Kristovo svetlo v tme vojny

Fórum vyzvalo k vzájomnej spolupráci, tak európskej, ako aj transatlantickej, pretože len spolu dokážeme vytvoriť bezpečný priestor na život. Slobodné demokratické krajiny sa musia postaviť proti terorizmu a agresii, inak riskujú vlastnú budúcnosť. Ukrajina je dnes štítom, ktorý chráni bezpečnosť Európy. Ak chceme žiť v pokojnej krajine, je v našom zaujme podporovať Ukrajinu a pomáhať jej.

Fórum hľadalo odpoveď na otázku, či existuje svetlo v tejto temnote. Odpovede svetových lídrov boli rôzne. Patrícia Popovičová sa pre nás opýtala na toto svetlo priamo najvyššieho predstaviteľa Gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine – väčšieho arcibiskupa Sviatoslava Ševčuka.

Interview s vladykom Sviatoslavom Ševčukom

Keď sme sa včera prvýkrát stretli, pôsobili ste na mňa ako silný a veľmi pokojný muž. Pritom už päť rokov žijete v krajine, ktorá sa zmieta vo vojnovom konflikte, a vediete Cirkev v ťažkom období. Aké je to v piatom roku vojny?

Je to veľmi zložité, pretože dochádza k útokom a ľudia sa nachádzajú pod neustálym tlakom. Tento tlak spôsobuje, že sú traumatizovaní. Celý ich svet, aký do začiatku vojny poznali, sa zrútil a oni musia začať budovať svoj život od nuly. Ale napriek tomu sa Ukrajina stále drží a s Božou pomocou aj vďaka veľkej odvahe ukrajinských vojakov sa bráni.
Zároveň vidíme, že spoločnosť viac vníma Boha a do Cirkvi prichádzajú aj tí, ktorí s ňou doteraz nechceli mať nič spoločné.

Ako sa vedie Cirkev v takomto zložitom období?

Pripravujeme našich biskupov a kňazov, aby dokázali ohlasovať Krista evanjeliovým spôsobom. Krista, ktorý sa stal človekom, trpel, ale vstal z mŕtvych. Pretože Boh trpí tak, ako trpíme my, on trpí s nami. Je vo všetkých našich ranách, ktoré cítime. V týchto ťažkých časoch sú veľmi dôležití kňazi a ich rodiny, pretože ak kňaz zostane vo farnosti, je to pre veriacich požehnanie, dodáva im silu. Ak odíde a svoju farnosť opustí, veriaci majú pocit, že aj Boh ich opustil.
Osobitne sa staráme o tých, ktorí stratili svojich blízkych, prípadne sú nezvestní, pretože táto životná situácia je veľmi bolestivá. Rodiny  nevedia, čo sa deje s ich blízkymi, a ženy nemôžu pochovať svojich mužov, otcov či bratov.

Vieme, že dochádza aj k únosom detí do Ruska. Akú úlohu zohráva Cirkev v pomoci týmto bezbranným?

Cirkev sa zasadzuje o vydanie detí späť na Ukrajinu výrazným spôsobom. Zisťuje mená unesených a s ich zoznamami sa ďalej pracuje. Konkrétne vyvíjame aktivity spolu s nunciom v Kyjeve a v Moskve, ktorí verifikujú mená unesených detí a vedú neľahký dialóg s ruskou stranou. Veľké úsilie o návrat týchto detí vynakladá aj Apoštolský stolec.

Môžeme v tejto neľahkej situácii a dlho sa vlečúcom konflikte urobiť pre Ukrajinu nejaké kroky?

Áno, je nesmierne dôležité Ukrajinu podporovať. Tak, ako to robí váš vladyka Jonáš, za čo mu chcem zo srdca poďakovať. Moje poďakovanie zároveň patrí všetkým veriacim Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Ďakujeme za ich podporu – jednak humanitárnu, ale aj duchovnú, za modlitby za ukrajinský ľud. Veľmi si vážim, že vladyka Jonáš so svojimi veriacimi na Ukrajinu nezabudol. Neustále vašu pomoc potrebujeme, pretože vojna sa neskončila.

Stretli sme sa na bezpečnostnom summite, ktorého témou je otázka svetla v tejto temnote. Kde ho vidíte vy?

Ja vidím svetlo Kristovo, lebo Kristus je ten, ktorý ho dáva, a jeho svetlo nad temnotou zvíťazí. Kristus vstal z mŕtvych a je odpoveďou na otázku, či svetlo príde. On je naše svetlo.