Boli sme na Dni Rómov

Musím priznať, že začať štvorhodinový program hostinou, je skvelý nápad. Nielen kvôli jedlu. Popri tom, ako ochutnávame rómske špeciality, zdravíme priateľov, ktorých sme dlho nevideli a spoznávame nových. Keď do jedálne vstúpi vladyka Jonáš so svojím tajomníkom Michalom, spontánne sa pridajú k dianiu. Naberú si jedlo a živo diskutujú so skupinkami Rómov v jedálni. Akoby boli dávni známi…

 U nás to chodí takto

Jedlo sa míňa, zvítania a rozhovory tíchnu a my sa presúvame na poschodie do spoločenskej miestnosti na ďalšiu časť programu. Majú ho v réžii samotní Rómovia. Ľubo Kroka a Jozef Ďuďa sa ujali moderovania s eleganciou a spontánnosťou, ktorá im je vlastná. Bohoslovec Patrik rozdáva lístočky, na ktoré Rómovia zapisujú otázky pre vladyku. Ešte zo školských besied si pamätám to trápno, keď sa vyhlásila diskusia a my sme otázky vymýšľali nasilu. Tu je situácia iná. Rómovia si lístočky pýtajú iniciatívne a ja som zvedavá, čo všetko ich zaujíma. Ešte si ale budem musieť počkať.

Úvod spoločného programu je venovaný krátkym vystúpeniam, v ktorých nám Rómovia predstavia kúsok z toho, čím posledné dni žijú. Nie sú to nudné a dlhé príhovory. Peter a Deniska rozprávajú, ako cez preklad liturgických textov do rómčiny zažívajú Božiu blízkosť a vzácnosť, že k nim Boh hovorí ich jazykom a oni k nemu tiež. Mariana Jarková sa podelí so silným príbehom, keď v rodine čelili chorobe malého dieťatka. Nevzdávali sa, modlili sa. Nielen v rodine, ale celé spoločenstvo. A keď chcel primár dieťa odpojiť od prístrojov (lebo to podľa neho nemalo zmysel udržiavať ho ďalej pri živote), zistil, že k takému kroku nie je dôvod. „Dieťa nezomrelo. Dieťa žije!“ Ján Kroka rozpráva o skúsenosti podomových evanjelizácii, keď v dvojiciach klopú na dvere v osadách a vstupujú do príbytkov s ponukou počúvať ich. Slúžiť im v tom, v čom prežívajú núdzu. Iste, na začiatku ich považujú za jehovistov, ale prihlásenie sa k Bohorodičke a mariánskej úcte láme predsudky. Tento osobný kontakt prináša ovocie mnohých osobných rozhodnutí pre Krista. Čo dáva Rómom služba GRM? Odpovedajú mnohí – zmenu života v jeho každodennosti, uzavretie manželstiev, sviatostný život, ale najmä pokoj do rodín, prácu, zlepšenie životných podmienok. Mnohí vďaka GRM študujú a plnia si sny.

Otázky a veľa humoru

Keď Ľubo Kroka odovzdá moderátorský mikrofón Jozefovi Ďuďovi, a do susedného kresla sa usadí vladyka Jonáš, všetci stíchnu. Slová vladyku najprv reagujú na vypočuté svedectvá – je potešený pri pohľade na to, ako oni, obyčajní muži a ženy nesú zvesť o vzkriesenom Kristovi. Keď som sa tešila na zaujímavé otázky, netušila som, ako veľmi odvážne budú. Nie, nebojte sa, nepýtali sa na obľúbené jedlo (asi tušili, že by to nebola gója). Zaujíma ich nielen to, ako sa zrodilo jeho kňazské povolanie, ale idú do smelých konkrétností: Ako sa cíti ako arcibiskup, aké ma pri tom jeho „biskupovaní“ pocity? Čo robí, keď má ťažké dni? A ako vôbec vyzerá jeho bežný deň? Aký má postoj k charizmatickému hnutiu? Čo má robiť človek, ktorý cíti duchovné povolanie v neskoršom veku? Existuje niečo ako „certifikát k službe“, teda ako získať osvedčenie pre službu v Cirkvi? Ako vnímal Rómov kedysi a ako ich vníma dnes? Ako sa cíti pri Rómoch? A ako vníma Gréckokatolícku rómsku misiu?

