účastníci môžu tešiť na autogramiádu, fotobúdku a bohatý sprievodný program so spoločným občerstvením. Účasť klubov pôsobiacich priamo v Michalovciach a blízkom okolí je pre nás už samozrejmosťou, no aktuálne oslovujeme aj ďalšie kluby a jednotlivé športové zväzy s oficiálnym pozvaním, aby sme toto naše spoločenstvo ešte viac rozšírili.

Konferencia biskupov Slovenska podporuje ustanovenie kaplána pre slovenských športovcov, ktorý by sa podľa vzoru zahraničia systematicky venoval vrcholovým športovcom a bol by slovenskej výprave oporou na vrcholových podujatiach. Prijali by ste aj takúto výzvu?

Je to veľká výzva, ktorá so sebou nesie obrovskú zodpovednosť. V podstate sme už dnes „neoficiálnymi“ kaplánmi pre športovcov – minimálne pre hokejistov, s ktorými kráčame už roky. Ak by takáto ponuka od mojich predstavených prišla mne osobne a bola by v súlade s Božou vôľou, som pripravený o nej vážne uvažovať. Treba si však uvedomiť, že účasť na jednom vrcholovom podujatí, ako je napríklad olympiáda, kde je pokope viacero športov a trvá len krátky čas, je len jedna časť tejto služby, akási čerešnička na torte. Tou druhou je každodenná prítomnosť v kluboch. Jeden človek to na celoslovenskej úrovni sám nedokáže. Je nevyhnutné, aby sme mali kňazov venujúcich sa športovcom minimálne na úrovni regiónov Slovenska. Iba tak môže byť táto pastorácia skutočne efektívna a dostupná pre všetkých.

Často sa hovorí o akomsi „hokejovom nebi“. Ako si nebo predstavujete vy? Bude v ňom aj šport? 😊

Neviem. Ale ak je šport prejavom radosti a darom, ktorý sme dostali od Boha, tak on vo svojej kreativite určite zariadi, aby sme sa tam nenudili. 😊

Ak by ste mohli niečo odkázať svojmu minulému ja pred tým, ako ste nasadli na športovú tribúnu, čo by ste mu odkázali?

Asi absolútne nič. 😊Mám totiž pocit, že som sa na tej tribúne narodil a že všetko, čo prišlo, bolo prirodzenou súčasťou mojej cesty. Ak človek robí to, čo miluje a v čom vidí zmysel, nepotrebuje žiadne varovania ani rady dopredu, jednoducho do toho skočí celým srdcom a nechá sa viesť Božou prozreteľnosťou.