Odpovede a veľa vrúcnosti

Spontánnosť odpovedí svedčí, že sa cíti dobre. „Cítim sa prijatý,“ hovorí jednoducho a vľúdnosť jeho slov dosvedčuje pravdivosť odpovede. Oceňuje Rómov pre ich postoj, s akým sa správajú, keď sú ochotní prijať iného človeka so srdcom na dlani, rozdať sa pre druhého. Použije pri tom ukrajinské slovo „ščirisť“, čo je hlbší výraz, ako slovenské „štedrosť“, ktorým sa často prekladá. Vladyka spomína na atmosféru modlitby, v ktorej vyrastal a najmä na modlitby prastarej tety, ktorej vďačí za povolanie. Spomína na cesty do osád so svojím otcom i úsmevnú príhodu jeho mamy: „Bolo to ešte v osemdesiatych rokoch. Prišla k nám Rómka, čosi predávala. Mama jej hovorí, že nepotrebujeme nič. A máte v dedine Rómov? pýta sa mamy. Nie, nemáme. – Pani dobrá, ta to barz smutna dzedzina“.

V spoločenskej miestnosti, v ktorej je vyše sto Rómov smutno nie je. So záujmom počúvajú vladyku Jonáša, keď rozpráva o svojich povinnostiach v službe aj v úrade, o cestách autom so svojím tajomníkom Michalom, o čase v prírode, aj o rozvážnom a múdrom postoji k charizmatickému hnutiu. Pri otázkach o službe v Cirkvi vnímam, ako je rád, že v seminári študujú rómski chlapci a ako mu leží na srdci dostatok služobníkov pre GRM. Nielen z radov kňazov, ale aj zrelých laikov, ktorí sú osvedčení v živote, majú usporiadané rodiny, pracujú a ovocie ich života je zjavné. „Kto má duchovnú povolanie, podľa mňa to musí ukázať tým, že má ducha služby, že vie ísť, pomôcť ľuďom, vie poslúžiť sirotám, vie poslúžiť vdovám, vie poslúžiť rodinám v núdzi. A keď človek vydáva toto svedectvo, potom je dosť pravdepodobné, že bude schopný vykonávať aj duchovnú povolanie,“ odpovedá vladyka na jednu z otázok o duchovnom povolaní a jeho rozlišovaní.

Keď sa sto Rómov modlí

„Príďte k nám častejšie,“ vyzýva odvážne vladyku moderátor rozhovoru Jožko Ďuďa. A vidno, že prijatie, vrúcnosť a úcta sú v tejto sále obojstranné. Nie kvôli ľuďom či akýmsi pocitom. Úcta, ktorá pramení z prvotného prijatia Ježišom Kristom, tu chutí ako originál. A hoci by sme sa vedeli rozprávať ešte celé hodiny, presúvame sa do kaplnky na poslednú hodinku stretnutia. Modlitby vlastnými slovami či piesňami v slovenčine aj v rómčine trvajú nakoniec dlhšie ako hodinu. A keď v závere po vladykovom požehnaní sa vyše sto Rómov začne modliť zaňho a žehnať mu, mám zimomriavky.

Epilóg

V aute cestou do Prešova si nepustím rádio ani žiadnu hudbu. V tichu vo mne doznieva to, čo sa práve stalo. Ono by sa to z tohto textu zdalo, že Deň Rómov sa na Sigorde točil okolo nášho metropolitu vladyku Jonáša. Alebo okolo služobníkov GRM. Alebo okolo Rómov. Že tam boli niektorí VIP, niektorí viac vyvolení a niektorí len okrajoví či úplne nepodstatní štatisti. Ale ako sa tak napriek obrovskej únave usmievam za volantom, vidím, ako toto päťhodinové stretnutie padlo dobre aj mne osobne. Koľko nefalšovaného záujmu som zažila od priateľov z GRM, koľko prijatia a obyčajnej pohody. Takže nie. Deň Rómov nebol o VIP a štatistoch. Bol o spoločenstve priateľov. A ani nie tých ľudských, vzájomných, ale o spoločenstve priateľov Ježiša Krista.

Toto mám na rómskej misii rada. Tú ich jasnú a priamu vieru, ten vzťah s Bohom, ktorý Rómovia žijú a ktorý mení ich životy s reálnym dopadom. Je to viac ako emócia. Táto ich viera naozaj vyťahuje „z hrobu problémov“ a prináša výsledky, zázraky v rôznych podobách. Lebo za mnohými úsmevmi je viera, vyskúšaná a vybrúsená v ťažkých skúškach a bolesti. Viera, ktorá nebola odmietnutá, ale viedla k poznaniu, kto je náš Boh.

Ak by ste, naši čitatelia, radi strávili v GRM čas aj vy a zažili na vlastnej koži, ako je s Rómami dobre, smelo prídite na akékoľvek z ich stretnutí. Budete vítaní!